Na druhý deň po prepustení som prehovoril na Námestí SNP v Bratislave ku asi 10 000 demonštrantom, tri dni po prepustení som bol členom delegácie opozície, ktorá v Prahe na čele s Václavom Havlom rokovala s predsedom federálnej vlády Ladislavom Adamcom o prevzatí vlády. O dva týždne po prepustení, presne 10. 12. 1989, som zložil na Hradčanoch sľub do rúk vtedajšieho prezidenta Gustáva Husáka o prevzatí funkcie prvého podpredsedu Federálnej vlády. Vypili sme si pohárik šampanského, vyšli sme na balkón tretieho nádvoria Pražského hradu. Dolu nám mávali na pozdrav stovky Pražanov, ktorí prišli pozdraviť začiatok nových čias.
Vtedy som si neuvedomil, že pre nás všetkých tam na balkóne končí politický vzostup a začína obdobie politických zápasov, najmä samých medzi sebou. Aj tak to boli vzrušujúce a pekné časy. Menili sme komunistický systém na demokratický. Teraz sa spätne znáša spŕška kritiky na rozhodnutia vtedajších vlád, ale všetky rozhodnutia riešili viac okamžité problémy ako dlhodobý výhľad. Vo federálnej vláde som zodpovedal za zákony o ľudských právach a volebnom systéme. Viaceré z nich ešte doteraz platia v Českej republike aj na Slovensku. Aj to bola pre mňa práca, na ktorú si rád spomínam.
Keď píšem tento blog, noviny sú plné výsledkov župných volieb a najmä víťazstva Mariana Kotlebu v Banskej Bystrici. Sú to už nové časy, ale jedno majú spoločné so začiatkom 90. rokov. Niet presného návodu, ako riešiť nové problémy. Komentáre v novinách sa predbiehajú v konštatovaní nevedomosti, ako ďalej. Ale orientačné body teraz aj vtedy sú: žijeme v tej istej krajine, medzi tými istými ľuďmi.
Poznáme svoju krajinu, poznáme svojich ľudí a poznáme, čo je dobré a zlé. Vieme, na čom sme sa v dejinách popálili a vieme, že by sme to nemali opakovať. Ak budeme vyostrovať spoločenské napätie, dôjde ku zrážkam. Cenou za zrážky bude ešte vyššie spoločenské napätie a latentná občianska vojna. Napríklad medzi rómskym a nerómskym obyvateľstvom. Chceme žiť v takom stave dlhú dobu? Toto nie je upozornenie iba pre spoločenský extrémizmus. To je upozornenie aj pre štátne orgány. Tie musia ubrániť bezpečnosť a majetok občanov. Ak to nebudú vedieť, zoberú občania obranu týchto hodnôt do vlastných rúk.
Ako advokát obhajujem už asi dva roky dôchodcu z jedného okresného mesta. V mestskej štvrti, kde žije vo svojom rodinnom dome, sa usadila pred niekoľkými rokmi spoločnosť rómskych obyvateľov. Viacerí z nich podnikajú doslova nájazdy na záhrady a domy v okolí. Môj klient so svojou manželkou už prestali obrábať záhradu pri svojom dome, pretože sa to nevyplatí. Nájazdníci im zničia úrodu ešte skôr než dozreje. Obyvatelia štvrte podávali sťažnosti na políciu, na mestské úrady, dokonca asi 200 ľudí podpísalo petíciu. Dožadujú sa lepšej ochrany zo strany štátnych orgánov. Zatiaľ nič nedosiahli.
Tento môj klient videl asi pred troma rokmi, ako dospelý Róm kradne drevo od susedného domu. Vyzval ho, aby s tým prestal, ale páchateľ nereagoval. Môj klient potom zobral vzduchovku a strelil. Chcel iba poznačiť zlodeja, aby ho polícia mohla neskôr identifikovať. Nanešťastie trafil zlodeja do oka. Polícia začala stíhať môjho klienta za ťažké ublíženie na zdraví. Po prešetrení celkovej bezpečnostnej situácie v okolí súd dospel k názoru, že môj klient neporušil zákon, keď takýmto spôsobom bránil krádeži dreva. Rómovia z okolia sa už môjmu klientovi vyhrážajú, že ho zabijú.
Oceňujem u môjho klienta, že napriek svojmu vysokému veku sa nezľakol a bojuje. Väčšina jeho susedov radšej rezignovala na svoje záhrady a okná a vchody do domov si zamrežovala.
Chceme žiť v takýchto podmienkach?
