Má šesť rokov a vošiel do ambulancie s dvoma barlami. Takými čo majú dolu štyri nožičky, ako také dva pavúky posúval barle jednu pred druhú a ako dva ťažké kláty ťahal za nimi nohy. Hovorí sa, že vyzerá ako paragraf, ale on tak naozaj vyzeral.Hlava v hlbokom predklone, lebo keby ju zdvihol, napol by chrbát a nemohol by potom pohúť nohou dopredu. Vždy, keď urobil krok, oddýchol si a zdvihol tú hlavu, pozrel na mňa tak prosebným pohľadom, čo vlastne už o nič neprosí, len tak vždy pozrel, potom zasa sklonil hlavu a urobil krok. Tento štýl chôdze volám u svojich malých pacientov húsenicová chôdza, lebo pohyb tela skutočne pripomína plazenie sa húsenice, aj keď vo vertikálnej polohe. Skúste sa niekedy plaziť ako húsenica v horizontálnej polohe, aké je to namáhavé a potom sa postavte a vyskúšajte to...nepôjde vám to, lebo je to nesmierne ťažké a tento hnedooký chlapec tak chodí stále...keď si chce oddýchnuť, tak sa doma plazí po zemi...
"Ako to chodíš, vystrí ten chrbát!" Ťažká dlaň plesla o chlapcov chrbáttak, že najskôr stratil rovnováhu, zabalancoval, s barlami pavúčikmi poskočil dopredu, kým našiel zasa stabilitu. Jeho mama je obyčajná mladá žena, okolo úst vrásky trpkosti, ktoré sa vyhladili iba keď sa usmiala, čo sa stalo za ten čas, čo ju poznám, iba jediný raz. Hnedé vlasy hladko sčesané do copu, prísne hnedé oči, rovnaké ako jej syn a veru, aj rovnako prosebne sa na mňa pozerali, aj keď o tom tá žena určite nevedela, jej prosbu som tam čítala od začiatku.
Počas cvičenia chlapec ani raz nezastonal a dôvodov mal viac ako dosť, pokrčené telo vždy protestuje, keď sa snažíme ho narovnávať.Ale jemu stačil jeden pohľad na matku a stíchol, trpel potichu, lebo aj tak mi ambulanciu celú hodinu napĺňal matkin krik, jej strohé pokyny, aby poriadne cvičil, neflákal sa, zabral, makal. Keď ho nepoháňala krikom, rozprávala mi, aké má s ním trápenie, že doma nič neurobí, že len občas povysáva, poupratuje to najnutnejšie, ale inak z neho nie je žiadny osoh. Ale dych mi vyrazila vetou:" Viete, v našom novom dome som mu zariadila izbu na poschodí, nech sa chlapec snaží sa tam dostať po schodoch, nikto ho tam nosiť nebude, je ťažký,doteraz tam ešte nebol, ale to je jeho chyba, je lenivý." Jedným dychom vyslovila ortieľ a chlapec ho jediným pohľadom prijal.Iba ja nie, ešte dlho po ich odchode mi zneli tie slová ako výčitka.Matka trestá chlapca za to, že sama je potrestaná chlapcom.
Mýlila som sa, našťastie. Matka a jej chlapec chodili ku mne na ambulanciu pravidelne. Matka bola náročná nielen na chlapca, ale aj na mňa. Dopodrobna som jej vyvetľovala každý cvik, objasňovala účinok každého pohybu, opakovala všetky dôležité polohy. Po každej hodine sme boli zapotení všetci traja. A ja večne napoly hluchá od jej kriku, ale postupne som si zvykala a čím ďalej, tým viac chápala chlapcov pokorný pohľad. Nebola v ňom ani štipka hnevu na matku, ani zúfalstvo, ani utrpenie, ani prosba, ani odovzdanosť osudu, bolo v ňom tajomstvo a ja som ho stále nevedela rozlúštiť.
Až včera. Keď chlapec kráčal ku mne svojou húsenicovou chôdzou a po prvom kroku zdvihol hlavu a pozrel sa na mňa, rozlúštila som to tajomstvo. V jeho pohľade bola vďačnosť...vďačnosť matke...ktorá sa vzápätí vrútila do ambulancie a hrmotným hlasom zahlásila:"Tak sa tam konečne vyštveral!" V prvej chvíli som nepochopila, kým chlapec nepovedal:"Včera som prvý krát vyliezol po schodoch do mojej izby."Matka dodala:"No ale trvalo mu to skoro hodinu a dolu tiež, ale dnes to zvládol zas, tak odteraz už nemusí spávať dolu v obývačke na gauči, vždy si vylezie hore." A vtedy sa usmiala. Je to krásna žena s jednoduchou múdrosťou a ja som jej v tej chvíli tajne závidela...aj toho pokrčeného syna...
