Plačem po večeroch často. Kreslím si do zvláštneho zošita tváre detí, ktoré mi priniesli na vyšetrenie a ktoré mi zvlášť uviazli v duši. Kreslím ich slzami. A tak dnes večer nakreslím tvár ešte nie dvojročného dievčatka.
Blonďavé kudrlinky lemujú tvár s modrými očkami a poklesnutým kútikom červených pier. Pravá rúčka a nôžka ochrnuté a z hlávky pod kudrlinkami sa do bruška vinie káblik z mozgu, ktorý odvádza tekutinu, aby mozog neopúchal. Vlastne nič výnimočné pri mojom povolaní, lebo takých detí mi prešlo rukami už veľa. Až na to, že toto dievčatko sa svojej mame narodilo zdravé. No materinská "láska" jej zdravie uchránila len prvých 6 týždňov života. Vtedy pravdepodobne bábätko ochorelo, podľa správ z nemocnice pomerne vážnou infekciou. V šiestich týždňoch nedokáže povedať, kde bolí, tak plakalo a plakalo...a plakalo..a plakalo...až to mladá, čerstvá mamička nevydržala a zatriasla, pohrkala a odhodila na zem svoju plačúcu bábiku....
Kým stará mama bábiku našla, zistila, že niečo nie je v poriadku, kým ju odviezli, vyšetrili, zhodnotili, zmerali, usúdili, preložili, zapísali...krvácanie do mozgu spôsobilo nenapraviteľné škody. Keď sa prebrala z kómy, nehýbala sa bábika vôbec.
Po viac ako roku sa už zasa usmieva. Síce nakrivo, lebo poškodenie mozgu spôsobilo ochrnutie, ale usmieva sa na babku a deda, ktorí si ju vzali k sebe. Usmiala sa aj na mňa, chytila ma zdravou rúčkou za prst, klipla modrými očami a ja svojimi zelenými a zmluva o vzájomnej pomoci medzi nami dvoma bola spečatená...
Táto nádherná bábika našla milujúce dlane, ktoré sa o ňu postarajú. Ešte nevie, kto a prečo ju pokazil. No jej poškodenie je vonkajšie, povrchové, zacelí sa, zreparuje a vždy bude nádhernou.
Ale duša tej, čo odhodila svoju "bábiku" neopraviteľne pukla...a cez tú prasklinu sa do jej prázdna budú až do posledného reklamačného dňa sťahovať tmavé tiene, až kým jej raz, jej nádherná bábika neodpustí...
A tak plačem nad bábikou, ktorá dnes už mala poskakovať, až by jej dva blonďavé copy nadskakovali...ale aj to raz, verím, že bude...
A plačem aj nad mamou, ktorá ešte netuší, aká bolesť ju raz čaká, keď jej bábika povie: Mama, odpúšťam...lebo raz aj nemí prehovoria...
...
A keď si poplačem, idem si s mojou dcérou nalakovať nechty, spravíme si módnu prehliadku a keď zaspí, prikryjem ju a v nočnom tichu si vzadu na záhrade pripijem s drozďou mamou, čo ešte stále trpezlivo sedí v kôlni v hniezde na vajíčkach, na materinskú lásku,,,
