Medzi nami bláznami (fejtón)

- Oj, pohroma postihla náš dom. - A čo také? - Môj úbohý Ferko. Pomiatol sa na rozume. Celkom osprostel. Už sme ho aj odviezli. Tam, medzi seberovných. – Ferova žena si neustále utierala tvár a neustále ju mala mokrú od sĺz. Ta správa ma zasiahla rovno do srdca. Hneď na druhý deň som sa pobral na návštevu. Chcel som Ferovi kúpiť kvety, no povedal som si, že až taký cvok nebude a mohol by sa uraziť. Niesol som fľašu umu. Zbytočne. Na vrátnici mi ju zobrali. I keď neviem prečo, veď Fero je kamarát a nebol na oddelení nebezpečných. Poviem vám, kráčal som mu v ústrety s obavami. Ako sa zmenil a či ho vôbec spoznám. A predo mnou stál starý Fero. Usmiaty, červenolíci a spokojný. - Som rád, že si tu. - Chudáčisko, - neudržal som sa a povzdychol som si. Zlostne si ma premeral očami. - Prestaň, vieš, že neznášam súcit. A ak tak veľmi chceš, tak chudáčisko si ty. Teraz, keď sa odhalilo jeho zvrátené myslenie, už som o ničom nepochyboval. Na dôvažok mi Fero vyplazil jazyk. - No poď, ty trdlo, nech ti poukazujem, kde žijem. A ako žijem. Zaviedol ma na izbu. Mal ju len pre seba. Bolo tam útulne a čisto. Ešte mi ukázal park, v ktorom človek hneď pookrial na duši a takisto ma zoznámil s pacientmi a personálom. Každý sa k nemu správal milo. - Už rozumieš? - Pokrútil som hlavu. - Porovnaj, môj milý, porovnaj, keď sa budeš vracať domov. Ako sa správate k sebe na ulici, v autobuse, ako s tebou zametá tvoja manželka, ako nadriadení v práci. Ak ti to nebude stačiť, zapni si televízor, alebo prečítaj v novinách o vás, normálnych ľuďoch. Možno potom pochopíš, kde je lepšie. My si tu žijeme ako jedna rodina. V dnešnej bláznivej dobe je jedine normálne miesto v blázinci. Návštevné hodiny skončili. Ako som odchádzal, zakričal mi cez okno: - Ak to tam nebudeš môcť vydržať, príď! Držím ti miesto.