Zlodej (fejtón)

Sklamal na kamarát Fero. – Si somár! To som ja.Otočil sa s úľavou na tvári. – Naozaj. Čo strašíš?Z Fera sa stala kôpka nešťastia. Už som ľutoval, že som ho vystrašil. – No dobre, Ferinko, daj si už ruky dole.Fero zdvihol hlavu. – Ja tvoju mater! Ako sa mi tam dostali? – Potom si niečo všimol. – Mal som v nich tašku. Kde je? – Začal kričať. – Zlodejííí! Ukradli mi ju. Bola moja. Poctivo som si ju ukradol.- Fero, neblázni, leží na zemi pred tebou.Viditeľne sa mu uľavilo. – Žena by ma zabila.- Poslala ťa na nákup?- Áno, priniesla peniaze...- Ona robí? A kde, prosím ťa?- Má pohyblivé pracovné miesto. Raz sa živí na jednom, raz na druhom rohu. Aj kasu kúpila. Sprostaňa! Kým stihne nablokovať položky za služby, zákazník zakaždým utečie.- Veď si hovoril, že peniaze priniesla.- Nezarobila ich, ale našla. Keď išla nadránom domov, zakopla o opitého chlapa. Vo vrecku mal naše peniaze.- Ako vieš, že boli vaše?- A ako vieš, že neboli? Peniaze vyzerajú rovnako u teba i u mňa.- Fero, nešpekuluj a priznaj, že ich ukradla. - To ako chceš povedať, že moja žena je zlodejka? Povzdychol som si. – S tebou je ťažká reč. Slušní ľudia, čo nie je ich, vrátia. A ty si slušný človek, nie?- Som, ale hlupáka zo mňa robiť nemusíš.- Aha, tak ty ich nechceš vrátiť. Ferino a poznáš zákony?- Iba jeden. Čo je moje, do toho ťa nič! Najlepší zákon.A bez pozdravu odišiel. Asi ma prestal mať rád.