Rádio (fejtón)

- Poď dnu a zatvor za sebou dvere. Aby nás nikto nevidel a ani nepočul.- Neboj sa, nikto nás nezačuje.- Si si istý? – spýtal sa nedôverčivo.- Samozrejme, veď sme tu sami.Nedalo mu to a pre istotu išiel skontrolovať, či hovorím pravdu. – To je zvláštne, - mrmlal si. – Ešte včera boli všetci doma. Kde sa podeli?Pokrčil som plecami. – Neviem. Ty si tu domácim pánom.Možno by sa nad tým zamýšľaj aj naďalej, no oči ho zradili. Padli mu na rádio a v tom okamihu mu z hlavy uleteli z hlavy myšlienky na rodinu. – Vidíš tu zázračnú skrinku?- Narážaš na rádio? – nechápavo som sa utvrdzoval, aby nedošlo k omylu.- Jasné, že rádio, čo iné? A nehovor o ňom tak pohŕdavo, lebo ti jednu zavesím.- Nevyjadroval som sa pohŕdavo.- Možno nie, možno si sa len chystal a ja som ťa predbehol. – Vzdychol si. – Prepáč, som akýsi precitlivený na tento dokonalý ľudský vynález. Nevážime si techniku, ktorá nám prevrátila život naruby a doslova z nás urobila všemocných.- Čo to trepeš, Ferino?- Netrepem. Len pozeraj. Aha, keď netlčieš hubou je tu ticho. No mám pravdu? A keď stlačím tento gombík, tak čo?- Zapneš rádio.- Chmuľo, nielen to, práve tým si do bytu pustím celý svet. Naladím hudbu. Len si predstav, nemusím ísť na koncert, ani na tancovačku. Kapelu mám doma. Alebo si zober také správy. Čo ja viem, o vojne. Naši dedovia ak chceli pričuchnúť k pušnému prachu, tak sa terigali na bojiská. A mne stačí iba otvoriť okno a vyvetrať ten vojnový smrad. Alebo politici. Moji kamaráti. Zapnem rádio a už mi hučia po celom byte. Dobrí kamaráti, nič nepýtajú, keď prídu. – Potom si na niečo spomenul. – Kecám a tuším som vyhladol.- Ľahká pomoc, Fero, stlač gombík, možno sa ti jedlo naservíruje samé.Stlačil gombík v hlave a pochopil.