Vianoce (fejtón)

- Nesmieš sa správať ako zviera, - vážne mu dohovárala manželka. – Vianoce sú sviatky pokoja a lásky. Sviatky rodiny.- A čo z toho? – frflal Fero aj ďalej. – Stoja nás nervy, peniaze, prežieranie, bruchabolenie... a po týždni si skáčeme do vlasov, akoby ani Vianoce neexistovali.- Nieže tak, ty dubová tekvička, všetci potrebujeme nehu a lásku. Nevadí, že v závere roka a na pár dní.- Pozrime, aká skromná.- Byť dobrým je drahý špás. Pozri na tie túžiace oči našich detí.- Hej, z očí im vyskakujú horské bicykle, kolieskové korčule, počítače, mobily... Seba v nich nevidím. A ver mi, ani teba.Ferova žena si vzdychla. – Máš pravdu, taká je doba. Veci majú prednosť. Ale nevzdávajme sa. Možno príde deň, keď sa všetkého nasýtia a zatúžia aj po nás. Skúsme to, Ferinko. Vytvoríme im atmosféru, sviatočné ovzdušie. Sľubujem, že ti ani raz nevynadám, ani raz nedostaneš po hlave váľkom. Dobrý obchod, čo povieš?Fero sa zamyslel. – Tak dobre. Súhlasím, urobíme si Vianoce, na ktoré tak skoro nezabudneme.Slovo dodržal. Hneď v túto noc vypracoval plán zabezpečenia vianočných sviatkov. Všetci sľúbili, že ho budú plniť. A tak sa spustil predvianočný kolotoč. Každý dostal rozpis úloh. Museli kvôli cenám preskúmať trh. Potom nakupovali darčeky, jedlo, pijatiku, nezabudli napiecť koláče, upratať byt a zvyšné drobnosti.Napriek dobrej organizácii mali časový sklz. Nevzdávali sa a v závere finišovali, akoby im horelo pod zadkami. Pár minút pred Štedrým dňom skončili. Šťastne sa zvalili do kresiel a kochali sa výsledkami svojej práce.Po kochaní sa prebudili až tretieho januára. Pokrčili plecami a rovnými nohami vhupli do Nového roka a do starých koľají.