Paríž je vždy dobrý nápad
Po páde železnej opony som ako člen vlády, a ešte viac ako predseda KDH cestoval do zahraničia na rôzne konferencie, rokovania a podobne. Tam som videl, ako umelci dokážu oživiť ulice. Parížsky Montmartre a „jeho" pouliční umelci boli známi už dávno; hudobníci, akrobati a iní, najmä pohyboví umelci pri Centre Pompidou v Paríži, sa pojmom iba stávali. Umenie na moskovskom Arbate sa taktiež iba prebúdzalo. Londýnsky Hyde Park bol hlavne cez víkendy obložený obrazmi a výtvarným umením všetkého druhu. Dokonca aj v Krakowe v okolí Múzea Czartoryskich ste mohli nájsť pouličných umelcov, ktorí ponúkali svoje - opäť najmä výtvarné diela - na obdiv a predaj. Vo všetkých týchto a mnohých ďalších mestách sa dobre chodilo okolo, či pomedzi umelcov a aj hodenie mince alebo menšej bankovky do klobúka robilo z donora súčasť umeleckej kulisy mesta.
Neoblomný miestny úrad
V rokoch 1990 - 1991 som mal ako podpredseda vlády na starosti oblasť kultúry, justície a iné netechnické rezorty. S vtedajšou starostkou Mestskej časti Bratislava - Staré mesto som preto začal rokovať o umožnení voľného vystupovania umelcov v bratislavských uliciach. Odpoveď úradu ma prekvapila. Trvali na tom, že pouliční umelci musia zaplatiť poplatok - za zaujatie verejného priestranstva. Nakoľko som aj naďalej považoval oživenie ulíc umelcami za väčší príspevok pre rozvoj mesta ako nejaký poplatok, začala sa medzi nami siahodlhá komunikácia.
V apríli 1991 som sa stal predsedom vlády. Mestská časť Bratislava - Staré mesto zostávala neoblomná. Naďalej požadovali, aby umelci platili poplatky, až potom im dovolili vystupovať. Pamätám si, že som s pani starostkou hovoril telefonicky a opätovne som sa ju snažil presvedčiť. Účtovníci však stále vyhrávali nad umelcami.
Nakoniec som si povedal, že ak ide o umelcov, treba vyskúšať netradičné riešenia. Každý predseda vlády má k dispozícii určitý finančný fond na použitie podľa vlastného uváženia. Časť z fondu som použil a zaplatil som poplatok za používanie verejného priestranstva pre pouličných umelcov v Bratislave a v Košiciach na rok.
4. október 1991
Mestská byrokracia bola konečne spokojná. Teraz išlo už len o to, aby umelci naozaj do ulíc vyšli. Nechcel som to nechať iba na náhodu. Na piatok 4. októbra 1991 sme spolu s mojimi spolupracovníkmi z Úradu vlády pozvali viacerých profesionálnych umelcov z bratislavských divadiel, aby spievali, recitovali, kreslili, maľovali, hrali na hudobných nástrojoch a podobne - a to na bratislavských uliciach. Pred večerom som sa išiel presvedčiť, či všetko funguje. Fungovalo a perfektne. Pridalo sa aj niekoľko pouličných umelcov. Dva dni pred 4. októbrom priniesol Večerník článok pod názvom "Umenie do ulíc" s podnadpisom "S aktivitou prišiel premiér Ján Čarnogurský". V nasledujúcich dňoch aj ďalšie noviny písali o vstupe umenia do bratislavských a košických ulíc. Hoci trvalo dlhšie, kým sa umenie v uliciach našich miest udomácnilo, dnes sú už pouliční umelci súčasťou koloritu Bratislavy a ďalších miest. Podľa mňa by bez nich naše ulice a námestia ošediveli.
Na to, že som prispel k slobodnému pôsobeniu pouličných umelcov v slovenských mestách, som patrične hrdý a 4. október je pre mňa príjemnou spomienkou. Niekedy sa pohrávam s myšlienkou, že keď odídem do penzie, budem si privyrábať aspoň hraním na hrebeň. Hlavné bratislavské námestie by pre mňa asi nebolo. Možno Primaciálne? V každom prípade: Sláva pouličným umelcom!
