Cestou zo škôlky a obchodu, cestou do parku či do kúpeľne som bojovala sama so sebou, odrážajúc útok vlastných myšlienok a koncentrujúc sa na Dorkine štebotanie o tom, čo vyviedol Luďko zo škôlky, že Julinka nemá rada špenát, ako chrobáky v parku liezli po mŕtvej myši, ako sa Peťko pri obede povracal do taniera a ako si pani učiteľka Mirka obliala šaty horúcou kávou, keď do nej narazil rozbláznený Miško. Tak veľmi som dbala na to, aby som si zapamätala mená Dorkiných kamarátok, kamarátov i nepriateľov, a najmä, aby sa mi tieto skupiny navzájom nepoplietli.
Radosť zo života tkvie v radosti z maličkostí, písalo sa v knihách.
Moja reč, voľkala som si. V duchu Hesseho Malých radostí som svoje mláďa viedla k tomu, aby si z každého dňa aspoň kúsok vychutnalo. Aby si uvedomovalo vôňu lesa. Aby sa kochalo dažďom. Spevom operencov. Ružami. Aby vnímalo ľudí.
Oslavy, to bolo moje. Prvý deň v škole, narodeniny, vysvedčenie, vždy sa našiel dôvod pre oslavu, zákusky, malinovku v cukrárni, obed v reštaurácii.
Kupovala som si príručky. A s ich asistenciou som si postupne preprogramovala mozog. Z človeka menom Zuzana som najskôr stvorila ženu Zuzku a vzápätí matku. Bezmennú. S označením mami. Pre Dorku, a čoraz častejšie aj pre Oskara (!). Príručky sa mi stali navigátorom, majákom, riadiacou vežou. Brala som vážne apely odborníkov, svoje dieťa som zdravo kŕmila, primerane obliekala, vzdelávala, zabávala, chápala.
Nadchýnala ma najmä jedna z nich. A to pekne rázne, hneď od rána, keď Dorku pri stole čakala anjelsky rozžiarená tvár jej mami a tortúra hry na vláčik, vchádzajúci do tunela.
„Tak, pozri, Dorinka (dieťa ustavične oslovujeme menom, aby si uvedomovalo svoju jedinečnosť). Toto sú vagóniky," ukázala som na jeden z množstva obložených koliesok celozrného rožka, „a toto," poklopkala som na jej pery, „je tunel, kde tie vagóniky zmiznú."
Dorka vystrašene vyvalila očká, zovrela ústa. Nepomohlo moje hrkútanie a rozprávanie o smutných vagónikoch, ktoré musia do tunela, inak budú plakať. Plakala Dorka, neskôr aj ja.
„Hovoríš jej samé strašné veci. Tunel a zmiznúť, veď z toho bude mať celoživotnú traumu. Nakoniec z nej bude anorektička. Psychológ jej v hypnóze navodí regres a ty sa ocitneš na titulke buváru," skomentoval moje snaženie Oskar.
„Tá kniha je predsa bestseller!" nedala som sa odradiť.
„Skús to vysvetliť Dorke."
Zaťala som sa. Nemohla som predsa len tak zatratiť rodičovský šlabikár, ktorý bol bohatým zdrojom inšpirácií. Šlabikár, ktorý prinášal množstvo hier, cibril detskú zručnosť, rozvíjal fantáziu. Verila som autorke, skúsenej matke. Verila som tiež slovám spokojných rodičov, ktorých chválospevné odkazy tvorili celých päť strán úvodu piateho (už piateho!) vydania. Zo zadnej strany obálky sa usmievali autorkine dcéry, tri očividne šťastné a vyrovnané dievčatká v dlhých tričkách zamazaných farbou. Za nimi boli v pôvabnom chaose naaranžované hromady detských výtvorov. Zvieratká z plastelíny, maľované misky z papieroviny, koláže, súpravy z hlinených korálikov, vianočné i veľkonočné ozdoby.
Aj ja chcem tvorivé dieťa, blikalo mi v hlave.
Musím vydržať, nesmiem dopustiť, aby moje dieťa vyrastalo bez blahodárneho vplyvu umenia! Dorka musí mať záľuby, inak sa dá na drogy, skončí na ulici, strašievala som sa.
A tak som cibrila, rozvíjala. Vytvárala rozprávkový svet detstva, v ktorom voňal lipový čaj, domáce koláče, svietilo svetielko nočnej lampy a ozýval sa upokojujúci hlas matky, čítajúcej rozprávku.
„Mne sa to nepáči, nechcem to," mrnčala Dorka zakaždým, keď videla v mojich rukách knihu ilustrovanú Vincentom Hložníkom. Chápala som ju, i mne sa všetky tie postavy, domy, zámky, zvieratá zdajú strašidelné, ibaže... ibaže patria ku kultúrnemu dedičstvu. A ilustrujú klasiku, poklad - Dobšinského rozprávky. A tie Dorka odmietala rovnako ako Andersena, Wildea, Čepčekovú, Rázusovú-Martákovú.
„Naše dieťa bude nevzdelanec a ignorant," vzdychala som, zahľadiac sa pietne na našu domácu knižnicu, od steny ku stene napchatú knihami.
„Hlavne, že bude šťastná," chlácholil ma Oskar.
Neodpovedala som, len som na neho vrhla jeden zo svojich mimoriadne vyčítavých pohľadov. Taký, na akom si dávam záležať, keď obhajujem niečo, na čom mi bytostne záleží.
A potom raz rozprávku na dobrú noc čítal Oskar. Opatrne som nakukla do detskej izby, z ktorej sa ozývali výbuchy smiechu.
„Čo čítate?"
„O krtkovi, ktorý chcel vedieť, kto sa mu vykakal na hlavu," povedal Oskar a Dorka vyprskla.
Môj entuziazmus chladol. Ale zaťala som sa. Keď nie literatúra, tak aspoň hudba, umenie ako umenie. S týmto predsavzatím som sa vrhla do ďalšieho experimentu. Aplikovala som ho ráno, zdalo sa mi, že vtedy sa Dorka najmenej bráni. Vydolovala som zo šatníka Oskarovu rozladenú a otlčenú gitaru, ešte predtým som si z internetu stiahla zopár akordov. Po večeroch, v kúpeľni, som sa snažila presvedčiť svoje prsty, že spolu to v pohode zvládneme.
„Á, ďalšie budovateľské ránko," neodpustil si Oskar, keď videl, ako vchádzam do detskej izby. S gitarou, spievajúca a ležérne brnkajúca.
Ono to však zaberalo! Dorka nepanikárila. Dorka sa usmievala. Vyhupla z postieľky a rozbehla sa... k televízoru. Nenapadal mi žiaden argument, ktorým by som dcéru presvedčila, aby spievala so mnou. Aby spolupracovala. Aby sme spoločne dokázali budovať pozitívny vzťah dieťaťa k hudbe, najlepšie hneď ráno, nalačno, keďže je to vynikajúca rozcvička pre pľúcka, hlasivky a brušné svalíky.
Vyvesila som bielu vlajku.
Tento text je úryvok z chystanej knihy Mandragora. Ide o literárnu fikciu, nie o môj konkrétny život. Všetky osoby uvedené v texte vznikli v mojej fanázii a podobnosť s konkrétnymi ľuďmi je čisto náhodná. Aj keď...
