Aj keď môže byť katastrofa kubánskeho socialistického režimu pre väčšinu populácie viac ako očividná, stále sa medzi nami nájdu ľudia, ktorí sa v optimistických spomienkach vracajú za režimami a ekonomickými systémami, ktoré majú na svedomí chudobu, nespravodlivosť a vyhasnuté ľudské životy, častokrát hľadajúc inšpiráciu práve v kubánskom socializme.
V minulom článku sme sa pozreli na trochu histórie kubánskeho režimu, ako aj na to, akým spôsobom sa na tomto ostrovnom štáte striedali módne vlny kritického marxizmu, sovietskeho marxizmu-leninizmu, či márne snahy o reformáciu celého systému v roku 2018.
Pretentokrát sa však hlbšie ponoríme do toho, ako je vôbec možné, že napriek všetkým okolnostiam môžu niektorí ľudia kubánsky režim adorovať, a to dokonca aj po osobnej návšteve Kuby. Pozrieme sa na to, ako presne funguje kubánska propaganda.
Propaganda a kubánska propaganda
Neskôr, keď sa [Fidel Castro] vrátil, odvážil sa nám s vážnou politickou tvárou, ale so skrytým úsmevom povedať: "Tak vidíte, robil som vynikajúcu propagandu!"
Taký je to človek. Jeho úvahy sa pohybujú, ako som často hovoril, vo viacerých rovinách súčasne, a to, čo je detailom na jednej z nich, sa stáva neoddeliteľnou súčasťou celku.
– Sartre, J.-P. (1961): Uragán nad cukrom, s. 142
Asi nikomu nemusíme na tri strany vysvetľovať, čo je to propaganda.
Propaganda je spoločenský fenomén, ktorý v rôznych podobách existoval počas celej histórie ľudstva. Neustále sa vyvíja a propagandisti pritom ďalej hľadajú nové spôsoby a techniky na zvýšenie jeho účinku. Propaganda je špecifický štýl komunikácie, ktorého cieľom je manipulovať verejnosť, meniť nálady, postoje a hodnoty jednotlivcov a skupín.
S pojmom “propaganda” sa pritom v dnešnej dobe stretávame nepochybne častejšie ako v minulosti, čo možno pripísať pandémii Covid-19, ale aj rusko-ukrajinskému konfliktu.
Cieľom tohto článku bude predstaviť politickú propagandu Kubánskej republiky, pokúsiť sa zachytiť niektoré vybrané témy (slogany, osoby, symboly a pod) a trendy, ktoré sú pre ňu typické. Pre kubánsku politickú propagandu sú typické aj “historické naratívy”. Mimo starých a tradičných prvkov sa však predovšetkým v kontexte sociálnych sietí objavujú taktiež aj nové prístupy.
Kubu môžeme považovať za jeden z najdlhšie trvajúcich autoritárskych (posttotalitných alebo neoautoritárskych) "komunistických" politických režimov. Často sa celý režim označuje aj ako "štát jednej strany" alebo v posledných rokoch sa objavuje aj označenie "postsocialistický". Kubu možno považovať za dobrý príklad (rovnako ako Čínsku ľudovú republiku, Kórejskú ľudovodemokratickú republiku, Bieloruskú republiku atď.) na štúdium propagandy, nakoľko v jej prípade ide o kontinuálnu politickú propagandu "(post)socialistického" režimu. Existuje len minimum krajín, kde je propaganda takto rozvinutá a systematicky realizovaná.
Typy, techniky a slogany kubánskej propagandy
Kubánska propaganda sa od víťazstva revolúcie v roku 1959 systematicky vyvíjala a pracovala s typickými revolučnými heslami, osobnosťami, udalosťami, farebnými vyjadreniami a historickými reminiscenciami. Základným heslom v súčasnej situácii zostáva "Vlasť alebo smrť" (Patria o muerte).
Jednou z hlavných ikon je kubánsky vlastenec, novinár, esejista a básnik z konca 19. storočia José Martí, ktorého meno nesie medzinárodné letisko v Havane. Jeho odkaz pre súčasnú politiku umocňuje množstvo sôch rozmiestnených na rozličných verejných miestach.
Kubánska propaganda je založená na historických naratívoch, pričom jednou z absolútne kľúčových udalostí pre kubánsky režim bol neúspešný útok na kasárne Moncada v Santiagu de Cuba 26. júla 1953. Od tohto dátumu až do prevzatia moci v roku 1959 môžeme hovoriť o revolučnom úsilí tzv. bradatých mužov (barbudos) (podrobnejšie pozri Trento, 2006, s. 21 - 29). Absolútne fascinujúcou propagandistickou aktivitou bola obhajoba Fidela Castra, ktorý sa po neúspešnom útoku bránil a z vypočúvanej osoby sa premenil na prokurátora (režimu). Jeho obranná reč bola neskôr publikovaná pod názvom La Historia me absolverá (História ma ospravedlní), ktorá sa stala programovým základom Hnutia 26. júla. Dôležitou súčasťou miestnej propagandy je nielen založenie a činnosť Hnutia 26. júla, ale aj ich partizánsky boj v Sierra Maestra. Celé toto obdobie je mýtizované ako zdroj súčasného socialistického režimu. Partizánska vojna sa spomína pri každom výročí, jednotliví aktéri sú uctievaní, ich myšlienky sú vnímané ako nespochybniteľné (napr. Ernesto Che Guevara, Camilo Cienfuegos, Fidel Castro). Skúsenosti z bojov boli rozpracované aj v teóriách partizánskej vojny v podobe konceptu alebo teórie tzv. ohnísk partizánskej vojny (foquismo).
Symbol Hnutia 26. júla, skrátene M 26-7, sa používa na revolučných vlajkách, ktoré sa objavujú nielen na verejných budovách, ale vyvesujú sa aj na domoch či balkónoch bytov (a to nielen v deň výročia danej udalosti). Najmä Che Guevara sa stal ikonou ľavicovo orientovanej mládeže v 60. rokoch 20. storočia, jeho silueta sa objavovala na demonštráciách (napríklad popri Vladimírovi Iľjičovi Leninovi, Ho Či Minovi, Rose Luxemburgovej a Karlovi Marxovi). Dnes je z Guevaru mimo iné prakticky komerčný tovar, ktorý sa najčastejšie objavuje v podobe tričiek a vlajok, a tento motív sa využíva a zneužíva na rôzne propagandistické a popkultúrne účely. K istému "zbožšteniu" významných postáv kubánskej revolúcie došlo aj s podporou západoeurópskych ľavicových intelektuálov. Na tomto mieste treba spomenúť najmä Jeana-Paula Sartra a jeho obdivný cestopis, ktorý vyšiel v Československu pod názvom "Hurikán nad cukrom" už v roku 1961.
Kubánska propaganda má v zásade dva základné ciele. Prvým cieľom je samotné kubánske obyvateľstvo, no druhým cieľom sú ostatné štáty, najmä USA a ich spojenci (čo je úroveň, ktorá ovplyvňuje oblasť medzinárodnej politiky). Zatiaľ čo "domáca" propaganda je zameraná na kubánske obyvateľstvo (zdôrazňuje napríklad pokrok vo vzdelávaní, ekonomike alebo medicíne), na medzinárodnej úrovni je zameraná na verejnosť alebo politické elity iných štátov. Príklad vnútroštátnej propagandy môžeme vidieť na fotografii nižšie.
V oblasti celosvetovej propagandy sa však kubánska propaganda radšej zameriava na neúspechy “iných”, upozorňuje na ich agresívnu a militaristickú politiku, spochybňuje ich demokraciu a stav ľudských práv (čo sa pochopiteľne týka predovšetkým USA).
Kubánska propaganda mimo iné používa aj špecifické (jazykové) prostriedky alebo heslá, ktoré sú historicky zakotvené v období, ktoré sa začalo útokom na kasárne Moncada 26. júla 1953, ktorý bol začiatkom revolučného úsilia o zvrhnutie Fulgencia Batistu.
Domény prejavov propagandy
V stručnosti môžeme povedať, že kubánska propaganda sa prejavuje predovšetkým v nasledujúcich doménach:
Verejné priestranstvo
Patria sem billboardy, plagáty, nápisy, grafiky, vlajky a graffiti na verejných a súkromných budovách. Typické je aj vyvesovanie revolučných vlajok odkazujúcich na Hnutie 26. júla, vlajky Výborov na obranu revolúcie (Comités de la Defensa de la Revolución, CDR) atď.
V dejinách kubánskej propagandy majú veľký význam najmä plagáty, čo sa odráža aj v analýzach akademikov. Napr. Yilmaz (2021: 9) o plagátoch poznamenáva, že pozoruhodná je nielen ich symbolika, ale aj podprahové posolstvá. Oslobodzovací (partizánsky) boj je prezentovaný formou ľahkých (strelných) zbraní (napr. samopalov, pištolí), zatiaľ čo imperialistický agresor útočí ťažkými zbraňami (často lietadlami, tankami). Podobne ako iné prvky propagandy má kubánsky politický plagát dva základné ciele. Po prvé, uľahčuje komunikáciu v rámci krajiny, ale slúži aj ako posolstvo zahraničným národnooslobodzovacím (socialistickým) hnutiam.
Billboardy sú kubánskou špecialitou aj dnes. Po celej krajine môžete vidieť bilboardy s tradičnými sloganmi "Socialismo o muerte!" (Socializmus alebo smrť!), "Patria o muerte" (Vlasť alebo smrť), "Sí se pudo, sí se puede, sí se podrá" (Išlo to, ide to, pôjde to) a "Viva la Revolución!" (Nech žije revolúcia!). Portréty Che Guevaru, mučeníka revolúcie, a Fidela Castra (prípadne s Hugom Chávezom, s heslom "lose mejores amigos", t. j. "najlepší priatelia") sú nalepené na stenách obchodov, štátnych inštitúcií, bytových domov a na bilboardoch pri frekventovaných cestách. Che Guevara sa objavuje aj na stenách strojárskych podnikov, poľnohospodárskych družstiev a verejných budov (viac na fotografiách nižšie). Na plagátoch sa často objavujú aj robotníci bojujúci proti medzinárodnému imperializmu, často v kombinácii s povzbudzujúcimi heslami alebo frázami.
Odevy
Kubánska propaganda sa nepochybne prejavuje aj obliekaním. Reč je hlavne o strohej móde, ktorá často obsahuje militaristické prvky. Tradičná a obľúbená, najmä v minulosti, bola farba khaki. V súčasnosti sa používajú farebné kombinácie vychádzajúce z kubánskej vlajky. Obľúbené sú tričká, športové oblečenie a čiapky. Používajú sa aj pionierske uniformy, ktoré sú typické pre deti. V súvislosti s deklarovaným permanentným ohrozením krajiny a s tým spojenej militarizácie verejného života je vojenská uniforma obľúbená u politických lídrov a komunistických vodcov. Stačí si spomenúť na Fidela Castra, ktorý sa prakticky až do smrti premával v zelenej uniforme.
Umenie
V kontexte propagandy sa maliarske scény často vzťahujú na revolučné udalosti. Často sa zobrazujú scény útoku na kasárne Moncada, partizánsky život v pohorí Sierra Maestra alebo triumfálny vstup povstalcov do Havany v januári 1959. Podobné motívy využívajú aj iné formy kubánskeho umenia (divadlo, film, dokumentárny film, poézia).
Dôležitá je aj hudba, či už tradičná alebo "nová", ktorú reprezentuje rock, rap (hip-hop) alebo reggae. Aj tieto kubánske hudobné štýly často kritizujú imperializmus alebo sociálnu nerovnosť, čo je však skôr dôsledkom cenzúry kubánskej hudobnej scény ako tvorby samotných umelcov. Na druhej strane, "nové" hudobné žánre môžu mať určitý subverzívny potenciál, ktorým sa kritizuje kubánsky socialistický režim alebo sa kritizujú len vybrané aspekty kubánskeho života.
Múzejné programy a múzejná edukácia
Na Kube sa nachádza veľké množstvo múzeí, ktoré prezentujú nedávnu históriu s dôrazom na posledných dvesto rokov. Prezentované sú najmä udalosti kubánskej revolúcie a vzťahy s USA. Múzeá tak zohrávajú dôležitú úlohu v kubánskej propagande, o čom svedčí aj moderné vybavenie expozícií, najmä dotykové obrazovky, ktoré umožňujú interaktívne aktivity (premietanie krátkych dokumentov, štatistík, fotografií atď.). Túto formu vzdelávania využívajú základné a stredné školy a obľúbené sú aj návštevy vojakov základnej služby. Medzi najviac propagandisticky využívané výstavy patria výstavy v Museo de la Revolución, Memorial de la Denuncia, Museo de la Intervención/Museo de Playa Girón a novootvorené Centro Fidel Castro Ruz, ktoré sú obžalobou politiky USA, dokumentujú nedávnu kubánsku históriu a obsahujú veľké množstvo dokumentov, fotografií a autentických artefaktov.
Televízne vysielanie
Kuba má vlastné televízne stanice Cubavisión a Canal Habana (obe je možné sledovať online). V súčasnom vysielaní kubánskej televízie dominujú informácie o ideologicky alebo ekonomicky spriaznených krajinách (Venezuela, Čína, Ruská federácia, Angola, Vietnam atď.), prípadne kritika a negatívny pohľad na ideologických protivníkov (USA alebo jednotlivé štáty Európskej únie). Podstatná je aj centralizácia a dohľad nad televíznym vysielaním, ktoré má schopnosť obmedziť slobodu prejavu v záujme dosiahnutia cieľov socialistickej spoločnosti. Zo zahraničných staníc možno cez kubánsku anténu sledovať venezuelské kanály Telesur a Multivisión, čínsku CCTV a ruský kanál Russia Today.
Rozhlas
Kubánske hovorené slovo sa používa najmä na informovanie o dôležitých sviatkoch a udalostiach v kontexte socialistického režimu. Rozhlas kritizuje aj nepriateľské štáty a všíma si situácie a procesy, ktoré môžu mať vplyv na Kubu (napr. pomerne častým terčom kritiky je súčasný prezident USA Joe Biden). V spravodajstve o kubánskej politike sa vyzdvihujú úspechy (hospodárske, športové, kultúrne, diplomatické atď.). V súčasnosti je viac ako 200 kubánskych rozhlasových staníc pod kontrolou režimu.
Denná tlač
V prvom rade sú to celoštátne noviny, kde najdôležitejšími sú periodikum Granma (oficiálny tlačový orgán Komunistickej strany Kuby), Juventud Rebeldea Trabajadores v odbornej a beletristickej literatúre, ale napríklad aj komiksy. Kuba je charakteristická veľkým množstvom literatúry o revolučných ikonách, ktorá tu vzniká. Vychádzajú tu životopisy Ernesta Che Guevaru, Fidela Castra, Camila Cienfuegosa atď. Najmä Ernesto Che Guevara sa teší veľkému záujmu autorov z rôznych odborov (analyzuje sa ako lekár, revolucionár, ideológ, pedagóg, diplomat, vojenský teoretik a vizionár).
Sociálne siete
Sociálne siete sú pre kubánsky politický režim vynikajúcim propagandistickým priestorom, ktorý však nie je (a ani nemôže byť) regulovaný, a preto je režim konfrontovaný s informáciami, ktoré preň nevyznievajú pozitívne. Nemusí ísť nevyhnutne len o informácie z USA. Internet a sociálne siete fungujú v tzv. reálnom čase, čo znamená, že informácie z konkrétnych miest a od konkrétnych občanov môžu systematicky podkopávať provládnu propagandu. Kubánci sa aj vďaka sociálnym sieťam globalizujú, čo sa prejavuje aj v citeľnej zmene hodnôt (vrátane rozšíreného vlastníctva smartfónov). Internet je tiež jedným z dôležitých priestorov, kde sa realizujú občianske aktivity, čo v prípade nespokojnosti alebo nepokojov často vedie k výpadkom alebo odpojeniu (naposledy napríklad v roku 2021). Prístup k slobodným informáciám obmedzuje aj súčasný stav prístupu k internetu. Kritické blogy a webové stránky o občianskych a ľudských právach sú veľakrát blokované zo strany vlády. Jasným trendom je prenos kubánskej propagandy a americkej (kontra)propagandy na sociálne siete.
Zhrnutie
Kubánska propaganda jasne šíri socialistickú alebo komunistickú ideológiu, pričom používa množstvo jazykových výrazov a sloganov s vlasteneckým, protiimperialistickým a komunistickým obsahom. Používajú sa heslá, ktoré v prejavoch vyslovil Fidel Castro alebo iní revolucionári. Kubánska propaganda využíva aj komunikačné techniky, ktoré možno opísať ako:
Označovanie (s cieľom vyvolať negatívnu emocionálnu reakciu),
transfer (názory Fidela Castra sú vnímané ako autoritatívne, nespochybniteľné pravdy),
apelovanie na obyčajných ľudí ("kubánsky ľud", "národ"),
používanie eufemizmov (používanie vágnych výrazov)
vyvolávanie silných emócií (napr. strach, hnev, napr. vo vzťahu k USA).
Kontrapropaganda
Z kubánskeho pohľadu je tradičným prvkom americkej kontrapropagandy (proticastrovskej propagandy) Rádio Martí (a rovnomenné televízne vysielanie), ktoré od roku 1983 vysiela z Floridy informácie, ktoré podkopávajú idealizovaný obraz kubánskeho socializmu.
Prorežimoví odborníci obviňujú Rádio Martí z nepochopenia kubánskej kultúry alebo politického systému, ale aj z jasnej zaujatosti jeho komentátorov, ktorým chýba kultúrny prehľad.
Propagandu USA proti Kube možno charakterizovať ako systematickú, ktorej cieľom je ovplyvniť názory a postoje kubánskej verejnosti. Táto propaganda je zameraná na podporu politiky USA voči Kube, ale aj na vytvorenie negatívneho názoru na kubánsku politiku a jej politické elity. Na tento účel sa idealizujú a propagujú americké hodnoty, démonizuje sa kubánsky politický režim (často v súvislosti s nedostatkom potravín, liekov, nedodržiavaním ľudských práv), pričom sa apeluje na zmenu politickej orientácie Kuby. Patrí sem najmä informačná vojna na sociálnych sieťach, v rámci ktorej sa využívajú rôzne memečká, v ktorých sa často objavujú politické osobnosti, ako napríklad kubánsky prezident Miguel Díaz Canel. Na sociálnych médiách sa objavujú aj falošné profily, ktoré sú kontrapropagandou, t. j. spochybňujú kubánsku propagandu (ide o skupiny na Facebooku, napr. falošná skupina Cubavisión).
Na sociálnych sieťach sa však objavujú aj články, informácie a videá. Ak je kubánsky politický režim konfrontovaný s týmito informáciami, niektoré stránky sú pre kubánskych používateľov internetu nedostupné, a ak sú tieto informácie zneužité na pouličné nepokoje (ako to bolo v roku 2021), je nedostupná celá internetová sieť. Tieto momenty naopak často využíva aj USA (kontra)propaganda na diskusiu o slobode prejavu na Kube.
Záver
Všeobecne môžeme konštatovať, že kubánska propaganda sa realizuje v nenásilnej podobe, neponíma zastrašovanie, vynucovanie či vyhrážanie, no každopádne sa jedná o systematické formovanie verejnej mienky, snahu o realizáciu zmien postojov, hodnôt, či názorov. A Kube sa v tom napriek jej malej rozlohe a populácii veľmi dobre darí – a to aj v zahraničí.
Základným kritériom pre úspech je to, aby k zmenám v hodnotovom systéme ostatných došlo pod vplyvom prezentovaných informácií. Aj preto propaganda nie je nikdy tak zrejmá a vnímaná verejnosťou ako “nátlak”.
Cieľom tohto článku preto nebolo robiť závery o Kubáncoch a ukazovať na nich prstom ako na archetypálne zlo. Chcel som sa predovšetkým zamerať na niektoré vybrané aspekty kubánskej politickej propagandy a vysvetliť na nich hlavne to, že propaganda ako taká môže mať extrémne veľké množstvo podôb a rozmerov. A aj keď ju autoritatívne štáty využívajú v oveľa očividnejšej miere než tie demokratické, tak je vhodné zmieniť, že tvorenie propagandy v menšej či väčšej miere je vlastné prakticky akémukoľvek režimu, ktorý sa snaží zostať pri moci a ktorý chce utužiť dôveru občanov vo svojich zástupcov. Práve preto je veľmi kľúčové aby ľuďom radšej preventívne naskočila červená kontrolka vždy, akonáhle im vláda prezentuje nejaké informácie. Nič nemusí byť také, ako sa na prvý pohľad môže zdať a slepo uveriť nejakej dogme je žiaľ obvykle to najjednoduchšie riešenie pre mnohých z nás…
