Povstanie: dva plány, jedna skutočnosť
V pamätiach ktoréhosi generála som čítal, že skutočná bitka prebehne vždy inak ako ju naplánujú vojenské štáby. S našim Povstaním to bolo rovnako. Počas rokov 1943 – 1944 sa stalo odpútanie Slovenska od nacistického Nemecka a prechod na stranu spojencov čoraz akútnejšou úlohou. V dejinách sa zachovali dva plány odpútania sa, čiže Povstania, a jedno skutočné Povstanie.
Najkomplexnejší prechod na stranu Spojencov pripravovala skupina činiteľov okolo generála Augustína Malára, veliteľa dvoch východoslovenských divízií. Plán bol – ako sa patrí – ideálny. Keď Červená armáda dosiahne Krakov alebo Budapešť, armáda na čele s generálom Malárom mala prevziať moc nad Slovenskom, vyhlásiť ukončenie spojenectva s Nemeckom a prejsť na druhú stranu.
Druhý plán pripravovala Slovenská národná rada vytvorená v decembri 1943. Taktiež pripravovala prechod Slovenska na stranu Spojencov a prechod mala zabezpečiť rovnako slovenská armáda na čele s plukovníkom Golianom, neskôr povýšeným na generála. Táto skupina si uvedomovala, že predčasné partizánske akcie zvyšujú riziko obsadenia Slovenska nemeckou armádou. V podmienkach obsadenia Slovenska by bol prechod ťažko uskutočniteľný. Z tohto dôvodu vydala zákaz akýchkoľvek partizánskych akcií.
Plán pripravovaný skupinou okolo generála Malára stroskotal vypuknutím Povstania. Generál Malár si pravdepodobne uvedomoval nevýhody predčasného vypuknutia Povstania a z dnešného pohľadu nepochopiteľne 29. augusta 1944 opustil svoje divízie, ktoré mali veliteľstvo v Prešove. Odletel do Bratislavy, tam predniesol do rozhlasu prejav, aby sa Povstanie stoplo, pretože príde čas, keď budeme ťahať za jeden povraz. Potom ho Nemci zatkli a neskôr v Nemecku popravili.
Disciplína bojujúcich? Biedna, s výnimkou Francúzov
Zákaz partizánskych akcií SNR nedokázala presadiť. Presnejšie, nedokázala sa presadiť proti sovietskym vojensko-partizánskym skupinám operujúcim na území Slovenska. Dňa 28. augusta 1944 slovenská vojenská jednotka na čele s Cyrilom Kuchtom postrieľala nemeckú vojenskú misiu v Martine, a tým dala Nemcom dôvod na obsadenie Slovenska. V každom normálnom štáte by Cyrila Kuchtu postavili pred vojenský súd. Na Slovensku, presnejšie, v Československu, dostával medaily takmer pri každom výročí Povstania.
Pre Kuchtovo porušenie zákazu Nemci začali obsadzovať Slovensko a plukovník Golian dal rozkaz na začatie Povstania. Povstanie dopadlo biedne. Pripojili sa k nemu síce viaceré vojenské posádky, zo Sovietskeho zväzu priletela I. československá paradesantná brigáda, no velenie Povstania nedokázalo nastoliť u slovenských bojujúcich disciplínu. Pre obranu povstaleckého územia malo strategický význam udržanie prielomu Váhu pod Strečnom v povstaleckých rukách. Povstalci to však nedokázali.
Najdisciplinovanejšie bojovali pri obrane prielomu proti Nemcom Francúzi. Z pravého brehu Váhu nezaznel na prenikajúcich Nemcov ani len výstrel. Nebohý Jozef Jablonický popisuje, ako padla Banská Bystrica do nemeckých rúk v októbri 1944. Nemecký veliteľ vydal svojim vojakom zákaz preniknúť do mesta, ale hliadka o počte asi 10 mužov v noci zablúdila a prišla až na hlavné námestie Banskej Bystrice. Tak padla Bystrica.
Ustupujúca povstalecká armáda na Donovaloch sa rozpustila, čím si sama zobrala štatút zajatého vojska, na ktoré sa vzťahujú medzinárodné dohody. Historik Ľubomír Lipták v knihe Storočie dlhšie ako sto rokov píše, že vojenská porážka Povstania mala svoje dôsledky aj v novej Československej republike. Keby sa Povstanie bolo udržalo hoci aj len na obmedzenom území Slovenska, Slovensko by vstupovalo do novej republiky ako víťazný štátny celok a nemuselo by prijímať podmienky určené z Prahy.
Ideálne a reálne Povstanie
Takže čo zostalo z Povstania? Hoci chaotické, Povstanie zabezpečilo reálny politický prechod Slovenska z nemeckej strany na spojeneckú. To Malárov plán Povstania nezabezpečil . Plán Povstania vytýčený SNR to zabezpečil len tak, ako prebehlo reálne Povstanie. Povstanie z augusta 1944 teda zabezpečilo iba najzákladnejšiu úlohu, ktorú malo, a síce dostať Slovensko na druhú stranu. V tom zmysle si zaslúži oslavy. Sú to však oslavy plné dialektiky.
Reálne Povstanie znemožnilo ideálne Povstanie generála Malára a zapríčinilo krvavý prechod sovietskej a československej armády cez Dukelský priesmyk. Ideálne Povstanie generála Malára malo Dukelský priesmyk uvoľniť, pretože Malárove divízie ho práve držali. Reálne Povstanie dokráčalo k vojenskej porážke a rovnoprávne postavenie Slovenska v Československu sa oddialilo o jednu generáciu.
Oslavujme Povstanie, ale nabudúce to musí byť lepšie
Prítomnosť rumunského prezidenta Basescua na oslavách bola dvojako symbolická. Na slovenskom území leží 11 000 padlých rumunských vojakov. Bojovali tu proti Nemcom a položili svoje životy. Česť ich pamiatke. Druhý význam prítomnosti rumunského prezidenta spočíval v tom, že Rumuni uskutočnili prechod z nemeckej strany na spojeneckú najlepšie. Velenie armády, ktoré bojovalo na nemeckej strane a dokonca malo významné postavenie pri obliehaní Stalingradu, v jednu noc zosadilo vládu premiéra Antonescu a vyhlásilo prechod na spojeneckú stranu. Večer 23. augusta 1944 Rumunsko ešte bojovalo na nemeckej strane a ráno už začali strieľať na Nemcov.
Ešte predtým si so Spojencami dohodli, že keď prejdú na spojeneckú stranu, Rumunsko získa naspäť Sedmohradsko. To sa aj stalo a Sedmohradsko dodnes patrí Rumunsku. Žiadnemu inému štátu bojujúcemu najskôr na strane Nemecka sa taký úspešný prechod na druhú stranu nepodaril.
Predseda Štátnej dumy RF Sergej Naryškin zastupoval štát a národ, bez ktorého by žiadne Povstanie nebolo možné.
Takže: oslavujme Povstanie a zároveň si hovorme, že keď sa náhodou história zopakuje, to ďalšie musí byť zrealizované lepšie.
