Odpoveď Fedorovi Gálovi

V článku-nekrológu spojil zaslúženú pietnu úctu voči zomrelému a útok na ľudí, ktorých nemá rád, minulých aj súčasných, od Putina, cez Andreja Babiša, Okamuru až po ... Pavla Čarnogurského (môjho otca). Samozrejme má na to právo. Na druhej strane iní majú právo na článok-nekrológ reagovať. Pokiaľ ide o Pavla Čarnogurského, opiera sa o faksimile telegrafického rozkazu zo 14. marca 1939, podpísaného Čarnogurským, na prehliadky osôb utekajúcich zo Slovenska (v ten deň bol vyhlásený Slovenský štát) a habanie väčších súm prenášaných peňazí a cenných predmetov proti potvrdeniu. Nemôžem si pomôcť, po prečítaní Fedorovho textu mi ako prvá skrsla v hlave spomienka. V roku 1988, keď ŠtB už vedela, že pripravujeme Sviečkovú manifestáciu, objavil sa v Pravde a Rudom práve seriál článkov proti môjmu otcovi. Keďže bol za Slovenského štátu politicky činný, bolo veľmi jednoduché pripomenúť jeho minulosť hoci so Sviečkovou nemal nič spoločné. No a obaja sa voláme Čarnogurský. Vtedy Sviečková, teraz demonštrácie proti základniam NATO? Nuž, obe sa konali/konajú na Hviezdoslavovom námestí. Problém takýchto textov spočíva v tom, že mechanicky prenášajú formulácie z jedných historických súvislostí do iných. Historické súvislosti 10. – 14. marca 1939 spočívali v tom, že armáda vyhlásila na Slovensku mimoriadny stav v rámci tzv. Homolovho puču. Bol to skok na lep nacistickému Nemecku, ktorému sa puč hodil ako zámienka na rozbitie Česko-Slovenska a obsadenie Čiech a Moravy. Vtedy prezident Hácha vymenoval novú slovenskú autonómnu vládu na čele s Karolom Sidorom. Za Sidorom okamžite prišli poverenci Adolfa Hitlera a žiadali ho, aby vyhlásil Slovenský štát. Sidor to odmietol. Dovtedy nikto v Európe Hitlera neodmietol. Petržalka patrila Nemecku a presunuli sa tam zo Slovenska prívrženci Hitlerovej požiadavky. Sidorova vláda nemala poriadkové sily. Armáda už pochopila, že naletela a začala sa sťahovať, polícia sa v podmienkach puču rozpadla. Jedinou poriadkovou silou mohla byť Hlinkova garda. Veliteľom HG bol síce Sidor, ale náčelníkom štábu, čiže operatívnym veliteľom bol Karol Murgaš, ktorý tiež prešiel do Petržalky. Sidor 11. marca menoval za náčelníka štábu HG môjho otca. Nemecko pritvrdilo. Z Viedenského rádia sa začali ozývať útočné reči proti Sidorovi aj môjmu otcovi. Do Bratislavy začali prenikať z Petržalky agenti, v meste sa začalo strieľať a v uliciach vybuchovali bomby. Jedna bomba vybuchla v dnešnej Kostolnej uličke pri Primaciálnom námestí. Vtedy asi jedinýkrát rozbilo všetky okná na Primaciálnom paláci. Hlinkova garda na jednej strane chytala nemeckých agentov, na druhej strane nemohla príliš vyprovokovať Nemcov. V otcových zápiskoch je jeden iný rozkaz: (keď chytili jedného nemeckého agenta) „...na veliteľstve som dal príkaz, aby ho zavreli do pivnice medzi ostatných, ktorých priviezli z bratislavských ulíc, dali mu niekoľko zaúch a za dve hodiny odviezli na bratislavský most a poslali na druhú stranu“. V takej situácii Sidor mal právo na určité zveličenie. V otcových zápiskoch je takýto Sidorov výrok: „Predstav si Paľo, len my dvaja stojíme v ceste nemeckému pochodu na východ.“ Vtedy došlo k otcovmu príkazu na prehliadku utekajúcich osôb. Mimochodom, ani súčasná Slovenská republika a pravdepodobne mnoho iných demokratických štátov nedovoľuje vývoz väčších súm peňazí a cenných predmetov do zahraničia (mimo EÚ) bez povolenia. Sidorova vláda skončila 14. marca vyhlásením Slovenského štátu a v ten istý deň odvolali môjho otca z funkcie náčelníka štábu Hlinkovej gardy. Sidor musel na nátlak Nemcov opustiť Slovensko, vymenovali ho za vyslanca vo Vatikáne. Z jeho Vatikánskych denníkov, ktoré vydal Ústav pamäti národa, vieme, že prezidentovi Tisovi vytýkal prílišnú ústupčivosť nacistickému Nemecku. Nuž tak to s nami bolo.