Počas jeho života pracovali pod jeho vedením, po jeho smrti (27. 2. 2015 ) podľa jeho poznámok a predchádzajúcich pokynov. Možno očakávať, že správa sa stane dôležitým nástrojom útokov proti Rusku. Správa má slabiny. Ak by len správa ovládla mediálne pole, slovenský a medzinárodný čitateľ a poslucháč sa stane obeťou mediálnej manipulácie. Chcem uprieť na Nemcovou správu kritický pohľad. Nie je potrebné a nebol by som ani schopný rozoberať všetky kapitoly správy, najmä týkajúce sa ruských vnútropolitických súvislostí konfliktu na Ukrajine. Budem sa preto zaoberať len časťami správy o Kryme, o vojne na východnej Ukrajine, o dodávkach ruských zbraní pre bojovníkov neuznaných republík (Doneck a Lugansk), vyjadrovania sa Vladimíra Putina o ruských zásahoch na Ukrajine a katastrofy malajzijského lietadla.
Nemcovova správa sa zaoberá a kritizuje len zásahy Ruska v ukrajinskej kríze, nezaoberá sa zásahmi kyjevskej moci a Západu všeobecne. Už tým je jednostranná a nepodáva objektívny obraz ukrajinského konfliktu. Konkrétny rozbor aspoň spomenutých častí správy si vyžaduje úvod o širších, najmä geopolitických súvislostiach konfliktu na Ukrajine.
S Borisom Nemcovom som sa stretol asi dvakrát na zasadnutiach Valdajského klubu. Poznal som ho ako človeka, ktorý vedel racionálne a sugestívne argumentovať a bol presvedčený o svojej pravde. Jeho vražda v Moskve tragicky ukončila životný príbeh ruského „zapadnika“.
Geopolitický revizionizmus.
Západ vytýka Rusku medzinárodný revizionizmus zmluvne dohodnutých štátnych hraníc. Hraničnému revizionizmu spravidla predchádza mocenský, geopolitický revizionizmus. O ten sa pokúšal Západ voči Rusku od konca studenej vojny. Michail Gorbačov rozpúšťal východný blok a Varšavskú zmluvu v idealistickej predstave, že Západ ukončí svoj geopolitický tlak voči Rusku. Skutočnosť bola iná. Západní politici najskôr naozaj ústne sľubovali Gorbačovovi, že NATO sa nebude rozširovať na východ. Ústne to sľúbil americký minister zahraničných vecí James Baker M. Gorbačovovi pri rokovaniach v Moskve vo februári 1990, to isté sľúbil Gorbačovovi nemecký minister zahraničných vecí H. D. Genscher. Pre Nemecko bola kľúčová okolnosť, aby Michail Gorbačov súhlasil so zjednotením Nemecka. Michail Gorbačov súhlasil a pozícia Západu sa hneď zmenila. Poradcovia amerického prezidenta presadili vo Washingtone názor, že Sovietsky zväz prehral studenú vojnu a preto si nemôže klásť žiadne podmienky. Nemecko dodržiava svoj sľub, že nerozšíri zariadenia NATO na územie bývalej NDR, ale nevznieslo veto proti rozšíreniu NATO na východ. Tak sa začalo NATO rozširovať smerom na Východ a približovať svoje základne ku Moskve (Mari Elise Sarotte : Nedodržaný prísľub ?, Foreign Affairs, September – October 2014). Neskôr Západ nútil bývalé východné krajiny, aby najskôr vstúpili do NATO a až potom do EÚ. Západ začal a pokračoval so zmenou geopolitických pomerov, aké existovali pri skončení studenej vojny. Rozširoval vojenskú infraštruktúru stále bližšie ku centrálnym oblastiam Ruska. Ak by tento vývoj pokračoval, neskôr by sa Rusko nemohlo vzoprieť žiadnemu návrhu Západu, pretože Západ by si mohol svoje návrhy presadiť aj vojensky bez reálnej možnosti Ruska rovnako sa brániť. Zbigniew Brzezinski pozíciu Západu sformuloval v knihe Veľká šachovnica (1997). Napísal, že Rusko stojí pred dilemou jedinej alternatívy. Musí prijať západné pravidlá hospodárstva a politiky, ale prijatie týchto pravidiel ho dovedie ku ďalšiemu rozpadu najmenej na Ďaleký východ, Sibír a európske Rusko. Americkej ministerke zahraničných vecí Madelaine Albrightovej sa prisudzuje výrok, aké je nespravodlivé, že celá na suroviny bohatá Sibír patrí iba Rusku.
Vladimír Putin poskytol Rusku ďalšiu alternatívu – odporovať Západu.
Ťah čiernymi figúrkami.
Bývalý český prezident Václav Klaus v česko – slovenskej debate používal vyjadrenie, že Česi v československých vzťahoch ťahajú čiernymi figúrkami, čiže iba reagujú na slovenské kroky. V rusko – západných vzťahoch berie Západ ako samozrejmosť, že niektoré kroky on môže robiť, ale Rusko nie. V rezolúcii Bezpečnostnej rady OSN č. 1244, ktorá ukončila vojnu v Juhoslávii , sa uvádza, že Kosovo zostáva súčasťou Juhoslávie (teraz Srbska). O pár rokov neskôr však Západ mocensky zabezpečil, že sa Kosovo odtrhlo od Srbska. Zvrhnutie prezidenta Janukoviča na Ukrajine vo februári 2014 sa vydáva ako výsledok boja Ukrajincov za slobodu a demokraciu a európsku príslušnosť. Ale v našich novinách bola len krátka zmienka, keď americká diplomatka Victoria Nulandová v americkom Kongrese priznala, že USA investovali 5 mld. dolárov do zmeny režimu na Ukrajine. Keby ich aspoň teraz venovali Ukrajine na prekonanie jej hospodárskych ťažkostí. Vo februári 2014 strieľali na kyjevskom Majdane snajperi do policajtov aj demonštrantov. Zastrelili tam asi 80 osôb. Všetky dôkazy o tomto zločine zatiaľ nasvedčujú, že snajperov nasadila vtedajšia opozícia, dnešná kyjevská moc. Trestné stíhanie za streľbu ani len nezačalo. Dňa 21. 2. 2014 priviedli ministri zahraničných vecí Poľska, Nemecka a Francúzska vtedajšiu ukrajinskú vládnu moc a opozíciu za rokovací stôl. Dohodli sa na vyriešení krízy, ale vtedajšia opozícia čiže dnešná vládna moc dohodu nedodržala ani tri hodiny. Do ukrajinského parlamentu vnikli ozbrojenci vtedajšej opozície so samopalmi, pištoľami a vyhrážkami. Prinútili ukrajinský parlament odvolať vtedajšiu vládu aj prezidenta. Deň predtým bolo v Kyjeve niekoľko stoviek demonštrantov za vtedajšieho prezidenta Janukovyča. Demonštranti z Majdanu na nich zaútočili, a polícia, aby ich zachránila, im pomohla nastúpiť do autobusov, ktorými sa vracali na Krym. Pri meste Kerson už na Kryme ich zastavili prívrženci demonštrantov z Majdanu, asi 10 z nich zabili, autobusy podpálili, mnohých ďalších zmlátili. Polícia proti násilníkom nezasiahla (viď google : kersonský pogrom). Demonštranti v Kyjeve porušili dohodu, ktorú krátko predtým uzavreli s prezidentom Janukovyčom, porušili ukrajinskú ústavu a nastolili vlastných držiteľov moci Arsenija Jacenjuka, Vitalija Klička, Oleha Tahinboka a neskôr súčasného prezidenta Petra Porošenka. Až potom oznámil Krym, že sa chce odtrhnúť od Ukrajiny a Východná Ukrajina, že požaduje federatívny status. Treba uviesť, že ešte predtým faktickú samosprávu vyhlásila západná Ukrajina a odvtedy ju aj uplatňuje. Na pozadí udalostí, ktoré sa na Ukrajine začali diať, vstúpilo do hry Rusko a začalo robiť kroky na ochranu ruskojazyčného obyvateľstvo. Ťahalo čiernymi figúrkami na ukrajinskej šachovnici. Vladimír Putin prvýkrát na bezpečnostnej konferencii v Mníchove v roku 2007 oznámil, že Rusko už nebude nečinne trpieť porušovanie medzinárodného práva a pravidiel medzinárodných vzťahov zo strany Západu a bude Západu odpovedať rovnako. Takýmto spôsobom sa vyjadril následne viackrát. Západ je teraz prekvapený. Západ porušil medzinárodné právo bombardovaním Juhoslávie v roku 1999, útokom na Irak v roku 2003, bombardovaním Lýbie v roku 2011, podporou povstalcov proti zákonnej vláde Sýrie. Spojené štáty vytvorili podmienky pre vznik Islamského štátu, ktorý spustil prúd utečencov do Európy a ohrozuje Európu teroristami. Ale Spojené štáty chcú vytýkať Rusku porušenie medzinárodného práva a EÚ ako poslušná ovečka sa riadi Spojenými štátmi.
Krym.
Krym obývali od stredoveku Rusi. Po ovládnutí Kyjevskej Rusi Tatármi na Kryme začali postupne prevládať krymskí Tatári. Každé leto podnikali lúpežné výpravy široko – ďaleko až do Uhorska. Až cárovná Katarína II. v 18. storočí dobyla Krym a pripojila ho k Rusku. Postupne opäť začali na Kryme prevládať Rusi. V roku 1954 generálny tajomník komunistickej strany Nikita Chruščov daroval Krym Ukrajine. Krym mal v Sovietskom zväze autonómny status a chcel sa stať samostatnou sovietskou republikou. V r. 1991 usporiadali na Kryme referendum, aby sa Krym stal samostatnou sovietskou zväzovou republikou. Voliči hlasovali za, ale ukrajinský parlament referendum neuznal.
Vo februári 2014, po udalostiach v Kyjeve, krymský autonómny parlament prijal uznesenie o vyhlásení referenda o osamostatnení Krymu. Asi dva dni predtým sa Krymský parlament chcel zísť na zasadnutie – možno by bol rokoval o rovnakom programe – ale prívrženci Majdanu mu fyzicky znemožnili rokovať. Pri hlasovaní o tomto uznesení sú vierohodné správy, že v krymskom parlamente sa tiež objavili ozbrojenci, ktorí nepatrili ku oficiálnym ozbrojeným zborom Ukrajiny. Neskôr ozbrojení muži v zelených uniformách bez bližšieho označenia blokovali kasárne ukrajinskej armády na Kryme, aby nemohla vyjsť do ulíc a prípadne rušiť referendum. Zahraničná tlač ozbrojencov nazvala zelení mužíci. Krymský autonómny parlament vyhlásil usporiadanie referenda o nezávislosti. Referendum na Kryme prebehlo masovo a pokojne. Veľkou väčšinou rozhodlo o osamostatnení sa Krymu a jeho vstupe do Ruskej federácie. Vstupom do Ruskej federácie sa na Kryme zachoval mier, Krym sa vyhol hospodárskej biede, ktorá postihuje celú Ukrajine a môže si slobodne pestovať ruskú kultúru, ktorú nová kyjevská moc začala potláčať. Vladimír Putin neskôr priznal, že zelení mužíci boli vojaci ruskej armády. Rusko neurobilo vojensky nič viac, čo už Západ predtým niekde urobil. Rozdiel je v tom, že západné zásahy znamenali vždy rozsievanie chaosu a vojny, ruský zásah na Kryme zabezpečil mier.V dobe písania tohto textu sa objavili ozbrojené zrážky medzi Pravým sektorom a ukrajinskou armádou v Mukačeve a na západnej Ukrajine. Krym sa svojim rozhodnutím vyhol vtiahnutiu do občianskej vojny, ktorá sa zrejme na Ukrajine rozhorieva. Naviac, podľa februárovej dohody z Kyjeva aj aprílovej zo Ženevy mali obe strany odzbrojiť neštátne ozbrojené zbory. Vzťahovalo sa to aj na Pravý sektor. Keby bola kyjevská vláda splnila dohodu, nemusela mať teraz problémy na západnej Ukrajine.
Doneck a Lugansk.
Hladký priebeh prechodu Krymu od Ukrajiny ku Rusku ako aj prináležitosť k ruskému jazyku a kultúre viedli aj centrá ruskojazyčného obyvateľstva na východe Ukrajiny, Doneck a Lugansk a tieto oblasti, aby sa taktiež pokúsili dostať od Ukrajiny ku Rusku. Taktiež vyhlásili referendum, ktoré prebehlo manifestačne, ale Rusko ich neprijalo podľa vzoru Krymu do Ruskej federácie. Donecká a Luganská oblasť vždy patrili k Rusku. Až v 20-tych rokoch minulého storočia ich boľševici zo svojich politických a ideologických dôvodov pričlenili ku Ukrajine. Novozvolené vlády a parlamenty oboch oblastí sa rozhodli splniť vôľu občanov a začali organizovať obranu proti ukrajinskej armáde. Predstavme si, že Ukrajina mala približne 45 mil. obyvateľov a tieto dve oblasti majú spolu asi 5 mil. Ukrajina mala celú západnú podporu pri pokuse udržať vo svojich hraniciach obe oblasti. V prvých mesiacoch vojny s kyjevskou armádou v Donecku a Lugansku dokonca zobrali z vojnových pomníkov tanky T-34, dali ich technicky do poriadku a použili na fronte. Na obe strany konfliktu začala prichádzať pomoc zo zahraničia. Na ukrajinskej strane bojovala americká súkromná bojová spoločnosť Academy. V ruskej televízii dávali zábery kyjevských vládnych vojakov v Donecku, ktorí vedeli rozprávať iba po anglicky. Aj na vzbúreneckú stranu začali prichádzať bojovníci zo zahraničia. Ruská televízia dávala reportáž o francúzskom vojenskom oddiely bojujúcom na strane Doneckej republiky. V doneckej armáde bojujú aj Slováci. Najnovšie vraj vytvorili slovensko – český oddiel. Len luganská a donecká armáda by sa neudržali proti presile ukrajinskej armády. Podľa mediálnych správ niekedy v lete 2014 začalo na východnú Ukrajinu posielať svojich vojakov aj Rusko. Ako základné príčiny ruskej pomoci Donecku a Lugansku možno považovať skutočnosť, že ide o ľudí, ktorí sa hlásia tak alebo onak k Rusku, voči ktorým sa kyjevská vláda správa ako k nepriateľom – bombarduje obytné štvrte miest a dedín. V neposlednom rade aj zo strategických dôvodov. Keď sa NATO rozhodlo rozširovať na Východ, Moskva ho musí držať čo najďalej na západ. S ruskými vojakmi prichádzali aj ruské zbrane. Na ukrajinskej strane možno odhadom usudzovať, že vojaci regulárnej ukrajinskej armády tvoria asi tak polovicu bojujúceho vojska. Zvyšok tvoria nacionalistické zbory ako Pravý sektor a iné, ako aj zahraniční dobrovoľníci. Ukrajinské dobrovoľnícke zbory ako Pravý sektor, Azov a iné majú najvyššiu bojovú morálku, ale ukazujú najväčšiu tvrdosť na dobytých územiach. V ruskej televízii ukazovali zábery týchto ukrajinských dobrovoľných zborov, prebraté z ukrajinskej televízie, ktoré bojovali v prilbách a na nich mali nastriekaný klasický hákový kríž. O tom, aký režim by nastolilo víťazstvo takýchto zborov na východnej Ukrajine, svedčia udalosti v Odese 2. 5. 2014. Nacionalistickí prívrženci kyjevskej vlády zahnali demonštrantov proti majdanskej politike do budovy odborov, budovu podpálili a ľudí, ktorí z horiacej budovy utekali alebo vyskakovali, dobíjali palicami na smrť. Americký Kongres vyhlásil bojové jednotky Azov za neprijateľnú organizáciu. Ruskí vojaci pomohli zastaviť ukrajinskú ofenzívu a vytvorili podmienky pre mierové rokovania v bieloruskom hlavnom meste Minsk.
Vyjadrovanie Vladimíra Putina.
.týžden, SME, Denník N a ďalšie médiá na Slovensku zdôrazňujú, že najskôr ruský prezident V. Putin tvrdil, že na Ukrajine ani na Kryme nie sú žiadni ruskí vojaci, neskôr ich prítomnosť naopak potvrdil. Legalisticky vzaté, Putin môže stále obhájiť svoje vyjadrenia poukazom na to, že ruskí vojaci pred presunom na Ukrajinu podpísali žiadosť o dovolenku, strhli si označenie príslušnosti k ruskej armáde alebo niečo podobné. Zoberme to opačne. Keby takýchto vojakov zajala ukrajinská armáda, mohli by sa dovolávať ochrany Ženevských konvencií o zaobchádzaní s vojnovými zajatcami ? Určite nie. Z Ruska išli na Ukrajinu bojovať nielen vojaci, ktorí si „zobrali dovolenku“, ale aj mladí muži alebo vyslúžilí vojaci, ktorí to považovali za svoju vlasteneckú povinnosť. V liberálnej EÚ sa ťažko verí, že v Rusku vlastenectvo nie je prázdnym pojmom a mnoho mladých mužov považuje za svoju povinnosť ísť pomôcť svojim bratom na Ukrajine. Bolo len otázkou času, kedy skutočná prítomnosť ruských vojakov na Ukrajine vyjde najavo, a to či vojakov na dovolenke alebo bez dovolenky. Označenie ruských vojakov na Ukrajine je len zástupným problémom. Západ a jeho agenti - súčasná kyjevská moc – porušovali všetky dohody aké len bolo možné porušiť – nespomenul som ešte odstúpenie USA od dohody o protiraketovej obrane – že Rusko by bolo hlúpe, keby sa nečinne prizeralo na premenu Krymu na základňu NATO, budovanie základní NATO už len tisíc km od Moskvy a diskriminovanie miliónov ľudí na Ukrajine pri používaní ruštiny. V. Putin mohol povedať, že ruskí vojaci odídu z Ukrajiny, keď sa Západ vráti ku svojim sľubom Gorbačovovi v roku 1990, keď Američania odídu z Guantanama, keď Západ aspoň finančne prispeje na obnovu zbombardovaného Srbska, keď Američania odstránia svoju základňu Bonsteel z Kosova atď.
Malajzijské lietadlo.
17. júla 2014 nad bojovou zónou východnej Ukrajiny bolo zostrelené malajzijské dopravné lietadlo letiace z Amsterdamu do Kuala Lumpur. Obe strany ukrajinského konfliktu ihneď začali obviňovať jedna druhú zo zostrelenia lietadla. Dôležitou otázkou sa stalo, či lietadlo zostrelila raketa zem – vzduch typu BUK alebo dopravné lietadlo zostrelilo vojenské lietadlo, v takom prípade by prichádzalo do úvahy iba lietadlo ukrajinskej armády. Niekoľko dní po zostrelení malajzijského lietadla usporiadal ruský generálny štáb tlačovú konferenciu, na ktorej generáli preukazovali, že lietadlo s najväčšou pravdepodobnosťou zostrelilo ukrajinské vojenské lietadlo, ktoré zachytili ruské špionážne družice. Odvtedy sa na západnej strane vždy po niekoľkých mesiacoch objaví akože odborník, ktorý dokazuje, že malajzijské lietadlo zostrelil BUK v rukách ukrajinských vzbúrencov. Na ruskej strane sa okrem generálneho štábu ozvalo aj združenie ruských inžinierov, ktoré vypracovalo analýzu na základe trosiek zostreleného lietadla. Z analýzy vychádza, že malajzijské lietadlo zostrelili Ukrajinci. Ešte neskôr sa ozvala ruská firma, ktorá vyrába rakety BUK a opäť na základe analýzy trosiek lietadla a zachytených údajov o polohe lietadla dokazovala, že lietadlo síce zostrelila raketa BUK, ale z miesta, ktoré bolo v rukách ukrajinskej armády. Zostrelenie malajzijského lietadla bolo podnetom pre uvalenie ekonomických a iných sankcií na Ruskú federáciu.
Nemcovova správa prináša ďalšiu analýzu spôsobu zostrelenia lietadla. Laickému čitateľovi správy ako aj predošlých analýz z jednej aj druhej strany sa ťažko zaujíma stanovisko kto zostrelil lietadlo. Treba zdôrazniť, že pri hľadaní vinníka zostrelenia lietadla končí hra na biele a čierne figúrky. Civilné lietadlo jednoducho sa nesmie zostreliť, nech by boli kroky druhej bojujúcej strany akékoľvek.
V argumentácii ruského generálneho štábu a Nemcovovej správy vystupuje jedna dôležitá okolnosť. Po vystrelení rakety BUK zostáva za raketou pás kondenzovaných plynov, ktorý sa drží vo vzduch 7 – 10 minút. Tento pás je vcelku spoľahlivou stopou odkiaľ raketu BUK vystrelili. Podľa miesta výstrelu rakety sa dá vcelku spoľahlivo identifikovať, aj kto raketu vystrelil. Na tlačovej konferencii ruského generálneho štábu uvádzali, že stovky osôb, ktoré sa nachádzali v kritickej oblasti, nevideli stĺp kondenzovaných plynov. Nemcovova správa uvádza fotografie, že stĺp kondenzovaných plynov bolo vidieť, dokonca miestny obyvateľ ho odfotografoval a stĺp plynov svedčí proti vzbúrencom. Ruský generálny štáb tvrdí, že v dobe zostrelenia lietadla letela nad oblasťou americká špionážna družica. Vyzvali USA, aby zverejnili zábery z dužice tým viac, že prezident Obama hneď po zostrelení oznámil, že USA majú snímky o zostrelení.
V dobe písania tohto textu oficiálna vyšetrovacia komisia tragédie malajzijského lietadla oznámila, že skončila základné vyšetrovanie príčin tragédie a rozoslala návrh správy na pripomienkovanie zainteresovaným krajinám, medzi nimi aj Rusku. Rusko bude mať 30 dní na pripomienkovanie správy. Už sa objavili v tlači správy z Ruska, že návrh správy vyšetrovacej komisie obsahuje viac otázok než odpovedí. Nuž, musíme si počkať do septembra alebo októbra t.r. na uverejnenie záverečnej správy a potom posúdiť jej presvedčivosť, príp. námietky niektorej zo zainteresovaných strán. Doterajšie čiastkové zverejnenia vyšetrovacej komisie nič závažné ku vyšetreniu príčin tragédie nepriniesli.
Záver.
Nemcovova správa je zhrnutím námietok ruskej vnútroštátnej opozície proti Putinovi do jedného dokumentu. Námietok týkajúcich sa konfliktu na Ukrajine, aj vnútropolitických pomerov v Rusku. Vnútropolitické námietky proti Putinovi nám zo zahraničia neprichodí kvalifikovane posudzovať. Kapitoly o konflikte na Ukrajine a návrate Krymu do Ruska obsahujú fakty, ktoré sú známe a v podstate pravdivé. Nedostatok Nemcovovej správy nespočíva v tom, že by obsahovala nepravdivé tvrdenia o konflikte s Ukrajinou, ale v tom, že obsahuje iba časť faktov. Obsahuje fakty, ako postupovalo a postupuje Rusko v tomto konflikte, ale neobsahuje fakty, ako postupoval a postupuje Západ a kyjevská moc. Boris Nemcov sa touto správou, žiaľ posmrtne, prezentuje ako advokát Západu proti Rusku, nie ako objektívny sudca, ktorý zvažuje argumenty jednej aj druhej strany. Nie je to najvhodnejší posmrtný veniec Borisovi Nemcovovi.
