Muži majú svojich ušľachtilých hrdinov, ktorí sa vďaka skutkom prebojovali do učebníc dejepisu. Osudy ženských hrdiniek sústreďuje väčšinou beletria. Prečo sa nás teda muži boja? Každým rokom, desaťročím, storočím viac. Pribúda vdov, ale oveľa menej vdovcov. Muži žijú šľachetnými a hrdinskými činmi, alebo aspoň rojčením nad osudmi svojich mučeníkov. A zomierajú predčasne. Od strachu? Od strachu pred svojimi komplikovanými ženami, milenkami, dcérami? Sme však skutočne hrozbou? Čo o sebe môžeme povedať bez toho, aby sme prikrášľovali, manipulovali, taktizovali, kľučkovali, využívali?
V šestnástich ešte možno sme bezbrannými Oféliami. Rojčivými, blúzniacimi, odhodlanými zomrieť okamžite, na jediný rázny rozkaz svojich splašených vášní a hormónov. Alebo na suchotiny; pomaly vädnúť, blednúť, utrápene kašľať, prikladajúc si na ústa čipkovanú batistovú vreckovku, na ktorej sa hromadia stopy jasnočervenej krvi. Bezdetné romantičky považujú takúto smrť za niečo vznešené, bolestne zmyselné, vzrušujúce.
V šestnástich by sme medzi umelecké diela určite zaradili svoj srdcervúci testament. Spísali by sme ho na doske starožitného stolíka postaveného pod okno tak, aby bolo vidno do záhrady plnej ruží a jazmínu. Testament by sme podpísali vlastnou krvou. Potom by sme papier zvinuli, previazali šarlátovou saténovou stuhou. Nechýbal by pečatný vosk ani posledné želanie, ktoré by sa týkalo skladby na rozlúčku. Vybrali by sme niečo clivé, niečo od Mozarta.
Čo sa však stane s Oféliou, ktorá (zo strachu, pre nedostatok príležitostí, času) neuskutoční svoje samovražedné úmysly? Dožije sa plnoletosti... a pravdepodobne dobrovoľne ukončí kariéru naivky. Možno obuje martensky, na členok si nechá vytetovať netopiera. Uši, nos a obočie si poprepichuje kúskami kovu a dlhé vlasy si zamotá do dredov. Objaví slobodu, sex, alkohol a nočný život. Od osudu bude nenásytne požadovať zázraky a najmä obdivný aplauz. Ovácie. Glorifikáciu. A stane sa veriacou neveriacou. Veriacou ortodoxnou, veriacou v to, že takýmto štýlom bude žiť naveky vekov. Neveriacou, že sa dožije štyridsiatky.
Možno však zmaturuje, spromuje, vydá sa. Stane sa z nej oddaná matka. Vzdá sa titulu výnimočnosti. Bude sa držať pri zemi, tam, kde najviac cítiť chlad jesenných, zimných, jarných a občas i letných mrazíkov. Zmení sa na pokojný prístav, na pevnú skalu. Stane sa nerozbitnou a stabilnou a úhľadnou a užitočnou. Ako ťažítko. Také so zimnou krajinou a stromom zasadeným pred domom s bielou omietkou. A snehuliakom. Ťažítko, v ktorom sa zachumelí len vtedy, keď ním niekto prudko zatrasie. Vtedy, keď si nebo a zem vymenia miesto, vtedy, keď v hustom snežení nevidno na opory a istoty.
(Pokračovanie)
Tento text je úrvok z chystanej knihy Mandragora. Ide o literárnu fikciu, nie o môj konkrétny život. Všetky osoby uvedené v texte vznikli v mojej fanázii a podobnosť s konkrétnymi ľuďmi je čisto náhodná. Aj keď...
