Som človek, ktorý od svojho uvedomovania si pracuje so slovami v rôznej forme. Kedysi som pracovala v regionálnych rozhlasových aj printových médiách. Potom som sa rozhodla ísť inou životnou cestou, lebo žurnalistika sa mi zdala byť viac bulvárom ako mienkotvornou. Mojim poslaním je práca s deťmi, nevolám ich postihnuté, ale inak obdarené- posolstvom pre nás zdravých.Ale predsa len sa mi občas vyskytne nutkanie vyjadriť sa a preto by som tak rada činila na Vašom blogu. Zoznam autorových rubrík: Súkromné, Nezaradené
V októbri minulého roku som s mojim 20 ročným synom Martinom, ktorý študuje históriu, navštívila koncentračný tábor Auschwitz-Birkenau neďaleko poľského mestečka Oswienčim. Miesto smrti bolo plné živých...zvedavých ľudí...
Akoby neexistovalo už nič, čo by ho prekvapilo. Všetko už pokladal za zbytočné. Zaťažovalo ho to. Ani jediný záblesk potešenia sa nezjavil v jeho očiach. Už netúžia vidieť nič, čo nevideli doteraz...
Učme sa od výnimočných. Prichádzajú potichu a pokorne, mnohí si ich ani len nevšimnú. Sú drobní, nenápadní a ak sa nepozeráme pozorne, ľahko ich prehliadneme.
Stále čakáme niečo veľkolepé. Výnimočnú lásku, zázračný úspech, nadpriemerný výkon, nádherné zážitky, krásnych ľudí či nadšené uznanie...a to všetko nás stretáva, iba naše oči, uši, srdce nemávajú správne nastavenú optiku...
Plačem. Už dlhšie dnes slzy v sebe neudržím. A ak dnes večer nechcete plakať, nečítajte ďalej.......
Skúste teraz na okamih zatvoriť oči. Predstavte si, že keď ich otvoríte, bude to jediný vedomý pohyb, ktorý zvládnete urobiť. Nič viac, iba otvoriť oči. V tej chvíli budete ako Tamarka.
Napätie toho okamihu bolo hmatateľné na jej pulzujúcich krčných žilách, ktoré keby mohli, vyskočia zo svojich cievnych zovretí a striekajú do celého sveta správu o tejto chvíli. Jej dych bol viditeľný a mocne chvel chlopňami na ženu pomerne mohutného nosa. Drobné kropaje potu si predrali cestičky pomedzi už dosť prešedivené vlasy, až do jarkov vrások a z drobných prítokov sa hromadili v jazierkach pod dolnou perou a v hrubých ryhách medzi obočím. Keď jazierko pretieklo veľkou kvapkou do priestoru, nevšímala si, že mokrie jej tmavomodrá blúza obopínajúca telo ženy v rokoch. Ženy, ktorá prežívala chvíľu najväčšieho víťazstva....jej malej dcérky....ktorá sa prvý krát vo svojom živote oprela o laktík a posadila.
Zaznela trúba...trubadúr Pán Brat s nafúknutými lícami dúchal do dlhej,dutej palice na konci ktorej bola plastová fľaša s podrezaným hrdlom a na nej pripevnený mikrofón. Naozaj to znelo ako kedysi v inom storočí znela trúbka trubača,po ktorej zaznelo:Odbila dvanásta hodina,polnoc sa začína. Ale Pán Brat neodtrúbil na fľaši polnoc,ale svitanie na hravé časy. Po slávnostnej fanfáre zaznela hymna Multiorganizácie. Jediná hymna na svete,na ktorú sa tancuje. Jeden krut ľavou rukou oproti hodinovým ručičkám a potom ladným oblúkom položiť pravú dlaň na ľavé srdce. Nasleduje vzpaženie oboch rúk do víťazného V a potom s najväčšou úctou obe dlane ukážu na Precedu, ktorého priniesli na pleciach členovia slávnostného sprievodu,kde boli zastúpené skoro všetky druhy robotnícko-roľníckych povolaní ako zdravotné sestry,policajti,požiarnici,upratovačky,dojičky...V dave pod pódiom ľudia vytvárali koridor kľukatiacemu sa sprievodu a v úctivej vzdialenosti volali na slávu Precedovi....a ten?Potešene potriasal hlavou a bez jediného zakopnutia dôstojne zaujal svoje čestné miesto na tribúne pod vlajúcimi vlajkami aj s jeho podobou...keby mohol,nadšením by erdžal,ale nedalo sa,lebo oslavovaný Preceda je plyšový hojdací kôň.....
Nech v akýchkoľvek topánkach chodíme po svete, prosím, buďme k sebe láskaví.
Ivan Kolenič....z oficiálnej správy: Laureátom ceny ministra kultúry za rok 2013 za výnimočný prínos v oblasti pôvodnej literatúry a prekladovej tvorby sa stal prozaik Ivan Kolenič. Ocenenie získal za originálny, novátorský a výnimočný prínos v slovenskej literatúre s prihliadnutím na najnovšiu knihu próz, miniepos Morálne pohodlie....a z neoficiálnej Ivan Kolenič píše tak, ako žije, takže ak z jeho kníh striekajú šťavy života, verte, že je to tak aj v jeho živote...
Ak nemáte radi mudrovanie, nečítajte tento článok.Dnes som potrebovala pár minút pauzy po príchode domov a tak som vyzliekla kúsavé silónky, zhodila šaty, uvarila si kávu, usadila sa v starom kresle, vyložila si nohy a len čo som ukladala v hlave obraz k obrazu, triedila a dotvárala, spustila malá Zuzka svoje: Mama načo nám je pupok? A mal aj Ježiško pupok? Mama a svet bude večne a čo to je večne, to akože sa vždy budú rodiť noví ľudia? A zmestia sa potom všetci do neba? A prečo máme ostré zuby? A veríš, že deň má 24 hodín? Veď v noci nie je svetlo, prečo sa to volá tiež deň???A prečo?????? Umlčala som dieťa večerou.
V kabelke vždy nosím malú knihu poézie. Keď mám len chvíľu ticha, vytiahnem ju a otvorím len tak náhodne a počúvam. Poézia sú jediné slová, ktoré duša počuje, ostatné sú len ako pinpongové loptičky, preletia, zaklopú a už ich niet. Báseň je pocit, ktorý sa opakuje v osudoch a básnik má dar ho popísať. Rozprávame a píšeme tak veľa. Je to ako bubnovanie k útoku, paľba slovami, občas sú namierené presne, občas pália vedľa, ale vždy zasypú ticho tak, aby ani malíček pravdy spod tej kopy slov netrčal. Ja vám predstavím malého chlapca, ktorý povedal to najdôležitejšie bez jediného slova....
Princezná. Nežné mandľové oči snívajú otvorené. Husté hnedé vlasy vysoko vyčesané nechávajú takto vyniknúť labutiu šiju, iba sem tam nezbedná vlnka protestuje proti väzeniu sponiek. Jemne krojené pery dolaďujú nehu tváre tohto dievčaťa. Keď sa pozrie na publikum pod prehliadkovým mólom, jej zasneným pohľadom akoby nás preniesla na more, keď túžobne pozeráme do diaľok, kde iba vlny smú beztrestne plynúť k obzoru. Jej ruky sú básňou, ako dve baletky, čo sa zladili v hudbe a pohybe, v tom okamihu zabudli na publikum, predstavenie, iba tancujú. Ako mesačné lúče hladia tmu, tak jej dlhé štíhle prsty ladia struny huslí a raz sa smejú, potom utešujú, nakoniec sa usmejú a v poslednom vysokom tóne zaplačú tak, že na okamih niet hranice medzi tónom a tichom. A predsa len svet ticha otrasie jej Aleluja a keď dospieva, všetci vieme, že to nie len modelka, princezná, ale samotná Múza prišla medzi nás, ukázať svetu, že naozaj existuje.
„Kde pracujete? “ a mladá žena odpovedá: „Mám rakovinu.“ Povolaním rakovina, zamestnáva ju 24 hodín denne, už ani nepočíta nadčasy a pracovné soboty, ani nedele nemá ako dni pokoja.
All inclusive – máte k dispozícii všetky služby, už započítané v cene, ktorú ste zaplatili....znamená to, že môžeme naozaj všetko? Znamená to, že sme si zaplatili na pár dní moc môcť rozkazovať a vládnuť? Znamená to, že zabudneme na to, že kto sme a staneme sa all inclusive ľuďmi? Alebo all inclusive nám dáva právo byť večne nespokojnými, hoci máme all inclusive všetko?
Vraj láska aj hory prenáša...a možno dokáže preniesť aj svety, alebo ich aspoň prepojiť, alebo aspoň všetkým svetom ukázať, čo je skutočné...
Tento rok sa mi konečne podarilo stretnúť skutočnú celebritu. Počas dvanástich rokov aktivnej služby médiám sa mi to nepodarilo, hoci sa mi do obzoru tlačilo viacero osôb celebritného charakteru, nikdy to nebolo to pravé celebritné. Hoci úplne na začiatku mojej moderátorsej kariéry v mojich sladkých devätnástich mi ako prvého hosťa v mojej večernej relácii strčili pred mikrofón Mejlu Hlavsu z The Plastic People of the Universe. On bol skromný a ja mladá, hlúpa, tak sme sa rozprávali iba tak, že ako ide život...keby som vtedy vedela, kto to je, asi by som nebola tak nad vecou a možno ani on by vtedy nebol taký nezošnurovaný. Bral ma ako žiaka, čo nevie...odvtedy som postretala množstvo slávnych i menej slávnych. Medzi inými mi aj Pavel Landovský pozeral do výstrihu a zakaždým zabudol na otázku, pani Katka Kolníková mi hovorila dcérka a Peter Jaroš mi nápísal láskyplné venovanie. Osobností celý rad, ale nikto ma tak nezasiahol ako tá žena.
Každý deň sa dejú veci, ktoré by si zaslúžili oceniť a možno nemajú dosah na celosvetový mier, alebo pokrok ľudstva..ale vo svete jednotlivca majú svoju hĺbku a vysokú cenu...aj mozaika sveta sa skladá z drobných, jednotlivých dielikov... a tak vám prinášam jeden z veľkých príbehov malých...hodný Nobelovej ceny za dobro...
Predkladám vám skutočný príbeh, ktorý som trochu prerozprávkovala, lebo je to tak smutné realita, že bez rozprávkových kulís by sa nedal dočítať do konca...a tak ho prosím aj čítajte a precíťte...ako pravdu, lebo sa naozaj stal tak, ako vám ho predkladám...
Má šesť rokov a vošiel do ambulancie s dvoma barlami. Takými čo majú dolu štyri nožičky, ako také dva pavúky posúval barle jednu pred druhú a ako dva ťažké kláty ťahal za nimi nohy. Hovorí sa, že vyzerá ako paragraf, ale on tak naozaj vyzeral. Hlava v hlbokom predklone, lebo keby ju zdvihol, napol by chrbát a nemohol by potom pohnúť nohou dopredu. Vždy, keď urobil krok, oddýchol si a zdvihol tú hlavu, pozrel na mňa tak prosebným pohľadom, čo vlastne už o nič neprosí, len tak vždy pozrel, potom zasa sklonil hlavu a urobil krok. Tento štýl chôdze volám u svojich malých pacientov húsenicová chôdza, lebo pohyb tela skutočne pripomína plazenie sa húsenice, aj keď vo vertikálnej polohe. Skúste sa niekedy plaziť ako húsenica v horizontálnej polohe, aké je to namáhavé a potom sa postavte a vyskúšajte to...nepôjde vám to, lebo je to nesmierne ťažké a tento hnedooký chlapec tak chodí stále...keď si chce oddýchnuť, tak sa doma plazí po zemi...
