Ani pestrofarebný papagáj tancujúci na klzisku drevenej hracej skrinky spolu s malou drevenou myškou s čiernym ňufákom trošku namyslene vyhrnutým dohora nezapálil iskru v jeho očiach. Iba ticho pozerali na tanec a vo chvíli vrcholného salta farebného papagája, iba pomaly privrel oči a odvrátil hlavu. Moje cirkusové číslo skončilo bez aplausu.
Pošepky som sa mu prihovorila. "Prečo Nie?" Otvoril oči a pozrel sa do mojich. Keby mohol, povedal by len : "...a načo ešte.." Počula som aj jeho nemý povzdych : " Som už veľmi unavený z cirkusových vystúpení. Nechcem sa hrať, smiať, ani usmievať, tlieskať, baviť sa, tešiť či dúfať. Načo. Kedysi som to všetko vedel, aj chodiť. Dnes...už nie..."
Potom som už bez cirkusu mlčky masírovala jeho telo. Vychudnuté až na dušu. Moje prsty musia byť teraz jemnejšie ako pierka toho papagája. Pod pergamenovo kožou presvitali modré cestičky pavúčikovitých znamení, že aj jeho srdce už stále menej vládze chcieť. Svaly sa stiahli k okrajom kostí a len vzdialene pripomínali svoju niekdajšiu schopnosť uniesť toto telo životu oproti. Dýchal pokojne, no stačil jeden silnejší pohyb a otvoril doširoka ústa v nemom plači bolesti.
A tak sme sa iba rozprávali. Teda ja som mu rozprávala. O mojom neposlušnom čiernom psovi, ktorý dokáže preskočiť aj plot, podhrabať sa pod ohradu, či labkami si rozpliesť pletivo, len aby mohol ujsť. Keď som mu popisovala, ako mi psíka priviezli policajti, keď ho chytili na hrádzi, kde lovil kačice, zdalo sa mi, že sa trochu usmial. Asi sa to aj jemu zazdalo, lebo okamžite zavrel oči a otočil hlavu do okna.
"Mám tu také špeciálne laná a oblek ako pre kozmonautov, skúsim ťa dnes vyobliekať a zavesiť a budeš sa hojdať ako vo vesmíre. " Jeho oči sa bleskovo otvorili. Už som ho trochu spoznala, tak som to brala ako znamenie súhlasu. Vo chvíli, keď sa mal pomocou všetkých oporných zariadení, čo som mala poruke, aspoň na okamih vzpriamiť, sa ľahulinko usmial. Stál iba jedinú sekundu. V tom jedinom okamihu si uvedomil, čo bolo a už nie je a vzdal to. Už sa do konca cvičenia so mnou nebavil. Ani nežmurkol...
V tú noc sa mi o jeho očiach sníval sen. Kráčala som popri nekonečnom múre. Šúchala som dlaňou po drsnej omietke a išla a išla. Až niekde uprostred konca som v dolnej časti pod opadanou omietkou zbadala nakreslené oči. Iba také dve bodky a nad nimi oblúčiky obočia. Ale aj tak som vedela, že v tom múre sú zakliate jeho oči.
Keď som ho stretla na druhý deň, už neprehovoril ani jediným pohľadom. Vedela som, že pri poslednom cvičení pochopil, čo všetko už nedokáže a že už nechce ani to nič, čo chcel predtým. A ja som si zasa nedokázala predstaviť, ako ho presvedčím, že niečo predsa len by sme mohli zvládnuť. Nič, naozaj nič ma nenapadlo a tak som mu spievala. Tie isté pesničky ako mojej dcére. Tak ako ona, ani on nemá rád detské odrhovačky a tak zaznela pieseň o slávikovi, čo miloval ružu, o Julianne krásnej panne a sestričke, ktorá čakala na svojho brata. Vyspievala som si u neho odpustenie a znovu otvoril oči. Už som sa nesnažila ho nijako nútiť sa vzpriamiť. Iba sme tak boli spolu. Dve duše, čo vedia svoje. Jeho mozog po poslednej liečbe vie ešte zretelnejšie rozpoznať neschopnosť svojho tela odpovedať na požiadavky hlavy a tak by som márne hľadala slová, ako ho povzbudiť k ďalším výkonom. Také slová neexistujú. Ale rozumela som mu a viem, že aj on mne. Mlčali sme o tom istom.
Tento príbeh nebude mať happyend. Ale mohol by mať. Keby sme dovolili tomuto chlapcovi sa iba hrať. A možno časom by sa vedel zahrať na to, že sa oprel o ruku a druhú natiahol za pestrofarebným papagájom. Lenže tohoto chlapca iba liečime. A tak sa zabudol nielen hrať, ale aj tešiť.
Chlapec má len šesť rokov, no jeho oči rozprávajú o prežitých storočiach.
Zostáva nám už len veriť na zázraky. Dnes je deň, kedy podobný chlapec, s očami storočných zomrel na kríži. Skúste miesto ľútosti, poprosiť za zázrak. Aby ten malý chlapec, aspoň raz natiahol ruku za pestrofarebným papagájom...
