Medzi takými by ma chcela vidieť moja štrnásťročná dcéra Dorka. Túži po matke energickej a sviežej. Priateľskej a večne usmiatej. Takej, ktorá ráno vstane s pokožkou napnutou a pružnou, akoby noc nepreležala na vyležanom matraci s pokrčenou plachtou, objímajúc zhúžvaný vankúš, ale akoby v spánku levitovala niekoľko centimetrov nad posteľou. Túži po matke, ktorá aj keď vyjde na balkón, aby vyvesila bielizeň, či na chodbu, aby vydrhla schody, najskôr sa na chvíľu zastaví pred zrkadlom, prihladí si vlasy a pretrie pery rúžom. Dorka by tiež chcela, aby jej mama bola nadovšetko tolerantná. V tomto sa zhoduje so svojím otcom Oskarom. Podľa neho by ženy po štyridsiatke mali byť rozumné. Chápavé. Spoľahlivé. Láskavé. Ale len do tej miery, aby mužovi nepripomínali jeho vlastnú matku.
Môj Oskar. Oskar, ktorý si tento rok splnil svoj detský sen, takže s Dorkou momentálne žijeme samé. Aj keď nie tak úplne. Dorka svoju pôvodnú rodinnú svorku postupne nahrádza svorkou spriatelených mláďat. A ja? Mňa sa ešte stále nepustili moje vidiny. Najčastejšie majú podobu plejády anonymných žien. Matiek. To rozvravené klbko mi je neustále v pätách. Kto sú? A skadiaľ sa vzali? Úprimne povedané, neviem. Zjavili sa mi jedného dňa po narodení Dorky. Majú svoje mená, neustále si ich pletiem. A majú svoje vlastné, jednoznačné a výlučne korektné názory, ktorými zase neustále pletú ony mňa. Najmä tým, že ich často menia. Štvú ma však aj tým, že sú zo dňa na deň panovačnejšie. Neuznávajú žiadnu hierarchiu, takže je mizivá šanca, že by dokázali vytvoriť funkčný model rodiny s čisto ženským ansámblom. Lebo moje Matky zbožňujú hádky. Vraj, ako všetky ženy, skonštatoval by Oskar, keby som sa mu v slabej chvíli zdôverila. To však neurobím. Mám svoje skúsenosti. Viem, že určité veci si musím nechávať pre seba. Musím? Chcem. Veď sú to moje Matky, v mojej hlave. Spočiatku som sa niekoľkokrát pokúsila vstúpiť do ich sporov, spravodlivo ich rozsúdiť. Nakoniec som rezignovala. Nechávam to tak, ako napokon množstvo ďalších vecí, ktorých každým rokom pribúda, pribúda, pribúda. Neprekonateľné ako únava.
Inak je všetko, ako má byť. Žijem bežným životom. Denne osem hodín pracujem, monotónne, v úrade, kam sa terigám dopravou - hodinu tam, hodinu späť. Mám aj radosti. Napríklad kvety. Pestujem ich v množstve črepníkov rozostavaných po celom byte, a keby záležalo iba na mne, bolo by ich oveľa viac. Oskar však tvrdí, že kvety, presnejšie mokrá zem, je živnou pôdou pre plesne, a tie škodia zdraviu. Možno práve toto presvedčenie je dôvodom, prečo môj muž netrpí výčitkami, ak občas prevrhne nejakú tú africkú fialku, filodendron, či pripučí výhonky potosovca.
Okrem kvetov zbožňujem aj iné pekné veci. Hoci inak som pomerne konzervatívna - zle znášam akékoľvek zmeny, zvraty, vykĺbenia z bežnosti - štyri razy do roka, vždy s novým ročným obdobím, vymením závesy v obývačke a obliečky vankúšov, ktorými je zahádzaný gauč pred televízorom. Dôslednosť nie je mojou silnou stránkou, ale vyslovene si potrpím na to, aby farba uterákov v kúpeľni ladila s farbou mydla a podložky pred vaňu.
Keby nebolo mňa, moja rodina by nepoznala estetický zážitok aký poskytuje stolovanie so sviečkami, obrúskami a obrusom, kupujem ich do zásoby, na rôzne príležitosti. Tiež dbám na to, aby stôl zdobila váza s kvetmi (v núdzi aj s umelými) a aby domácnosť aspoň napohľad pôsobila udržiavane a čisto. Vždy, nie iba vtedy, keď má prísť návšteva.
A či mám aj niečo, čo na sebe neznášam? Samozrejme. Je toho dosť. Napríklad často preceňujem svoje sily. Naberiem si na seba viac, než zvládnem. Asi aj preto bývam často unavená a približne raz za mesiac, nemám to presne zrátané, sa psychicky položím. Poplačem si kdesi v kútiku a neskôr, keď sa upokojím, snažím sa svoj problém roz-a-na-ly-zo-vať. Neúspešne. To ma však neodrádza od toho, aby som v takýchto chvíľach bola na seba dobrá, čo je paradox. Mám sa rada, čo znamená, že niekoľko dní vôbec neupratujem, po večeroch si čítam, alebo obstaviam okraj vane hradbou horiacich sviečok v pestrých kahančekoch a naložím sa do horúcej vody s niekoľkými kvapkami ružového oleja. V takýchto chvíľach som ochotná vyskúšať všetky vzorky pleťových masiek, krémov, zázračných vodičiek, ktorými svoje čitateľky zásobujú ženské lajfstajlové magazíny. V takýchto chvíľach som možno len na pár metrov vzdialená od dokonalej ženy a matky, po akej túžia Oskar s Dorkou. Náročky udržiavam a zväčšujem ten odstup od ikony? Je to moja sebaobrana pred tým, aby ma ich nároky úplne nevymazali z predstáv, aké o sebe mám ja? Neviem. Viem len, že som viac pesimistka ako optimistka. Znie to pateticky, je to však pravda. Stačí pozrieť na fotografie: je málo takých, na ktorých sa usmievam. Ten smútok vo mne je občas masívny. Hustý. Ničivý a dravý, vtedy musím do ulíc. Prebehnem krížom-krážom celé mesto. Zastavím sa v niekoľkých obchodoch. A skúšam. Pomôžu proti svetabôľu sieťované pančuchy? Podväzkový pás? Fialový klobúk? Alebo nejaká iná drobná zvrhlosť, ktorú si v ošiali kúpim, doma pred zrkadlom vyskúšam a v tichosti a tajnosti ju zahrabem do najspodnejšej police šatníka? Skúšam. Som si výskumníkom i pokusnou osobou, živočíchom neveľmi odolným voči stresu. Aby som sa z nepredvídateľných následkov nečakaných situácií nezbláznila (čo si nemôžem dovoliť skôr, než Dorka zmaturuje, spromuje, nájde si dobré zamestnanie a partnera, porodí dieťa, o ktoré sa budem s láskou starať až do jeho maturity a promócie), často o sebe uvažujem v tretej osobe. Je to čosi ako bosorácke zaklínadlo, ak totiž použijem tretiu osobu, akoby som okolo seba nakreslila magický kruh, ktorý ma od problému odreže.
Flagrantne - hmmm, tajomné slová - si však uvedomujem: nie som výnimočná, a už to ani nestihnem. Som prototypom. Obyčajnou ženou. Ženou, na kilometre vzdialenou osobitému štýlu hrdiniek Dorkou zbožňovaných románov Rosamundy Pillcherovej, Danielly Steelovej a Joy Fieldingovej. Ženou, z ktorej sa bežne nestáva inšpirácia na stvorenie hlavnej hrdinky. Ženou, ktorej sa ani len nesníva o tom, že by mohla byť epicentrom príbehu, čo dokáže zaujať.
Tento text je úrvok z chystanej knihy Mandragora. Ide o literárnu fikciu, nie o môj konkrétny život. Všetky osoby uvedené v texte vznikli v mojej fanázii a podobnosť s konkrétnymi ľuďmi je čisto náhodná. Aj keď...
