Otvoríte oči a chcete odhrnúť paplón, posadiť sa na posteli, vstať a ísť na WC. Potom ranná káva, niečo pod zub, zuby umyť, obliecť sa, učesať a vykročiť do práce. Cestou zakývať susede, pozdraviť kolegu.....ale zvládli ste iba otvoriť oči.
Cítite, že naozaj potrebujete na WC, ale nedokážete sa pohnúť. Vidíte, ako prichádza niekto vám blízky a chcete ho požiadať, aby vám pomohol na záchod, no nevydáte ani hláska. Nejde to, iba nemo otvárate a zatvárate ústa.
Máte hlad. Chuť na chrumkavú hrianku a kávu s mliekom. Žalúdok sa skrúca v kŕčoch, no nezdvihnete ruku s hriankou k ústam, zvládnete to iba do pol cesty a tesne pod bradou ruka bezvládne klesá, druhý pokus, tretí, siedmy pokus už vzdáte.
Vidíte okolo seba svojich blízkych ľudí, priateľov. Prihovárajú sa vám a vy presne viete, čo hovoria, aj čo im chcete odpovedať, no z otvorených úst vychádzajú iba nezrozumiteľné zvuky. Chvíľu sa na vás usmievajú, no tesne pred tým, ako odvrátia tvár, postrehnete ich smútok. Rozumiete všetkému, čo vám, aj o vás hovoria. Chceli by ste na nich skríknuť : "Tu som..to som ja...hovorte so mnou.." Ale nejde to.
Čokoľvek potrebujete, musia za vás urobiť iní. Nakŕmiť, prebaliť, posadiť, obliecť, učesať.... A vy sa iba nemo prizeráte. Nemôžete ani zakričať, že ten vlnený modrý sveter neznášate, že vás napína z rybacej pomazánky, že vás bolí hlava z ezoterickej hudby, že......Ste tak, ako vás vaši milovaní a milujúci dajú. Bodka.
Začína sa vo vás dvíhať hnev. Zúrivosť z bezmocnosti. Viete presne, čo by ste chceli, no viete aj, že to nejde. Teraz vám zostali len oči, aby hovorili za vás. Prosili, plakali, smiali sa, hnevali, smútili, búrili sa, tešili, či unavene rezignovali alebo odhodlane bojovali. Len vaše oči. Ani jediné slovo, gesto. Nič, len vaše oči.
A napriek tomu všetkému, čo nemôžete, hoci si uvedomujete vlastnú bezmocnosť, napriek tomu vždy po otvorení očí, ako vašom jedinom vedomom pohybe, sa radostne usmievate na celý svet. Zdá sa vám to sci-fi sa v takejto absolútnej bezmocnosti usmievať?
Vám možno áno, ale Tamarka sa usmieva. Radostne a šťastne. Lebo vie, že svojim úsmevom vyvolá radosť a šťastie na tvárach svojich rodičov, blízkych a priateľov. Za tých päť rokov, čo takto otvára oči na tento svet, sa naučila, že plakať nepomáha. Hoci verte, že to skúša vždy znova. Vyplakať si to, čo ostatné päťročné deti majú iba tak. Pohyb, reč, hry, spev, tanec, šantenie, učenie sa....No čím je staršia, tým viac si uvedomuje, že jej plač vyvoláva plač ľudí okolo nej a rovnako je to aj s úsmevom. A tak sa radšej usmieva.
A my sa usmievame na ňu. Veď kedy máme príležitosť nosiť na rukách anjela. Pomáhať mu naučiť telo lietať aj bez krídel.
Myslím, že ste veľmi rýchlo otvorili oči a pre istotu zamávali rukami, vyskočili na nohy, len aby ste zahnali desivú bezvládnosť toho sci.fi sna...no Tamarkinej každodennej reality. Možno ste sa teraz striasli tou predstavou uväznenia v bezmocnosti, no Tamarku neľutujte. Nepotrebuje to. Ona rada zatvára oči. Lebo v tej chvíli jej narastú krídla a odlieta do nádherných svetov, o ktorých my tu v prízemnosti, nemáme ani poňatia. Teda ja trochu už mám, lebo mi o svojich svetoch tajne žmurkáva počas cvičenia.
