Poklad (fejtón)

Prvé mi napadlo, že bude vojna. Kúpil som si noviny. Písalo sa v nich, ako sa máme dobre a ešte lepší život sa na nás neodvratne rúti. Tak som dumal ďalej. Čo keď robí svadbu? Nezmysel. Deti mal malé. Ibaže by vydával vlastnú manželku. Keďže pri poslednom teste mi IQ vyšlo len máličko nad IQ automatickej práčky, rozhodol som sa myslenie opustiť a prísť na koreň vecí vlastnonožne.Zašiel som ku Ferovcom. On sa vyškieral od ucha k uchu, jeho žena naopak, chodila so zvesenou hlavou. Usadili ma v kuchyni. Zvykli v obývačke. Už vo mne hlodalo podozrenie. V nestráženej chvíli som nakukol do kupeľne, aj do obývačky. Hrôza. Všade boli hory chleba. Polámaného, rozdrveného... Teraz som bol sprostý ako dve pokazené automatické práčky.Tak som ho sledoval dňom i nocou. Raz vošiel do lahôdok. Chodil od zákazníka k zákazníkovi a bral im chlieb doslova z úst. Vyhodili ho. Kráčal ku kontajneru. Neváhal som a skočil za ním dnu, pritiahol som veko a vybehol naňho.- Vyklop pravdu, Ferino. Čo vystrájaš?- Začalo to pred mesiacom. Pri raňajkách. Zahryzol som do chleba a vylomil si zub. Na korunovej minci. Povedal som si, keď je v mojom iba koruna, čo skrývajú ostatné? A tak som začal skupovať chleby. Minuli sme na ne všetky naše úspory. A nebolo ich málo, veď vieš, aký som lakomec.- A čo si našiel?- To by jeden neuveril. Šnúrky z topánok, gombíky, malé, veľké, akej farby chceš, klince... Najhoršie je, že už nedokážem prestaň. Verím, že raz tam nájdem naozajstný poklad.Fero je tvrdohlavý chlap. Pri tých našich pekároch sa mu to určite raz pošťastí.