Zákaz neprimeraného zisku
V roku 2003 som sa vrátil do právnej praxe a s veľkou nevôľou som zistil, ako sú pre políciu aj súdy rozhodujúce formálne zápisy v katastri nehnuteľností a rôzne zmluvy o pôžičkách. Okolnosti ich vzniku ich takmer nezaujímali. Mám rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave, ktorý odmietol chrániť právo robotníckej rodiny na bývanie odvolávajúc sa na zápis v liste vlastníctva o vlastníctve bytu nebankovým subjektom. O tri roky neskôr súd zmluvu, na základe ktorej došlo k zápisu vlastníctva, zrušil. Rodinu však už nebanková spoločnosť z domu vysťahovala. Polícia taktiež odmietala chrániť dávnych obyvateľov bytu alebo domu, pretože ako vlastník bola zapísaná nebanková spoločnosť. Podobne postupovala prokuratúra aj ombudsman. V Nemecku, Rakúsku aj v iných krajinách majú ustanovenie o zákaze neprimeraného zisku (laesio enormis): ak zisk jednej strany obchodného úkonu presahuje dvojnásobok prospechu, ktorý získala druhá strana, za určitých okolností možno vyhlásiť obchodný úkon za neplatný.
Ustanovenia zákona sa obchádzajú
Poslanci KDH predložili v roku 2007 návrh takéhoto doplnku do slovenského Občianskeho zákonníka. Proti vystúpil vtedajší minister spravodlivosti Štefan Harabin s argumentom, že jeho ministerstvo vypracuje lepší doplnok Občianskeho zákonníka. Návrh poslancov KDH parlament zamietol. Ministerstvo spravodlivosti neskôr predložilo novely Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách a o zabezpečení záväzku prevodom práva. Novely sa snažili čo najpodrobnejšie vymedziť prípady, kedy sú takéto zmluvy neplatné. V práve sa tomu hovorí kazuistické normy. Parlament ich schválil. O niečo zlepšili predchádzajúci stav, no práve pre svoju kazuistickú povahu, čiže príliš podrobnú, ich možno ľahko obchádzať. Do zmluvy sa tak už nedajú vysoké úroky za pôžičku, ale napr. náklady na vypracovanie zmluvy. Alebo sa zisk dosahuje nie iba pôžičkou, ale kúpnou zmluvou o nehnuteľnosti, a zároveň podpisom predbežnej zmluvy o spätnej kúpe tej istej nehnuteľnosti. Nebudem pokračovať, ako ešte inak možno obchádzať ustanovenia zákona. Ustanovenia o nadmernom zisku boli stručné a umožňovali postihnúť každý nadmerný zisk. Konieckoncov, v Nemecku, Rakúsku a inde chránia neprávnikov pred úžerníkmi už desaťročia.
Nad súkromným vlastníctvom sú dobré mravy
V roku 2007 vyniesol slovenský Najvyšší súd rozsudok, ktorým všeobecnejšie umožnil vyhlasovať neplatnosť úžerníckych zmlúv. V marci 2008 prezident Policajného zboru vydal pokyn pre policajtov, aby nepomáhali pri svojpomocnom vyhadzovaní dovtedajších obyvateľov bytov a domov novými zapísanými majiteľmi, ale naopak, aby chránili dovtedajších obyvateľov bytov a domov. Treba tiež poznamenať, že toto nariadenie sa v praxi dôsledne nedodržiava.
Úroky z pôžičiek asi naozaj nemožno stanoviť všeobecne vyhláškou, pretože ekonomické podmienky sa menia. Prípustnú výšku úrokov v každom období by mali byť schopné stanoviť súdy podľa ustanovenia Občianskeho zákonníka o dobrých mravoch. Existujú viaceré rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave, ktorý pripúšťa maximálne 40 % ročné úroky.
Súkromné vlastníctvo nie je posvätná krava, pretože nad súkromným vlastníctvom sú dobré mravy, alebo všeobecné dobro, ktoré sa v anglosaskom práve označuje ako "common good". Súdy - a nie iba súdy - musia vychádzať z tejto podstatnej zásady. Ak právny úkon protirečí všeobecnému dobru, je neplatný. To asi mala na mysli eurokomisárka Redingová.
