Spolok mužov (fejtón)

Už som si hovoril, hanba sem, hanba tam, načim plakať, aby ma celkom nezachloštila. Myšlienka ani neodumrela a už sa mi do uší zarezalo kňučanie, vzlyky a prosby. Započúval som sa pozornejšie. Prekvapenie ma ohúrilo. Tie zvuky som totiž nevydával ja. S námahou som zdvihol hlavu a poobzeral sa.A čo som nevidel. Dva metre odo mňa stál v tej istej polohe kamarát Fero. Aj on dostával, ale na rozdiel odo mňa, jeho žena častovala po hlave topánkou. S ihličkovým opätkom. To skučal on. Keď sme sa spoznali, tancujúc okolo našich polovičiek sme sa priblížili k sebe.Zavrčal: - Večer o ôsmej na cintoríne.- Neviem, či sa mi to podarí, - odsyčal som mu naspäť.- Musíš to dokázať. Aj keď s nasadením života. Držím ti palce.Viac sme si nestihli povedať. Odtrhli nás od seba. Keď sa žena ukojila, tak ma zobrala so sebou domov. Tíško som si sadol do obývačky. Pred ôsmou som nesmelo oznámil žene, že idem do spevokolu. S Ferom. Zobralo jej to dych. No nakoniec zdráhavo privolila. Púdrom som si pretrel modrinu na tvári a v stanovenú dobu som stál na dohodnutom mieste.Fero ma zaviedol do jednej krypty. Už tam sedelo osem chlapov. Fero ma zasvätil do situácie. Ocitol som sa v spolku mužov. Činnosť vykonávali prísne ilegálne a spočívala v rozvíjaní osobnosti členov. Tak sme sa uvoľnili, popíjali a nadávali na manželky. V každom z nás narastal Rambo a ja som si prekvapený uvedomil, že už sa svojej ženušky nebojím. Trvalo mi to, kým som neotvoril dvere bytu. A všetko začalo odznova. Aj keď s nepatrným rozdielom. Už som vedel, že raz do týždňa nad ňou zvíťazím v spolku mužov.