Populistické slogany slovenských politkov, ktoré sa snažia osloviť srdcia voličov hladných po “easy money” v mnohom pripomínajú ziskuchtivých eminentov shitcoinov a pofidérnych tokenov, ktorí lákajú svoju klientelu na vysnívaný 'AI token' Elona Muska, či coin so shiba inu vo svojom logu.
Medzi spomenutými tokenmi a populistickými sloganmi slovenských politikov je však podstatný rozdiel. Slogany Igora Matoviča totiž už na rozdiel od kryptomenových výstrelkov nie sú tak veľmi “kúl”. V aktuálnej situácii začína byť každému viac-menej jasné, ako sa zomierajúci a neschopní politici topia v klesajúcich preferenciách a hystericky sa chytajú každého stebielka, ktorého im ich pokrytecké a zjednodušené videnie sveta dopraje. Žiaľ, stále sa však nájdu aj takí politici, ktorých “easy money” sľuby nie sú tak veľmi ľahko odhaliteľné, aspoň teda nie pre bežného voliča.
Alarmujúci nárast štátneho dlhu na Slovensku v súčasnosti vyvoláva oprávnené obavy o udržateľnosť verejných financií a dôveru investorov. Populistické politiky, hysterické sľuby a nezmyselné výdavky pritom k tomuto problému iba prispievajú.
V tomto článku sa pokúsime vysvetliť, prečo sú “easy money” a sľuby čohokoľvek zdarma iba lacnými populistickými nástrojmi slovenskej ľavicovej a žiaľ i pravicovej politickej scény. Pozrieme sa na základy ekonómie, ktoré mnohým slovenským politkom a voličom unikajú a taktiež si pripomenieme aj “mýtus obedu zadarmo” Miltona Friedmana, ktorý by si mal v pamäti osviežiť nejeden natešený Igor Matovič či Robert Fico.
Keď politici hypnotizujú voličov s Easy money
Pojem "easy money" sa vo všeobecnosti týka situácie, keď sú peniaze ľahko dostupné a ľahko sa získavajú, či už prostredníctvom úverov, prapodivných pofidérnych tokenov, investícií alebo iných finančných transakcií. Tento pojem teda pochopiteľne nie je obmedzený iba na politiky, ale môže sa vzťahovať aj na ekonomické podmienky, podnikateľské praktiky alebo individuálne financie.
Všetci ľudia o “easy money” snívajú a niet sa čomu diviť – každý chce predsa zbohatnúť s čo najmenším úsilím. Problém je však ten, že populistickí politici často využívajú sľuby "easy money" na získanie podpory voličov a nerobia to zrovna najšťastnejšie. Prezentujú túto myšlienku ako riešenie pre rýchle zlepšenie ekonomických podmienok a zvýšenie životnej úrovne občanov. Avšak, z dlhodobého hľadiska môže takáto politika viesť k nežiaducim dôsledkom a destabilizácii ekonomiky. Easy money sľuby tvoria akurát tak easy money pre politikov, no nie pre tých, ktorí si ich kvôli tým sľubom zvolili.
Zásahy do ekonomiky vo forme "easy money" politiky môžu vytvárať nesprávne stimuly, ktoré vedú k nadmernému zadlžovaniu, malinvestíciám a koniec koncov aj k ekonomickým krízam. Jedným z populárnych spôsobov, akým populistickí politici vo svete využívajú "easy money" sľuby (nie, naozaj to nie sú stovky eur pre účastníkov volieb), je napr. znižovanie úrokových sadzieb s cieľom podporiť spotrebu a investície. Na prvý pohľad sa takáto politika môže zdať atraktívna pre širokú verejnosť, avšak dlhodobý vplyv znižovania úrokových sadzieb môže viesť k nadmernému zadlžovaniu a tvorbe ekonomických bublín. Podobne môžu byť sľuby zvyšovania sociálnych dávok a štátnych výdavkov na verejné služby vnímané ako "easy money", ktoré prinesú okamžité zlepšenie pre občanov, avšak s rizikom rastu štátneho dlhu a dlhodobou neudržateľnosťou týchto politík. Koniec koncov môžu všetky spomenuté situácie viesť k presnému opaku toho, čo politici sľúbili. A doslova; k schudobneniu tých najchudobnejších.
Easy money sľuby tvoria akurát tak easy money pre politikov, no nie pre tých ktorí si ich kvôli tým sľubom zvolili. A to mnohým uniká.
Mýtus obedu zadarmo: Čo by na to povedal Milton Friedman?
Aj keď sa neefektivita a dlhodobá neudržateľnosť easy money môže zdať veľmi očividnou, tak napriek tomu očividne nič nehovrí ani mnohým politikom na vysokých postoch. Túto “očividnosť” sa rozhodol vo svojich prácach zadefinovať aj geniálny americký ekonóm a predstaviteľ chicagskej školy Milton Friedman, ktorý zaviedol svetoznámy pojem “mýtus obedu zadarmo” (originálne "There's No Such Thing as a Free Lunch").
Mýtus obedu zadarmo, je vlastne ekonomický koncept, ktorý poukazuje na skutočnosť, že nič nie je skutočne zadarmo, pretože každý zdroj, či už peňažný alebo iný, musí niekto vyrobiť alebo poskytnúť. Tento koncept je nepochybne úzko spojený s pojmom "easy money", pretože sa zameriava na to, že zvýšená dostupnosť peňazí môže mať nežiaduce následky a skryté náklady.
Milton Friedman vo svojej ekonomickej analýze argumentoval, že keď sa zdá, že niečo dostávame zadarmo, napríklad prostredníctvom "easy money" politiky, skutočné náklady sú len prenesené na iných účastníkov ekonomiky. Toto prenesenie nákladov môže byť zrealizované prostredníctvom inflácie, vyšších daní alebo dlhovej záťaže, ktorá bude musieť byť splatená v budúcnosti.
Z Friedmanovej perspektívy je "easy money" mýtus obedu zadarmo nebezpečný, pretože vytvára falošný pocit, že ekonomický rast a prosperita môžu byť dosiahnuté bez nákladov alebo úsilia. Táto predstava môže viesť k nezodpovedným finančným a ekonomickým politikám, ktoré nezohľadňujú dlhodobé dôsledky a skryté náklady.
Friedman teda už pár desiatok rokov dozadu varoval pred ilúziou "easy money" sľubmi v podobe mýtusu obedu zadarmo a zdôraznil tak dôležitosť udržateľných a zodpovedných ekonomických politík, ktoré zohľadňujú skutočné náklady a dlhodobé dôsledky svojich rozhodnutí.
Vzhľadom na aktuálnu situáciu na Slovensku by bolo veľmi fascinujúce pozorovať napr. takého Igora Matoviča alebo Róberta Fica (ktorý pár rokov dozadu dokonca sľuboval do slova a do písmena “obed zadarmo”), ako by zareagovali na Friedmenove slová popisujúce tak neuveriteľne jednoduché dôsledky štátnych zásahov do ekonomiky a planých sľubov rýchleho zbohatnutia.
Záver
Situácia s rozpočtom je momentálne na Slovensku naozaj zlá (čoho svedkom je aj štátny dlh) a žiaľ; čo už populistickí politici raz zničili, tak už nikto nemôže zázračne vrátiť späť.
Napriek tomu však netreba zbytočne strácať nádej. Arogantní populistickí politici, ktorí zneužívajú štátny rozpočet, sú žiaľ iba nevyhnutným dôsledkom nevzdelanej populácie, ktorá sa nechá ľahko “nachytať” na plané reči sľubujúce rýchle zbohatnutie – obedy zadarmo, alebo možno, už nie tak veľmi presvedčivé 500-eurové bonusy, či 200-eurové príspevky na dieťa.
