Spomedzi priateľov mám v najčerstvejšiej v pamäti Vlada Jukla a Silva Krčméryho. Opustili nás v priebehu posledného roku. Vlado Jukl bol matematik a prejavilo sa to na jeho osobnosti. Bol racionálnejší, dokázal uvažovať veľmi vecne, ale jeho racionalita aj vecnosť boli predchnuté vierou v Boha. Pri rozhovoroch s ním som mal pocit, že aj vieru v Boha dokáže vnímať ako racionálno, čiže niečo pochopiteľné rozumom. Silvo Krčméry bol výbušnejší a popori lekárskej praxi jeho čas vypĺňal laický apoštolát a práca s narušenou mládežou. Je vlastne paradoxné, že Vlado Jukl sa nechal tajne vysvätiť za kňaza, kým Silvo Krčméry zostal až do smrti laikom.
Krátko pred pádom komunizmu nás opustil Dominik Tatarka. Mal za sebou búrlivý život literáta, ale pred koncom vedel, kde je pravda a zmysel. Vrátil sa do katolíckej cirkvi, podpísal Chartu 77, nedovolil zneužiť svoje literárne dielo na propagandistické účely. Spomínam si, ako nám rozprával, že sa mu páči pieseň „Už ma obkľúčili smrteľné stony úzkosti záhrobia“. Tú pieseň na jeho pohrebe spievali a naozaj vyznela veľmi dôstojne.
Krátko po páde komunizmu nás opustil Milan Šimečka. Jeho kniha Obnovenie poriadku, ktorú napísal ako bagrista, je najlepším opisom politiky normalizácie v 70. rokoch. Vtedy niekedy napísal aj esej o malých a veľkých dejinách. Veľké dejiny sú dejinami štátov a blokov, malé dejiny sú dejinami rodiny, osôb, dedín a mestečiek. V spomienkach na Milana Šimečku sa mi najviac prelínajú malé a veľké dejiny, pretože vedel zaujímavo prepojiť historky o doprevádzaní svojej manželky - tlmočníčky z angličtiny - na recepciách s rozprávaním o kontinentálnych mocenských presunoch. Keď svoju funkciu na recepciách označil ako „princ manžel“, bolo v tom viac lásky k manželke ako irónie k sebe.
S Jánom Langošom sme spolu vydávali Bratislavské listy. Bol to on, kto ma presvedčil, aby sme časopis nazvali Bratislavské listy a nie ideologickejšie „Kresťanská demokracia“. Bratislavské listy tak mohli mať širší záber. Bola to dobrá rada, Jano.
Mojou pravidelnou zastávkou v Prahe bol byt manželov Bendových. Václav Benda napísal niekedy v roku 1977 esej Paralelná polis. Keď sa režimu podarilo zúrivou propagandou zahnať disidentov iba do bytov a menších skupiniek, Václav navrhol, aby disidenti vytvorili paralelnú polis – osobitnú spoločnosť, ktorá bude nažívať iba medzi sebou podľa svojich pravidiel, až kým sa jej pravda nepresadí. Politickým dedičom Václava Bendu je jeho syn Marek. V posledných voľbách sa opäť prekrúžkoval a znovu sa stal poslancom českého parlamentu.
Václav Havel bol väčšmi literátom než politikom, ale mal predstavu o demokracii, ktorú sme chceli v Československu nastoliť. Navyše bol majstrom dramatickej miniatúry. Zažil som to na vlastnej koži, keď polícia odhalila disidentskú poradu v Prahe alebo pokus o položenie kvetov na Palachov hrob vo Všetatoch. Strávili sme potom pár hodín na policajnej stanici, v podstate sme sa zabávali čakajúc na výsluch. Z nášho čakania vedel Vašek vytvoriť krátke komické príbehy a všetci sme sa museli smiať.
Nielen v tieto dni často myslím na muža, ktorého som nepoznal. Bol to chorvátsky jezuita Tomislav Poglajen – Kolakovič. Počas vojny a krátko po vojne pôsobil na Slovensku a neskôr aj v Prahe. Oduševnil celú jednu generáciu katolíckej inteligencie, ku ktorej patrili aj Jukl, Krčméry a ďalší. Naučil ich ako vzdorovať komunizmu, ktorého príchod predvídal. Jeho idey pomohli vytvoriť na Slovensku tajnú cirkev a tá predstavovala kostru odporu proti komunizmu. Kolakovič zomrel niekedy v 70. rokoch vo Francúzsku, ale jeho hrob nepoznáme. Nájsť jeho hrob a pokloniť sa jeho pamiatke je zatiaľ nesplnená generačná úloha.
Priatelia, odpočívajte v pokoji.
