Denník SME uverejnil 9. augusta 2013 článok „Čarnogurský bráni Tisa kultúrou“. Ten sa odvoláva na môj rozhovor pre časopis Extraplus, vytýka mi dištancovanie sa od pojmu „klérofašizmus“ v súvislosti so Slovenským štátom 1939 – 1945 a vyzdvihovanie kultúrneho rozvoja Slovenska v tom období. V rozhovore pre Extraplus som výslovne označil protižidovské opatrenia Slovenského štátu za zločinné a kritizoval som vládu Slovenského štátu, aj prezidenta Jozefa Tisa.
V odpovediach na otázky redaktorky SME som ešte špecifikoval môj kritický postoj voči Slovenskému štátu. Prezidenta Tisa som (opäť) v rozhovore výslovne kritizoval, no článok vo Vašich novinách deklaroval, že som „bránil Tisa kultúrou“. Spolu so selektívnym informovaním o mojom rozhovore v časopise Extraplus to nazývam klamaním čitateľov.
O čo sa opieram?
Adjektívum „klérofašistický“ nepoužívam, pretože ho nepoužíva historická veda. Pán šéfredaktor, ako je mojim dobrým zvykom, ponúkam Vám stávku. Ak nájdete v serióznych historických časopisoch za ostatných 10 rokov aspoň jedno označenie Slovenského štátu za klérofašistický, pošlem Vám fľašu vína. Ak také označenie nenájdete a pošlete fľašu vína Vy mne, budem to považovať za závan serióznosti v publicistike denníka SME.
Predsa len si dovolím detailnejšie objasniť, z čoho som v mojich vyjadreniach vychádzal.
V zmienke o kultúre za Slovenského štátu som sa odvolal na knihu Jána Roznera Noc po fronte. Ján Rozner bol manželom literátky Zory Jesenskej. Po vypuknutí Povstania v roku 1944 ho z rasových dôvodov uväznili v tábore v Seredi. Po skončení vojny bol redaktorom Pravdy, po smrti manželky a prenasledovaní počas normalizácie emigroval do Nemecka, kde v roku 2006 zomrel. Tam napísal svoje spomienky na život v Bratislave a na Slovenský štát, ktoré v roku 2010 vyšli vo vydavateľstve Alberta Marenčina. Kniha sa stala v roku 2010 Knihou roka. Ján Rozner, prenasledovaný oboma režimami, naozaj nemal dôvod chváliť Slovenský štát. Prečítajte si, čo napísal v Knihe roka 2010 o Slovenskom štáte : „Či som mal možnosť zažiť odvtedy, od konca Slovenského štátu, toľko veľkodušných vládcov, aspoň v oblasti kultúry a špeciálne literatúry, aby som si mohol dovoliť iróniu ? Či by môj život v posledných rokoch nebol úplne iný za vládcov aspoň len trochu takých, akí boli vtedy, za Slovenského štátu, čo len v tej oblasti literatúry?“ (str. 216). Ja by som sa niečo také povedať alebo napísať o Slovenskom štáte nikdy neodvážil.
Spôsob publicistiky denníka SME však znemožňuje racionálnu diskusiu o slovenských dejinách, najmä o Slovenskom štáte. Od zániku Slovenského štátu bude čoskoro už 70 rokov, no slovenské médiá sa každoročne okolo 14. marca, výročia jeho vzniku, k tejto téme opätovne vracajú.
Prečo je na Slovensku taký záujem o Slovenský štát? Lebo s ním nie sme vyrovnaní.
Len slobodná, neznásilnená diskusia môže odhaliť, že Slovenský štát bol falošnou geopolitickou voľbou pre Slovensko. Možno v marci 1939 nebolo iného východiska, ale v roku 1944 už východisko existovalo. Bolo treba sa od Nemecka odpútať a Slovenský štát to neurobil. Aj za to, okrem iného, si zaslúži odsúdenie. Ale k takémuto odsúdeniu na základe serióznych argumentov môžeme dôjsť len po racionálnej diskusii.
P.S: Ak by ste potrebovali tip na fľašu pre mňa: mám rád červené víno z oblasti Rioja.
