V škole nás učili, že máme postupovať od všeobecného ku zvláštnemu. Pri téme vzájomných vzťahov Európskej únie a Ruska, všeobecným je vzťah Ruska a Európy. Na túto tému boli napísané celé knižnice a preto to preskočím. Ako významný detail predsa však spomeniem, že České kráľovstvo, čiže dnešná Česká republika patrila asi 750 rokov do Svätej ríše rímskej nemeckého národa. (od korunovácie Vladislava II. za českého kráľa v roku 1158 v Miláne do 1918). Toľké stáročia odlišného historického vývoja od historického vývoja ruskej ríše muselo zanechať stopy v mentalite ľudí, v povahe práva, v náboženstve, princípoch domácej aj zahraničnej politiky. Ani globalizácia tieto rozdiely nepreklenula. Teraz a tu môžeme rozdiely iba konštatovať, nie vysvetľovať.
V Moskve mi často rozprávali ľudia z politických kruhov, že na začiatku perestrojky, ale aj skôr, si v Rusku príliš veľa ľudí myslelo, že keď padne v Rusku komunizmus, Rusko si padne so Západom do náručia a budú najlepší priatelia a spojenci. Nasledovalo však sklamanie. Spolupráca so Západom podľa západných pravidiel Rusko ekonomicky ubíjala. HDP Ruska klesol za obdobie približne perestrojky o 17 %. Bolo to viac než v priebehu II. svetovej vojny.
V druhej polovici 90 – tych rokov začala príprava a rozšírenie NATO smerom na východ. Žiadne rozširovanie NATO smerom na východ prisľúbil Regan a Busch Gorbačovovi počas rokovaní o skončení studenej vojny. Sovietska strana to nežiadala zahrnúť do písomného dokumentu. Je paradoxné, že záväzok nerozširovania NATO smerom na východ dodržiava iba Nemecko. Bývalá NDR sa síce zlúčila s Nemeckom, ale na území bývalej NDR Nemecko nerozšírilo žiadne základne NATO. Proces strácania dôvery v Západ vyvrcholil v Rusku po bombardovaní Juhoslávie v roku 1999. Rozširovanie NATO na východ a bombardovanie Juhoslávie pripravilo cestu pre prevzatie moci Putinom. V slobodných voľbách nebol zvolený do štátnej dumy žiadny poslanec politických strán orientovaných na Západ ako bolo Jabloko. Naopak, koncentrácia moci do rúk strany moci, ktorou je v súčasnosti Jediné Rusko, nastolilo v Rusku väčší poriadok vo fungovaní hospodárskeho aj štátneho aparátu. V západnej tlači sa uvádza, že po roku 2000, keď prevzal moc Putin, začala na svetových trhoch rásť cena ropy a plynu. V Rusku sa začal hospodársky vzostup, ktorý trvá v podstate až doteraz.
Len ako historický detail spomeniem, že keď sa v Rusku robila prozápadná politika, končilo to zle. Prozápadnú politiku začalo robiť Rusko po Februárovej revolúcii v roku 1917, zosadilo cára a vtedy taktiež dúfalo, že vzťahy so Západom sa radikálne zlepšia. Vzťahy sa nijak zvlášť nezlepšili, aj keď možno to pripísať priebehu prvej svetovej vojny. Všetky štáty boli zamestnané koncentráciou síl na vojnu. Februárová revolúcia a stav Ruska po nej vyústili do boľševickej Októbrovej revolúcie, občianskej vojny a nastolenia komunizmu v Rusku. Perestrojka a najmä Jeľcinove obdobie vlády v Rusku vyústili do rozpadu Sovietskeho zväzu a hlbokého hospodárskeho úpadku.
Po roku 2000 Rusko a Západ začali smerovať ku vzájomnej kolízii. Uvediem 4 dôvody kolízie :
a/ po víťazstve v studenej vojne Západ bol natoľko presvedčený o správnosti svojich politických a ekonomických metód, že automaticky požadoval ich splnenie aj od iných štátov, predovšetkým od Ruska. To by však znamenalo zánik doterajšieho Ruska. Zbigniev Brzezinski to v knihe Veľká šachovnica vyjadril termínom, že Rusko stojí pred dilemou jedinej alternatívy. Dilema spočívala v tom že Rusku neostáva iné, než prijať západné pravidlá politiky a hospodárstva, ale tie dovedú Rusko ku ďalšiemu deleniu a zániku terajšieho Ruska ako veľmoci. Mimochodom, v posledných knihách sa už Brzezinski od tejto diagnózy Ruska dištancoval.
b/ Amerika sa rozhodla nastoliť nový svetový poriadok, ktorý mal spočívať v monopolárnom svete so Spojenými štátmi ako jediným dominujúcim štátom celého sveta. Brzenski ale aj Kissinger písali vo svojich knihách, že Spojené štáty nesmú pripustiť, aby im vyrástol vo svete geopolitický konkurent. Najvýstižnejšie je táto koncepcia obsiahnutá v tzv. Wolfowiczovom memorande z jara 1992. Píše sa v ňom, že USA nesmú pripustiť, aby na území bývalého Sovietskeho zväzu vyrástol USA geopolitický konkurent.
c/ Madeleine Albrightovej sa prisudzuje výrok z 90 – tych rokov, keď bola ministerkou zahraničných vecí Spojených štátov, že je nespravodlivé, ak Rusku patrí celá Sibír so svojím prírodným bohatstvom. Západ videl v prístupe ku ruskému prírodnému bohatstvu strategickú otázku. Mimochodom, Chodorskovskij bol zatknutý, keď chcel letieť do zahraničia, aby predal určitý podiel Jukosu západným firmám.
d/ jedine Rusko je vojenským konkurentom Spojených štátov na svete. Čína konkuruje v hospodárstve, ale hospodárstvo je v poradí dôležitosti až na druhom mieste po vojenskej sile. Asi pred dvoma rokmi, keď sa vzťahy medzi Ruskom a Spojenými štátmi opäť zhoršili, skupina asi desiatich amerických politikov vydala otvorený list prezidentovi Obamovi s výzvou, aby zastavil zhoršovanie vzťahov s Ruskom a ako jeden z argumentov uviedli, že Rusko je jediný štát na svete, ktorý je schopný v priebehu niekoľkých hodín zničiť Spojené štáty.
Ruský politický systém sa vyznačuje existenciou pevnej vlády. Zdá sa, že pevná vláda je schopná lepšie zabezpečiť štátne a sociálne potreby Ruska, než pluralitná vláda, podľa západného vzoru. V rámci Valdajského klubu sa každý rok stretávame s Vladimírom Putinom a on v diskusii už viackrát zdôraznil, že na svete je iba niekoľko suverénnych štátov, asi 4 – 5 , a Rusko je jedným z nich. Rusko jednoducho zo svojej suverenity neustúpi.
Ukrajinská kríza sa deje na pozadí úpadku americkej moci, minimálne v Európe a vzostupu ruskej moci. Viem si predstaviť, že Rusko čakalo na prvú príležitosť, aby mohlo prinavrátiť Krym. Krym je dôležitý pre ovládnutie Čierneho mora a Kaukazu. Príležitosť sa naskytla pri porušení ukrajinskej ústavy v súvislosti s nastolením Jaceňjukovej vlády. Pri podpore separatistických východných provincií Ukrajiny postupuje Rusko veľmi opatrne. Nechce sa nechať vtiahnuť do konfliktu na Ukrajine, pretože to by bol pre Rusko najhorší variant.
Pri presadzovaní ekonomických sankcií proti Rusku samotný Západ nie je dostatočne jednotný a najmä razantný. To nasvedčuje, že ekonomická a politická sila Západu nie je dostatočne veľká, aby dokázali Rusko ohnúť iba pomocou ekonomických sankcíí. Francúzsko dodá Rusku mistral, Rakúsko bude stavať Južný Potok, BP uzavrela s Ruskom ďalšiu dohodu. Zatiaľ všetko nasvedčuje, že Rusko terajšiu krízu vo vzťahoch s EU a so Spojenými štátmi vydrží a prekoná.
