Stretla som ju v autobuse, mala rozopnutú kabelku. Najskôr som si všimla tú kabelku. Už na pohľad bola mäkučká, jemná, ako keď hladkáte mačiatko, možno by aj ticho priadla, teda ja určite, mať takú kabelku. Vedela by som si k nej zladiť aj všetko ostatné, nebol by to problém, vlasy, make-up, bundu, sandále aj koženú sukňu v podobnom odtieni hnedej. Takto elegantne by som sedela v autobuse pekne vpredu,aby hneď zrána všetci, čo u nás nastupujú, s potrebnou dávkou ignorácie odvracali zrak na mňa.
Zatiaľ som však len nenápadne strčila igelitku pod pazuchu a predierala sa k tej kabelke.Visela totiž na pleci mojej spolužiačky, ktorú som už roky nevidela. Po klasickom úvode som prešla k jadru veci:Odkiaľ máš tú kabelku? Kúpila ju nedávno na služobke v Paríži, keď boli v Neapoli, videla tam takú, ale zaváhala, ale v Paríži už ani na chvíľu neuvažovala a kúpila si ju. Veď čo, aspoň má peknú pamiatku...
Milá, krásna, elegantná, úspešná, taká vždy bola, mala na to už na gymnáziu všetky predpoklady, preplávala cez naše malichernosti ako hrdá labuť, závisť sa jej netýkala, dokonale ovládala reč, našu aj tých okolo.Po vysokej škole pracovala niekoľko rokov v Anglicku. Nie ako "operka", čo pre naše krásne Slovenky býva prvým stupienkom ich závratnej zahraničnej kariéry, ale v diplomatických službách.Mierne som sa zamračila oslnená jej závratnou kariérou.
Tískajúc svoju dokrčenú igelitku pod pazuchou, nie bez náznaku irónie sa pýtam, prečo teda cestuje domov autobusom. Pokazilo sa jej auto a nechcela obťažovať firemného šoféra, veď aj tak už dávno necestovala len tak autobusom a je vlastne rada, lebo inak by ma nestretla.Mám najradšej tieto úprimné sklonenia sa tých, čo sú vysoko, k tým, čo im môžu len z hĺbok závidieť. Aspoň tí vysoko tú závisť predpokladajú.
Ja nezávidím. Mám seba a som so sebou spokojná. No možno by som sa vedela dokresliť aj tou kabelkou, ale zatiaľ mi stačí vyťahovať karty mojich malých pacientov doma na kuchynský stôl aj z pokrčenej igelitky. Preberám si ich záznamy, listujem v ich detských osudoch, hľadám slabiny dobrých období a úskalia rekonvalescencií. V hrudi mi bubnuje sebauspokojujúci pocit, že ja som tá dôležitá, že som potrebná, že som záslužná a že som na seba hrdá...
Tu by mohol príbeh končiť happy endom o víťazstve vnútorného naplnenia nad kariéristickým úspechom, víťazstvo igelitky nad koženou kabelkou...
...ale príbeh nekončí....
O niekoľko týždňov som ju zbadala znovu. Kabelka napĺňajúca moje sny tu bola zas. Tentokrát na recepcii našej rehabilitačnej ambulancie. Opäť nádherne elegantná, dokonalá...a s kabelkou na pleci. V rukách však držala igelitku. Opatrne z nej vybrala malú plastovú nožičku,detskú protézu a keď ma zbadala, s tým svojim úprimným sklonením sa k nám, čo sme tak hlboko, mi akoby ospravedlňujúco vysvetlila, že jej syn už z tejto vyrástol, bude mať 7 rokov a viac ako 45 kilov a táto je len do 45, tak by chcela vedieť, kde sa dá kúpiť tu na Slovensku nová....
Stále iba súťažíme, nielen v kráse, kariére, športe, sledovanosti, počte "lajknutí", počúvanosti, ale aj v sebarealizácii, v pocite, kto je vnútorne lepší a silnejší, kto je duchovne viac a kto menej, kto sa venuje humánnejšej či duchovnejšej činnosti...vždy aj budeme súťažiť, nedá sa tomu vyhnúť, tak nám to bolo dané v génoch už pri stvorení...ale pochopiť, že v tejto súťaži niet víťazov, ale ani porazených je tou hlavnu výhrou...
