Rozprava o zlých ľuďoch (fejtón)

- Dajte aj mne, - zahuhňal chlap s prstom v nose. Hodil som po ňom okom. Aj Fero. Nestál nám za námahu ani sa ozvať. Odsadli sme si a dali reč. Najprv sme sa bavili o všeobecných banálnostiach. Pršalo a mi sme sedeli v suchu. Proste pohoda. Fero ma ponúkol cigaretou. Zapálili sme si. - Daj potiahnuť, - ďugol do mňa chlap a hneď si strčil prst do nosa. - Pchá, - bola moja reakcia. A na dôvažok som mu vyplazil jazyk. - Nezahadzuj sa s ním, - odvádzal ma Fero. - Poviem ti, čo sa mi stalo. Neuveríš! Od nedočkavosti som sa aj s plechovicou, na ktorej som sedel, posunul bližšie. Aj hlavu som vystrčil. - Ľudia sú svine. - Začal. Súhlasne som prikývol. Nedalo sa odporovať. - Sú zlí. Veľmi zlí. Poviem ti príklad. Môj brat. Tá istá krv. Rodičia postavili dom. Na úver. Utiekli do zahraničia... - A nechali vám dom. Máte dobrých a starostlivých rodičov. - Pchá, nechali, ale aj s úverom. S bratom sme sa dohodli, že každý bude splácať svoju polovicu. S bankou sme dohodli splátky. - Tak čo je potom vo veci? - Nič, nič. Akurátne to, že nemám rád úrady. Poprosil som brata, aby nosil do banky aj moje splátky. Súhlasil. Desať rokov som si spokojne žil. A teraz mám predvolanie k súdu. Brat splácal svoj dlh aj mojimi peniazmi... - Zabil by som takého brata, - zavrčal špinavý, zarastený chlap, ktorý si neustále strkal prst do nosa. Nahneval Fera aj mňa. Skočili sme a zbili ho ako hojdacieho koňa. Keď sa už nehýbal, zobrali sme si fľašu a odišli pod druhý most. Dobre nám padlo, posťažovať si, v akej to žijeme dobe. Keď je človek človeku vlkom.