„Tak chcete tie lístky, či nie?"
Hlas prichádza spoza prepážky, kde sedí dáma, pozoruhodne podobná tej, čo ju namaľovali s hranostajom v náručí. Na meno autora toho obrazu si nedokážem spomenúť, v duchu však počujem Oskara, ktorý raz povedal: Ten hranostaj je v skutočnosti fretka. Historikom bolo asi trápne priznať, že taká urodzená žena drží v náručí zviera, ktoré je príbuzné s tchorom.
Dáma za prepážkou však nemá hranostaja ani fretku ani tchora. Táto dáma má na hlave obrovský drdol. Taký obrovský, že výstižnejšie by bolo povedať: za prepážkou sedí drdol s dámou. Komplikovaný vlasový artefakt, spevnený množstvom sponiek, vystužený lakom a najmä evidentne zahustený umelými prameňmi mi svojou monumentálnosťou vyráža dych, takže nedokážem odpovedať.
„Chcete tie lístky či nie?"
„Sú dosť drahé," poviem previnilo, akoby som práve ja bola zodpovedná za celosvetový rast cien ropy, krach na newyorskej burze a hospodársku krízu.
„A čo je dnes lacné?"
Pokrčím plecami.
„Máte pravdu, tak mi dajte dva," poviem napokon.
Za prepážkou je však ticho.
„Dva lístky si prosím, jeden celý, jeden polovičný," zopakujem o niečo hlasnejšie.
„Odrazu máte naponáhlo! Koľko má?" kývne dáma s drdolom smerom k Dorke.
„Štrnásť."
„Akých štrnásť, mám pätnásť," povie dcéra, oči upreté na mobil.
„Ale až o dva mesiace, miláčik."
„Dám vám dva celé. A rýchlo, rýchlo, prehliadka začína."
Horlivo prikyvujem, platím, vlastne iba chcem, ale neviem nájsť peňaženku. Vydolujem ju až vtedy, keď je dáma s drdolom a drdol s dámou, keď sú obaja očividne unavení z toľkého obracia očí k nebu, cmukania a pohoršeného vzdychania.
Náhlivo beriem lístky, drobné nechávam na pulte. Obeta bohyni za kasou. Za to, aby ma dnes doma pri večeri toľko neohovárala. Aby nekazila chuť do jedla sebe a svojim blízkym rečami typu: To by človek neveril, akí ľudia dnes behajú po svete. Dnes mi do pokladne prišla jedna taká...
„Rýchlo! Poď!" súrim seba i Dorku.
Tá sa však vlečie, preto vystriem dlaň, čakám, že mi podá ruku, aby sme bežali spolu, bežali, ako vtedy dávno, keď bola ešte moja. Ibaže Dorka sa tvári, že moje gesto nevidí. Neviem čo s rukou upaženou do priestoru, neviem, čo s tým gestom starostlivej matky. V rozpakoch zasuniem obe ruky hlboko do vreciek.
Do zámockej dvorany vchádzam prvá. Zhlboka sa nadýchnem. Vzduch vonia niečím dôverne známym. Vôňa starých kníh, navlhnutých látok a dreva. Vôňa školských výletov. Je tu zima. Strasie ma. Z toho, ako ma preskočila spomienka. Alebo smrtka, ako hovorí moja mama.
Keď ma strasie druhýkrát, nemôže za to ani spomienka, ani zima, ani smrtka. Môže za to Dorka. Zatresne za sebou dvere s takou bravúrou, že všetka pozornosť ľudí vo dvorane pod schodišťom okamžite patrí iba jej.
„Dobrý deň," povie nahlas moje dieťa a pridá provokatívny úsmev.
Nezahriaknem ju, necapnem, neprebodnem pohľadom. Tvárim sa, že k nej nepatrím.
„Aj my vás vítame," povie žena, ktorá stojí na schodoch a opiera sa o vyrezávané zábradlie
„Rovnako vítam vás všetkých," pokračuje, „volám sa Irena a nasledujúcu hodinu sa vás pokúsim zaujať pozoruhodnou históriou tohto nevšedného zámku. Verím, že sa mi to podarí. Prosím, poďte za mnou."
Irena má príjemne hlboký hlas, jemné blond vlasy zopnuté kostenou sponou, splývavé belasé šaty, háčkovanú štólu okolo útlych pliec. V lícach jamky, v ušiach náušnice s modrými kamienkami. Pri chôdzi špičky kladie od seba ako baletka, chrbát drží hrdo vzpriamený. Fascinuje ma. Najmä jej tvár gotickej madony, tvár, na akú sa dobre pozerá, ako by povedala moja Mona, spriaznená ženská duša.
Postupne sa predieram stále viac dopredu, takže o chvíľu už kráčam tesne za Irenou. Zakaždým, keď sa pohne, zakaždým ku mne zavanie útržok vône jej parfumu. Vonia úžasne. Pozorne si ju obzerám. Zaujíma ma viac ako všetky tie vzácne koberce, lustre, obrazy, zrkadlá. Irena nikdy nemohla byť Oféliou, skonštatujem napokon. Irena zostala Júliou, ktorej tesne po stretnutím s Rómeom osud preprogramoval čiary na dlani. Aký je muž, s ktorým žije? Predstavujem si ho. Je štíhly, nie vychudnutý, to nie, skôr šľachovitý, úzka tvár, ktorej dominuje ostro klenutý nos. Pravdepodobne sa volá Peter, Miro, Stano, Milan (tak, ako väčšina ekologických aktivistov, čo pôsobia neformálne, priateľsky a spoľahlivo). Nosí okuliare. Okrúhle. Taký ten matný strieborný rám. Alebo radšej kostený? Kostený, ten sa viac hodí k menčestrákom a voľnému svetru z rôznofarebných zvyškov vĺn. Ten sveter mu je veľký, napriek tomu ho rád nosí. Veď mu ho uplietla Irena. Peter, Miro, Stano či Milan si ho našiel minulé Vianoce pod stromčekom. Presnejšie pod vankúšom, kam ho praktický Ježiško položil. Pod stromčekom by totiž darčeky zapadali snehom, stromček stojí na dvore, pevne v zemi, zasadili ho tam spolu s Irenou v tom roku, keď sa z mesta presťahovali na dedinu. Vždy na začiatku decembra stromček ozdobia jabĺčkami, orechmi a doma vyrábanými lojovo-semiačkovými guľami pre sýkorky.
Irena a jej Peter, Miro, Stano či Milan sa majú radi. Nikdy po sebe nehádzali poháre ani keramiku. Svoje tri deti vychovávajú bez kriku, trestov a príručiek. Dvor Ireny a Petra, Mira, Stana či Milana je plný zvierat. Ako v kresťanskom raji. Okrem voľne pobehujúcich mačiek a psov (dostali mená Orest, Tulák, Belasá a Gala), v tráve pod orechom dupú králiky Bob a Bobek, na dvore hrabú sliepky Krákorka Dorka a Pipka. Nikto nikoho nenaháňa, nevraždí, neterorizuje. Irena s mužom, deťmi a zverincom žijú svoj skromný, svorný a najmä spokojný, skutočne rajský život. Ani jeden z nich netúži po tom, aby sa z neho stal niekto iný. Ani jeden z nich si nelieči frustrácie z dospelosti tým, že sa bezhlavo pachtí za splnením svojho detského sna. Žije rád, bez zbytočných komplexov, uvoľnene, naplno.
Napokon ako mnohí. Za posledné týždne, odkedy nemám Oskara, sa mi zdá, že všetci okolo mňa sú spokojní, šťastní, ideálni. Fungujú v rámci svojich dobre prosperujúcich firiem a manželstiev. Úspešne oscilujú medzi prácou a oddychom, medzi sviatočným prejedaním sa a všednými diétami, medzi protipólmi mužsko-ženského sveta. Neriešia zbytočnosti, nenástoja na princípoch, preto ešte stále dokážu komunikovať. Neuzatvárajú sa do seba. Sú doživotne impregnovaní optimizmom, zvonka i zvnútra. Milujú leto, ale dokážu sa tešiť aj z neskorej jesene, hmiel, zamračenej oblohy, divého vetra. Dokážu sa kochať ponurou atmosférou poľovníckeho salónika. Takého, akým nás práve vedie Irena.
Zdá sa, že nikoho nedesia steny plné odťatých zvieracích hláv, lakovaných parohov. Nikoho nenudí to neprehľadné množstvo erbov, šľachtických kokárd a zástav, portrétov s anemickými tvárami a vypúlenými očami. Pozorne počúvajú Irenine rozprávanie, v ktorom z niekdajších živých bytostí z mäsa a kostí zostali len honosné mená. Nič nehovoriace honosné mená. Ich vášne, jedinečné osudy a fatálne tragédie navždy zapadali prachom strohých údajov o oficiálnych rodinných vzťahoch a hodnostiach.
„Toto je Karol August, tamto jeho matka kňažná Izabela, jej muž Jozef. Pod sklom vidíte prameň vlasov ich prvorodeného dieťaťa, srsť obľúbeného psa a koňa. Týmito dverami o chvíľu prejdeme do spálne, v ktorej sa liečili a zomierali chorí na mor, na stenách si všimnite unikátnu zbierku benátskych zrkadiel. Aby som nezabudla, keď sa pozriete do toho nad kozubom, splní sa vám tajné želanie."
Mám nejaké tajné želanie? Nedokážem si na žiadne spomenúť. Zaujímalo by ma však, čo tak asi môže chýbať ku šťastiu hoci tej blondíne navlečenej v nachovo červených bedrových nohaviciach, v tričku po pupok. A čo tejto sivovlasej, s ruksakom na chrbte, sukňou po členky, v plátených teniskách a rozgajdanom tričku. Vycíti môj pohľad, pozrie mi do očí a usmeje sa. V rozpakoch sa začervenám.
„Steny fajčiarskeho salónika, tam vpravo, sú potiahnuté ručne maľovaným hodvábom, baldachýn na posteli je z pravého čínskeho hodvábu, strapce a točené šnúry sú pôvodné. Behúne pod vašimi nohami sú síce z miestneho textilu, ale mali by ste im venovať rovnakú pozornosť ako vystaveným exponátom. Skúste kráčať iba po nich, aby sa nám čo najmenej amortizovala vzácna pôvodná mozaika, ktorou je vyložená podlaha. Tu za týmito slonovinou intarzovanými dverami sa nachádza prenosný drevený záchod s porcelánovou misou. O malú chvíľu nás čaká zostup do podzemia. Dejú sa v ňom zvláštne veci. Z hrobky grófa Leopolda vyteká priezračná tekutina, zložením podobná slzám. Vraj sa gróf takto kajá za všetko, čo spôsobil svojej manželke Anne. Jej obraz je zavesený na stene medzi dvomi oknami."
Na Irenin povel sa všetky hlavy obracajú k miestu, kam smeruje jej úzka dlaň. V Anninej tvári upútajú najmä výrazné kruhy pod jej šľachtickými očami.
„Na svoju dobu to bola mimoriadne osvietená a vzdelaná žena. Láskavá k poddaným, rozdávala jedlo a šatstvo. Oddane milovala svojich šesť detí. Žiaľ, nemala šťastie v láske. Manžel Leopold, hazardér, pijan, sukničkár, svoju ženu prehral v kartách. Ušľachtilá Anna pokorne prijala svoj ťažký osud. Dožila sa vysokého veku. A teraz nasleduje sľúbené podzemie. Poďte za mnou," vyzýva Irena, vykročí, odrazu však náhle zabrzdí, takže sa stane to, čomu som sa po celú dobu snažila zabrániť. Šliapnem jej na pätu.
„Prepáčte, nechcela som," zakokcem sa.
Irene mizne z tváre zasnívaný výraz a prísne na mňa, hriešnu, pozrie.
„Skutočne ma to mrzí," mimovoľne sa dotknem jej ruky.
„Nič sa nestalo," povie mrazivo Irena a odtiahne sa.
Kým si vyzúva a opäť obúva pravú topánku, balansuje na jednej nohe. Natiahnem k nej ruku, aby sa o mňa mohla oprieť, Irena však na mňa varovne zazrie. V rozpakoch sa presuniem k Anninmu portrétu.
„Chúďa, Irenka," povie čísi hlas.
A keď uverím, že sa mi to iba zdalo, ozve sa zas.
„Musíte ju chápať. Prežíva klasickú krízu stredného veku. Jej deti už nie sú deťmi, ale ani samostatnými bytosťami, takže sa jej ešte stále neoplatí pustiť sa do niečoho serióznejšieho. Sprevádzanie turistov po zámku jej vyslovene lezie na nervy, verte mi."
Poobzerám sa okolo seba, posledný turista však práve vychádza z miestnosti. Som tu len ja a šľachtičná Anna, ktorá pokračuje:
„A jej muž? Nie, žiaden hazardér, sukničkár. Nenávidí kartové hry, ibaže tiež prežíva krízu stredného veku. To, čo donedávna iba tušil, teraz s konečnou platnosťou dospelo do finálneho štádia: nikdy sa nemal ženiť. Ustanovizeň manželská ho zväzuje a škrtí. Jeho život sa scvrkol na každodenné zháňanie peňazí, k tomu zdrvujúci pocit zodpovednosti za rodinu a vedomie, že niet kam ujsť. K tomu každodenné hádky so ženou, kto má na čo nárok, kto je márnotratnejší a či sú červené lodičky zbytočnejšie ako CD Petera Hammilla. A kto viac robí v domácnosti, kto sa viac stará o deti, kto je väčší egoista a kto sa môže viac realizovať. Dávnejšie si so ženou občas otvorili fľašu vína, v poslednom čase sa to však vždy končilo jej výčitkami a slzami. Rozviesť sa nemôžu, veď si konečne vybavili hypotéku a začali s prestavbou domu. A tak nezostáva nič iné, len sa každým dňom presviedčať, že to nie je až také zlé a nejako to už spolu preklepú až do dôchodku."
Anna sprisahanecky žmurkne. Čo mám robiť? Tváriť sa, že sa ma to netýka? Byť zdvorilá a odpovedať nejakou konverzačnou frázou, vyslovenou dôverným tónom? Zachráni ma Irena.
„Mohla by som vás poprosiť... musím tu zamknúť," začujem jej hlas.
Obzriem sa, potom sa zahľadím opäť na obraz.
„Zvláštna žena," poviem.
Irena prikývne, tvári sa rovnako, nezdá sa mi, že by sa zarazila, stuhla či spozornela.
„Pôsobí takým vyrovnaným dojmom," dodám.
Irena nič, len netrpezlivo zaštrngá kľúčmi.
„Nestraší tu niekedy?" vyhŕkne zo mňa.
Irena zovrie pery a veľavýznamne pozrie na hodinky. Neochotne vypochodujem z miestnosti.
To, že zostanem jediným svedkom Anninho expozé si ešte raz overujem na nádvorí, keď sa pýtam Dorky:
„Všimla si si ten obraz?"
„Aký obraz?"
„Annin, tej, čo ju muž prehral v kartách."
„Hm. A čo má byť?"
„Nezdala sa ti čudná?"
„Vtedy všetci ľudia boli nejaký čudní. Škaredí."
„Mne sa zdalo, že niečo hovorila..."
Odrazu si uvedomím absurditu svojich slov. Našťastie Dorka nepočúva. Práve intenzívne zatúžila po množstve drobností, ktorých krásu či chuť ospevuje dovtedy, kým do dna nevyprázdni obsah mojej peňaženky. Za dve ružové cukrové vaty, obloženú bagetu, svetielkujúci prívesok kostry, pár priesvitných sponiek a desaťcentimetrový štrasový kríž na reťazi hrubej ako palec na nohe som odmenená vzácnym pohľadom na usmievavú tvár svojej šťastnej dcéry. Vydrží jej dovtedy, kým nenastúpime do autobusu. Uvelebiac sa na sedadle, Dorka ostatný raz poprezerá všetky svoje novonadobudnuté poklady, vloží si ich do ruksaku, zároveň z neho vytiahne časopis a zahĺbi sa do čítania.
„Dáš si jablko?" prihovorím sa jej.
„Hm," časopis sa mierne zachveje.
„Páčilo sa ti na zámku?" skúšam po chvíli.
„Hm," časopis podráždene zašuchoce.
Zmĺknem. Nasledujúce dve hodiny pozorujem drobné kvapky vytrvalého dažďa, ktorý skrápa okná. A premáham sa. Premáham sa, aby sa podobné prúdy vody nerozbehli aj dolu mojimi lícami. Myslím na slová mojej Idy, druhej spriaznenej duše: Zo ženy, ktorá žije sama, čiže bez chlapa, sa po čase stane buď alkoholička, alebo vizionárka, čo počuje hlasy, alebo šialená obhajkyňa práv menšín.
Desí ma, že živou potvrdenkou jej právd sa stávam už teraz, hoci od Oskarovho odchodu uplynulo len niekoľko týždňov.
Tento text je úryvok z chystanej knihy Mandragora. Ide o literárnu fikciu, nie o môj konkrétny život. Všetky osoby uvedené v texte vznikli v mojej fanázii a podobnosť s konkrétnymi ľuďmi je čisto náhodná. Aj keď...
