Spolok žien (fejtón)

- Človeče, - začal si vylievať srdce. – žena zo mňa urobila posledného hlupáka na svete. Tebe to, lebo si kamoš, vyjavím. – Ešte viac sa naklonil. – Len si predsav, podvádza ma.- Aj teba? – vyletelo mi z úst.- Čo ty máš s mojou manželkou? – stal sa hneď podozrievavým.- Nehovorím o tvojej ale o vlastnej.Chvíľu sme na seba civeli. Potom vypustil z každého oka po jednej slze. Zopakoval som to po ňom. Nakoniec sme sa objali.- Sú to Xantipy, hadie plemä na našich prsiach. Nevďačnice... – takto a podobne sme si vylievali duše.Chvíľu sme pili. Chutilo nám. Chceli sme zmyť horkú chuť v ústach. Po nejakej hodinke sme začali zahmlene ale zato pozitívne myslieť.- Mám nápad! – vykríkol Fero. – Zahlušíme ich, nič iné si nezaslúžia.Nebolo to bohvie ako originálne, keď zoberieme do úvahy koľkí muži v histórii riešili obdobný problém tak isto. Darmo, dub ostane dubom a muž mužom.Utekal som domov. Žena sedela v kuchyni. Na počudovanie. Tak som ju zaraz uniesol v zástere a papučiach k Ferovi. Tá jeho sedela v obývačke a triasla sa. Moju nehanebnicu sme posadili vedľa nej. Pustili sme sa do nich, až iskry lietali. Nejakú chvíľku odolávali, no nakoniec sa zosypali a vyklopili celú pravdu. A pravda bola horšia ako naše tušenie.Len si predstavte! Tie kozy sa cítili v manželskom zväzku ubíjajúco. A pritom si žili ako vo vatičke. Nikdy sme im nestrpčovali život, veď sme nikdy neboli doma. Buď sme sedeli v krčme alebo base. Rozvíjali sme ich základné poslanie – materstvo. A pravidelne. Čo rok to dieťa. Niekedy aj dve. A ako sa mohli zdokonaľovať v kuchárskom umení, v praní, žehlení, domácich prácach rôzneho druhu. Naučili sa murovať, hobľovať drevo, spracovať železo.A oni sa ako na truc stretávali v pivnici jedného domu a založili si ilegálny spolok žien. Nevďačnice!