Na slovenský spôsob (fejtón)

Čo už s takým Slováčiskom? Cudzokrajní nacionalisti nám hučia do hlavy, že sme tak asi päťmiliónová hromada závisti. Hrubý omyl! My, Slováci, nikomu nezávidíme. Doprajeme aj susedovi, keď už to máme my a viac ako on. A v tom je rozdiel. A veľký. Ako národ sme dostali všelijaké prívlastky. Napriek neprehľadnému nálepkovaniu sa mi zdá, že jedna skutočnosť unikla samozvaným znalcom fenoménu zvanému slovenská nátura. A v tomto je môj malý objaviteľský vklad. Poviem to na plnú hubu: sme rodení podnikatelia. Áno, áno. V každom z nás sa skrýva túžba podnikať a stačí tak málo. Len si predstaviť šťavnaté a bohaté ovocie podnikania. A hneď sa nám zbiehajú slinky. Sú však medzi nami aj takí, ktorí nepodnikajú. Títo pestujú v sebe zbožnú úctu k podnikateľskej kaste. Je pre nich modlou. Božstvom. Títo ľudia, je ich drvivá väčšina, môžu frflať a nadávať trebárs na politikov, svokru, šéfa, môžu byť nespokojní so svojimi deťmi. Ale nikdy nie s podnikateľmi. Aj keby ste im poukázali povedzme, že väčšina obchodov má dvere zamknuté už o piatej, že vám bez mihnutia oka predajú tovar po záruke, či nepoužiteľný. A služby? Ako od mentálne postihnutých amatérov. Všade vo svete by takýchto podnikateľov ukameňovali. Ale Slováci nie. Navrhujem, aby sme svoju lásku k podnikaniu rozvinuli takto. Každý nech si doma dopestuje a vyrobí základné potraviny. Nech sa doma ošatí a urobí si svojpomocne všetky služby. A podľa druhu činnosti a podnikateľom vypracovaného cenníka na záver mesiaca len rozpošle peniaze príslušným subjektom. Veď je trhové hospodárstvo, podnikateľov potrebujeme a takto by sme si ich pestovali s láskou. Aj oni musia z niečoho žiť.