Motorista Fero (fejtón)

V prvom momente som v duchu vykríkol: Zemetrasenie! Hneď za tým som sa ubezpečoval, že takto začína tretia svetová vojna. Tuho som prižmúril oči, veď aj tak som v dyme nič nevidel a odovzdane som čakal na smrť. Keď neprichádzala, aj hrmot stíchol. Opatrne som otvoril jedno a zatým aj druhé oko. Oblak sa vzdialil a moje oči zazreli ružový trabant. Z okienka visela hlava môjho dobrého kamaráta Fera.Uškrnul som sa naňho. – Ahoj, Ferino, stopol si si auto?Normálne sa vám urazil. – Si retardovaný?! Ja nie som stopár, som šofér.Po týchto slovách sa mi zakrútila hlava a podlomili kolená. Na chvíľočku som bol presvedčený, že takto prichádza smrť. Ani srdce mi nebilo. Bolo to strašné, čo Fero povedal. Poznám ho dlho a o autá a techniku sa zaujímal asi ako ja o laserovú operáciu mozgového tumoru. Ten človek ani nevedel, či auto má kolesá, alebo chodí obuté v topánkach. Raz sama opýtal, čo žerie moje. Či čerstvú trávu, alebo si radšej pochutná na sene. Taký to vám bol motorista. A teraz sedel za volantom. Strašný pohľad. Pohladkal som ho po hlave.- Ferinko, vieš, žeby si nemal piť. Keď si opitý, nevieš čo robíš... Aha, ukradol si auto.- Neukradol. Som v tom nevinne. Svokra ho kúpila. Svokor mi zaplatil autoškolu a žena chce, aby som ju rozvážal. A ja pritom tak nenávidím autá. – Po tvári sa mu kotúľali slzy ako hrachy.Potľapkal som ho po pleci. – Jáj, Ferino, život nám vždy nadelí to, o čo nemáme záujem. V tvojom prípade auto a ženu. Teraz trp! Pre istotu som sa rýchlo stratil.