Deti - naše vizitky

 
Deti sú našim zrkadlom. Keď pracujem s dieťaťom, viem si poskladať, ako asi myslí jeho rodič, aký je jeho vzťah k dieťaťu, ako fungujú a podľa toho viem, ako mám aj ja pristupovať k dieťaťu ako terapeut, aby som dosiahla čo najlepšie výsledky. Niekedy napriek priaznivým predpokladom na dobrý výsledok ho nedosiahneme a niekedy je to preto, že sme naučili deti, že chorí sú milovanejší a tak chcú zostať tak, ako sú, lebo majú pocit, že tak sa im z lásky viac ujde. 
Občas je to dosť vyčerpávajúce, lebo ľudia sme rôzni, ale veľmi ma prekvapil chlapec, ktorý od narodenia tvrdo cvičí, inak by na nohách nestál. Veľmi dobre vie, čo je to bolesť a ako ťažko je vykúpený každý krok. Je v ňom veľa sily, veľa nehy, má čarovnú fantáziu a veľmi dobré srdce. Práve preto ma prekvapila jeho otázka: A vieš, že tu cvičí aj cigánka? A ja na to: Viem, jasné. A on: No ale prečo tu môže cvičiť aj cigánka? Chvíľu som mlčala, lebo som potláčala hnev na niekoho, kto ho toto naučil, lebo jeho dobré srdce by takto nikdy neprehovorilo. Potom som mu, ako budúcemu chlapovi, rozprávala o krásnom dievčatku, ktoré má tie najnádhernejšie oči, aké kedy videl a jej úsmev je neskutočne nežný, podmanivý a očarujúci, že síce nevie rozprávať, ale vlastne ani nemusí, lebo keď sa na niekoho pozrie, každý hneď znežnie a stane sa lepším, že je ako dievčatko z tej rozprávky, kde sa jej pri každom úsmeve vyčarila ružička, ktorej vôňa liečila. No, moja prapraprababka cigánka sa veru spokojne v hrobe zahniezdila, ak ma počula. Kým som dorozprávala, mlčal a potom len povedal: To musí byť princezná.....
Aký to bude svet, keď aj tieto deti, čo poznajú utrpenie od narodenia veľmi zblízka, cítia nenávisť iba tak, lebo im to tak niekto povedal. 
Ak ste dočítali až sem, verím, že sa zamyslíte a pozornejšie budete pozorovať vaše deti, lebo sú našou vizitkou.