Dámy v róbach, páni v smokingoch. Noblesná slávnosť, výnimočná atmosféra. Slávnosť svetového formátu bez známych tvári celebrít. Odrazu všetci stíchnu, umlčané sú aj jemné tóny šampusiek,stíchli príbory, sála potemnela a na obrovskej obrazovke sa objavuje čiernobiela fotka...mladé 15 ročné dievča, v bielej blúzke s vlasmi hladko začesanými do dlhého copu, ktorý jej voľne splýva cez pravé rameno. Úsmev hodný 15ročnej nevedomosti..druhá fotografia, mladá žena v objatí plavovlasého muža, na tretej sú s plavovlasým dievčatkom, asi trojročným...na štvrtej už plavovlasý muž chýba...na piatej smutný úsmev mladej zdravotnej sestry v modro-bielej uniforme pod nápisom Novorodenecké oddelenie...šiesta je maturitná, blondýnka v jednoduchých tmavomodrých šatách sa nesmelo usmieva, má 18 a je zamilovaná...siedma žiari radosťou, mladá svetlovláska v okrúhlym bruškom drží pod pazuchou svoju mamu...a na ôsmej...malý, najmenší uzlík ľudskej nádeje, iba niečo cez 900 gramov šťastia...na deviatej babka s nesmelým úsmevom 15ročnej a jej vnučka s rovnakým úsmevom...a na poslednej...malé plavovlasé dievčatko so skrútenými rúčkami a nôžkami v neprirodzených polohách, oblečené v špeciálnom obleku s pozapínanými pásmi a gumičkami, zavesené v zvláštnom zariadení simulujúcim chôdzu s nápisom Gravis, hlavička mu prepadáva dopredu, ale napriek tomu sa žiarivo usmieva...
Keď zhasla posledná fotografia s úsmevom dievčatka, v sále sa rozsvietili svetlá a cez uličku prichádzala k pódiu staršia žena, tmavé vlasy nakrátko ostrihané, v jednoduchých šatách a s nesmelým úsmevom, hľadela do zeme, lebo sa bála, že keď zistí, koľko očí na ňu hľadí, potkne sa...kráčala si pre cenu...
...a vtedy som sa zobudila, budík na mobile vytrvalo hlásil nové ráno. Cestou na ambulanciu som si spomenula na svoj sen. Tvár tej ženy poznám, každý týždeň chodí ku mne na rehabilitáciu so svojou vnučkou, nádherným, blonďavým dievčatkom, ktoré uviazlo v pokrčenom tele. Babka žije sama s dcérou a vnučkou,. Manžel jej zomrel štyri roky po svadbe a jej dcéru otec dievčatka opustil hneď, ako sa dozvedel, že dieťa je postihnuté. A tak si ich babka vzala obe k sebe. No veď čo, dobre nám je...hovorila mi často, keď sme mali po cvičení, ale za jej optimizmom čučal smútok,samota a odriekanie.
Chodievajú ku mne aj všetky tri, keď má mama poobednú, príde s babkou a dcérkou, aby aj ona vedela, ako má doma s malou cvičiť. A malá ich miluje obe, dokonca reaguje na babkine pokyny...kopni nožičkou, dvihni ručičku, otoč hlavičku, lepšie ako na stimulovanie zón pri Vojtovke. Proste vládne medzi nimi súhra, veď aby aj nie, keď babka dlhé roky pracovala ako detská sestra v nemocnici. A tak pravidelne prichádzajú a ja sa na ne vždy teším ako na moje najbližšie priateľky. Vyšetrím malú, odcvičíme potrebné, upravím cviky, skonzultujeme zmeny a nastavíme program do budúceho stretnutia a vždy nám zostane chviľka aj na debatu a tak sa postupne ponáram do života tejto obyčajne nevšednej ženy. Každým stretnutím odhaľujem jej výnimočnosť v každodennosti, jej neuveriteľnú silu v maličkostiach, ktoré nie sú drobnosťami. Ale naše posledné stretnutie pred troma týždňami ma dojalo k slzám, ktoré som ledva utajila, kým zavreli za sebou dvere. Babka totiž vybrala svoje celoživotné úspory a zaplatila svojej vnučke rehabilitačný pobyt v zariadení, ktoré je nekresťansky drahé, ale so zázračnými účinkami na motoriku detí. Babka tam s vnučkou strávila tri týždne,mama musela chodiť do práce, ale keď mohla, bola tam s nimi a dnes sa mi majú prísť ukázať.
Už ma čakajú, ako vždy, chodia pár minút pred termínom, babka nerada mešká. Sú trošku nervózne, možno preto, že sme sa tri týždne nevideli. Ale to nebol ten dôvod, bolo to iba chvenie z nedočkavosti predviesť mi vnučkin pokrok, lebo keď ju vybalili z deky a povyzliekali, bolo mi jasné, že sa skutočne stal zázrak...pre nich najväčší..lebo z ležiaceho dievčatka po troch týždňoch liečenia bolo zrazu sediace dievčatko...úsmev a neposlučná štica mu zostali rovnaké, ale zrazu vidí svet nielen z horizontály, ale z úplne iného obzoru, sedí sama...možno, že sa to nezdá mnohým ako zázrak, ale je to nádejou na ďalší pokrok...ktorí zažili, vedia o týchto zázrakoch svoje...a ja už tiež...
..a tak si nielen v mojom sne babka prevzala Nobelovu cenu za dobro - medailu s nápisom na zadnej strane Inventas vitam juvat excoluisse per artes - vynálezy zlepšujú život, ktorý je skrášľovaný umením...ktorý by som jej vyryla v znení: dobro zlepšuje život, ktorý je skrášľovaný láskou....
