Ale dobre. Pripusťme, že označenie „klérofašistický“ nie je teraz zakázané, ale je prikázané. Ako sa potom vyrovnáme s vplyvom vojnového Slovenského štátu na súčasnú Slovenskú republiku? O vplyve takom či onakom píšu renomovaní historici. Budem teraz citovať a dúfam, že Matúš Kostolný pri prípadnej reakcii nevynechá autorov.
Ivan Kamenec píše: „Štát, ktorý jestvoval od marca 1939 do marca 1945, znamenal v teoretickej i praktickej rovine nesporný krok dopredu pri posilňovaní národného a štátoprávneho sebavedomia slovenskej spoločnosti. Možno to bude znieť paradoxne, že práve tento faktor sebavedomia spoluvytváral aj podmienky pre protifašistickú rezistenciu, ktorá prerástla na jeseň 1944 do širokého ozbrojeného povstania, striktne deklarujúceho v politickej rovine slovenské národno – emancipačné a štátoprávne požiadavky.“ (Slovenská historická identita v 20. storočí. Bratislava 2009, str. 91) ... „Glorifikovať či démonizovať I. SR, dávať ju za odstrašujúci či príťažlivý vzor moderných slovenských dejín je kontraproduktívne, z racionálneho aspektu všeobecne prijatých demokratických princípov neudržateľné, z psychologického a morálneho pohľadu škodlivé.“ (str. 96)
Milan Zemko: „V zásade však možno povedať, že toto preplietanie sa kontinuity a diskontinuity je charakteristické pre celé 20. storočie, ktoré má mnoho epitet, ja ho však v súvislosti so slovenským národom pokojne označujem aj ako „slovenské storočie“, pretože nikdy predtým Slováci nezaznamenali taký vzostup a rozvoj ako v uplynulom storočí. A jednou zo vzostupných etáp slovenského národa, akokoľvek rozporuplná a tragická, bola aj etapa relatívne krátkeho trvania Slovenského štátu v rokoch 1939 – 1945.“ (detto, str. 97) ...“A založením Slovenskej republiky v roku 1993 sa potvrdil aj význam vojnového Slovenského štátu pre moderné slovenské dejiny – nie ako vzoru či paradigmy pre štátny, politický a spoločenský život v prítomnosti a budúcnosti, ale ako dôležitého skúšobného medzistupňa (aj keď neúspešného) na ceste Slovenska a Slovákov k rovnocennému postaveniu medzi slobodnými národmi a štátmi Európy a sveta.“ (str. 105)
Martin Lacko: „Každý historik, no najmä verejne známy činiteľ, ak sa nevysloví k obdobiu Slovenskej republiky paušálne odsudzujúco, ak sa od neho úplne nedištancuje, prípadne si dovolí niektoré aspekty hodnotiť pozitívne, stáva sa terčom nevyberaných útokov. Ba neraz až kriminalizácie.“ (str. 106)
Ivanovi Kamencovi vyšlo v tomto roku druhé vydanie knihy Dr. Tiso – tragédia politika, kňaza a človeka. Najväčšia časť knihy sa venuje obdobiu Slovenského štátu. Niet v nej ani jedno jeho označenie klérofašistický. Túto časť mojej odpovede by som označil ako nedostatok rozhľadenosti redakcie SME v historiografii.
Ďalšia časť je vážnejšia a má do činenia s logikou. SME ma opakovane kritizuje za moje rusofilstvo. SME sa nepáčil ani môj postoj v prípade skupiny „Povstanie p*čiek“ (slovenský preklad Pussy Riot). Logický rozpor spočíva v tom, že rusofilstvo a podpora klérofašizmu sa vzájomne vylučujú. Slovenský štát predsa vypovedal spolu s Nemeckom Sovietskemu zväzu vojnu a stačí si pozrieť vojnovú slovenskú tlač, ako v nej zobrazovali zajatých sovietskych vojakov: ako rasovo menejcenných. Peter Schutz bol poctivý v komentári v košickom Korzári zo dňa 13. 8. 2013, kde napísal: „To, čo robí kandidáta Čarnogurského nevhodným na post prezidenta, nie je slabosť pre „farskú republiku“, ale – Ruskú federáciu.“
Teraz k fľaši. Ako podmienku stávky som uviedol, že v serióznych historických časopisoch sa za posledných 10 rokov neuvádza označenie klérofašistický pre Slovenský štát. Matúš Kostolný udáva článok Hany Klamkovej v Historickom časopise SAV č. 4/2009. Historický časopis je serióznym časopisom. Ako citát však uvádza: „Kým Československá republika býva označovaná ako demokratická, režim vojnovej Slovenskej republiky je spájaný s prívlastkami typu fašistický (alebo klérofašistický), totalitný, autoritársky, alebo autoritatívno-totalitný či totalitnoautoritatívny.“ Hana Klamková - Všeobecnosť antisemitizmu a jedinečnosť holokaustu: príklad Slovenska. Historický časopis 4/2009 (Historický ústav SAV), str. 696. Nuž odkaz na „je spájaný“ nie je znakom serióznej vedeckej spisby. Britský historik John Pollard a jeho článok z roku 2007 v časopise Totalitarian Movements & Political Religions skôr nemal a nemá (rečový) prístup ku slovenskému historickému výskumu, ktorý je v slovenských veciach najkompetentnejší. Ale uznávam, podmienky stávky som označil dosť neurčito a to je moja chyba. Posielam preto fľašu červeného z oblasti Rioja ročník 2006.
Pán šéfredaktor, chápete teraz, prečo v marci 2014 SME opäť uverejní článok o Slovenskom štáte, ale nepomôže to?
PS: fľašu v priebehu dnešného dňa doručím na recepciu sídla Petit Press.
