Prvá pomoc (fejtón)

Čo na tom, že má jednu vlas¬tnosť neúmerne rozvinutú. Neúmerne pije. Keby len pil. Ľudia hovoria, že chlamce. Poctivo prechľastal každú výplatu, prechľastal si zamestnanie aj deťom výbavu. No keď premenil na alkohol aj posledný koberec a manželskú posteľ, jeho ženu porazilo. A tu sa Fero ukázal ako človek s veľkým a dobrým srdcom. Zanechal alkohol a všetku energiu venoval na záchranu manželky. Odviezol ju až do susedného mesta. Vraj sú tam výborní lekári, ktorí milujú svoje povolanie a zvýšenie platov ich nezaujíma. Uvádzam to preto, aby ste poznali pozadie udalosti a vedeli, prečo sme sa s Ferom ocitli v nemocnici. Veru tak, išli sme za Ferovou ženou. Čo už narobím. Fero je môj kamarát, ja jeho, nemohol som ho nechať v štichu. A cudzieho sveta sa on bojí. Turistika ho nikdy nelákala. Ani po našom meste sa on netúla. Denno-denne poctivo chodil do krčmy a domov. A toť teraz mal prejsť toľký svet. Dorazili sme do nemocnice. - Čudné miesto, - vzdychol si Fero. Nechápal som. - Všetci sú tu dôležití. Aj tí na nosidlách, aj tí v obväzoch, ale aj tí čo ich obskakujú. Poďme my len preč. Jeho reči sa mi zdali čudné. Musel som ho zadržať. - Počkaj, Ferinko. Neplaš sa. Môžeš tu zostať. Nemocnica je pre ľudí a nie pre opice. A ty, hoci piješ, si tiež človek. Aj tvoja manželka je človek a preto je tu. Nemocnica je presiaknutá humanizmom. - Netrep a nájdi ju, - šepkal Fero. - Ja si tu sadnem a počkám. Ľahko sa mu povedalo. Ale skúste nájsť ihlu v kope sena, či chorého v nemocnici. Veď chorí sú tam všetci. Po hodine som to vzdal. Vrátil som sa ku Ferovi a - zdúpnel som. Polosedel, pololežal, bledý ako smrtka a chrčal. Veľmi pekne chrčal. Zľakol som sa, reku ešte ho budem musieť niesť vo vlaku ako spolubatožinu. Tak som utekal hľadať doktora. Pristavil som prvého človeka. Mal na sebe natiahnutý biely plášť. - Potrebujem lekára. Kde ho nájdem? Prepálil ma röntgenovými očami. - Čo tak zhurta, človeče? - Kamarát umiera. - A čo keď umiera? Veľa ľudí tu umiera, ale nikto z toho ne¬robí takú paniku ako vy. Bol som dopálený. - Potrebujem doktora. Kde nejakého nájdem? Asi sa urazil. - Človeče, prišli ste z Marsu? Ja som doktor. - Pobúchal sa po prsiach. - Už dva roky som doktor. Asi vás pošlem k očnému. - Dobre, dobre, ale najprv ratujte kamaráta! Dvojročný doktor mali čas. - Nedirigujte ma. Viem lepšie ako vy čo mám robiť. My doktori sme rozvážni. Zhodnotíme a potom uvidíme. Ale slušne sa musí s nami. Vyžadujeme poriadok. Aj pri umieraní... Nemalo to zmysel. Utekal som naspäť k Ferovi. Aby som sa s ním stihol rozlúčiť. - Koniec, Ferinko, - šepkal som mu do ucha. - Ani doktori ti nechcú pomôcť. Uronil slzu. - Veď som ti hovoril, že nemocnice nie sú pre nás. Tu ti nemá kto dať prvú pomoc. - Potom vyslovil posledné prianie. - Chcem si ešte raz vypiť. Čo som mal robiť. Odniesol som ho do najbližšej krčmy, uložil ho na pult, kúpil mu pivo a rum a čakal s pokorou na jeho koniec. A Fero ožil. Takže už viem, a teraz aj vy, kde máme hľadať pomoc. Aj tú prvú.