Nimčický zámok je očarujúci, stovežatý, rozprávkovo romantický, napriek tomu sa na nádvorí už opäť držím za hrdlo. Desať eur za prehliadku zaprášených trofejí, tmavých obrazov a niekoľkých kúskov nábytku, doráňaného drevokazným hmyzom, sa mi zdá skutočne veľa.
Áno, viem, už som to hovorila, matka dcéry by mala urobiť všetko pre to, aby bola krásna. Aj napriek tomu, že vstávala pred svitaním a dlho sa nedokázala vymotať zo svojej dlhej, širokej, bielo-ružovej flanelovej košele.
Chcela som byť vzdelanou, poučenou, zodpovednou matkou. Snažila som sa, tak veľmi som sa snažila.
Je naša súčasnosť skutočne až taká zúfalo pretelevízorovaná, prepočítačovaná, pretechnizovaná, zdevastovaná? Vyrastajú naše deti v presvedčení, že myš je to, čím ovládame počítač, že kravy sú výlučne fialové, svište si zriadili masážny salón a medveď trávi väčšinu dňa miešaním ingrediencií na čokoládu?
Matky dcér by mali byť krásne a ušľachtilé. Perfektné. Dokonalé.
Nevolám sa Ofélia. Otec chcel Levoslava, alebo aspoň Katarínu, mama ma nazvala Zuzanou. Týmto mi udelila prvú lekciu o pravidlách koexistencie ženy a muža: Ovplyvňuj, čo ovplyvňovať môžeš.
Muži majú svojich mučeníkov, ktorí žili pre ušľachtilé myšlienky, prekračovali vlastný tieň. Niektorým sa pri tom dokonca podarilo zomrieť. Hrdinsky. Katovou či vlastnou rukou. Ján Hus, Ježiš Kristus, Ján Palach. Aj ženy majú svoje martýrky. Júliu, Oféliu, Carrie Bradshaw. Žili a žijú pre lásku. A niektoré pre lásku aj zomierajú.
