Slovenská spoločnosť prešla od novembra 1989 radikálnymi zmenami. Niektoré politické zoskupenia ich urýchľovali, iné spomaľovali. Justícia je všade na svete konzervatívnou zložkou štátneho aparátu. A je to tak dobre. Prijímanie nových spoločenských a právnych pravidiel trvá v justícii jednoducho dlhšie. Ešte dlhšie trvá organické prijímanie nových pravidiel. Po kolektivistickom komunistickom práve odrazu prišlo právo, pre ktoré boli individuálne ľudské práva takmer nedotknuteľné a súkromné vlastníctvo posvätné.
Slovenská justícia dodnes nevie s určitosťou nájsť, kde medzi tým sa nachádza spoločné blaho, v anglosaskom práve nazývané common good. Hovorme viac, a nielen v justícii, o spoločnom blahu a menej o posvätnom súkromnom vlastníctve, či o nedotknuteľných individuálnych právach.
Po rokoch Mečiarovych vlád, v ktorých dominoval únos prezidentovho syna, číselník oproti prezidentskému palácu odpočítavajúci dni prezidentovi Michalovi Kováčovi, výmena vyšetrovateľov oznámená vopred na mítingu HZDS na Pasienkoch atď., verejná mienka videla nápravu v čo najväčšom osamostatnení súdnej moci od všetkých ostatných mocí. V takej atmosfére bol prijatý zákon o Súdnej rade, a podľa sily či slabosti ministrov spravodlivosti Súdna rada nadobúdala čoraz väčšie právomoci v súdnictve.
Dnes prakticky riadi súdy a na čele má predsedu Najvyššieho súdu. Nespokojnosť občanov so stavom súdnictva však pokračuje. Tentoraz sú zdrojom nespokojnosti práve rozhodnutia Súdnej rady a od nej odvodených súdov. Ukazuje sa, že justícia je príliš zodpovedný rezort, než aby mohol byť ponechaný samotným sudcom. Spoločenské kyvadlo sa začne pohybovať naspäť od úplnej samostatnosti súdov ku ich väčšej prepletenosti s inými súdnymi mocami, napr. s vládou, ministrom spravodlivosti, alebo parlamentom. Iba výmena predsedníčky Ústavného súdu by žiadnu kvalitatívnu zmenu v justícii neznamenala.
Stav justície sa nezlepší, ak budeme udržiavať sebaklam, že všetku kritiku oprávňuje prežívanie komunistických pozostatkov v súdnictve. Politicky dosadení súdni funkcionári už justíciu opustili a mladí sudcovia sa ešte dlho budú musieť učiť, aby sa vyrovnali starším dobrým sudcom, ktorí súdili aj pred novembrom 1989.
Eurobarometer prezrádza, že vo všetkých postkomunistických štátoch je nízka dôvera k súdom rádovo nižšia než v pôvodných krajinách EÚ. Slovensko patrí do tejto skupiny štátov a či je raz o 2 – 3 % horšie než niektorý iný postkomunistický štát alebo lepšie, veľký rozdiel nerobí.
Na zlepšení stavu justície musia pracovať aj samotní sudcovia. Dôveryhodnosti justície neprospieva, keď súdy priznávajú sudcom rádovo vyššiu náhradu nemajetkovej ujmy alebo usvedčeným sudcom udeľujú rádovo miernejšie tresty než nesudcom. Diskusia o stave našej justície ešte potrvá.
Zatiaľ sa proti zlým rozsudkom jednoducho odvolávajme.
