Anarchokapitalizmus, často označovaný skratkou "ancap", alebo “ankap”, je pre mnohých kontroverzným a radikálnym politickým a ekonomickým smerom. Vyznačuje sa absenciou štátnej moci a dôrazom na trhové sily a individuálnu slobodu.
Anarchokapitalizmus v skratke spočíva v presvedčení, že všetky formy násilia a nútenia by mali byť vylúčené zo spoločnosti a nahradené dobrovoľnými dohodami a trhovými mechanizmami. To znamená, že by nemala byť žiadna štátna moc, ktorá by regulovala, vyberala dane, alebo inak zasahovala do ekonomiky. Zdôrazňuje sa, že jedinou legitímnou formou moci by mala byť ochrana osobnej slobody a vlastníctva.
Centrálne Plánovanie a Ekonomická Kalkulácia
Jedným z hlavných argumentov anarchokapitalizmu je to, že centrálny plán, či už vo forme socialistického hospodárstva alebo inej silnej regulácie trhu, nemôže efektívne alokovať zdroje a riešiť hospodárske otázky. Táto myšlienka je inšpirovaná slávnym článkom rakúskeho ekonóma Ludwiga von Misesa z roku 1920 s názvom "Economic Calculation Problem as a critique of socialism".
Mises argumentoval, že v centrálnom plánovaní je nemožné efektívne určiť ceny a alokovať zdroje, pretože v ňom neexistuje žiadna skutočná trhová konkurencia a mechanizmy, ktoré by umožnili zisťovanie preferencií spotrebiteľov a hodnotu tovarov a služieb. Bez trhových cien a trhových mechanizmov skrátka nie je možné vedieť, čo vyrábať, ako to vyrábať a pre koho to vyrábať.
Anarchokapitalisti tvrdia, že v decentralizovanom systéme, kde by trhy a dobrovoľné dohody boli základnými atribútmi fungovania spoločnosti, by mechanizmus na stanovenie cien a alokáciu zdrojov existoval výhradne na základe individuálnych preferencií. Podľa nich by práve takýto systém viedol k efektívnemu využívaniu zdrojov a lepšiemu uspokojovaniu potrieb spoločnosti.
Aj keď sa nič také ako anarchistická politika viesť nedá, anarchokapitalizmus vie byť zaujímavým ekonomickým systémom a filozofickým smerom práve z hľadiska ekonómie – to, v čom si ide ruka v ruke s libertariánmi a myšlienkou zoštíhlovania štátu ako takou je totiž práve nemožnosť ekonomickej kalkulácie v centrálnom plánovaní.
A práve v tejto sérii článkov si prepojíme libertariánov, klasických ekonómov, anarchokapitalistov a dôležitosť zoštíhlovania štátu pri hospodárskom raste a ekonomickej prosperite. Poďme teda na to!
Systém cien, štát a vzácne zdroje
Každý už počul o neviditeľnej ruke trhu; niektorí sa na ňu odvolávajú, iní sa jej vysmievajú. Nie každý však vie, že ide o pomerne starý výraz, a ešte menej ľudí vie, že ho prvýkrát použil v 18. storočí britský mysliteľ Adam Smith vo svojom diele Bohatstvo národov. Niekedy je však zarážajúce, ako málo si mnohí ľudia – a niekedy dokonca aj ľudia s ekonomickým vzdelaním – pod týmto pojmom predstavujú; veľmi často sa ich povedomie o neviditeľnej ruke trhu totiž končí pri myšlienke, že autor mal pravdepodobne na mysli metaforu, že trh sa o všetko “nejako postará”.
Pravdou je, že Adam Smith chcel pravdepodobne naozaj povedať, že trh sa o všetko postará, avšak nie iba tak "nejako" – existuje totiž úplne jasná a ucelená teória, ako a prečo sa to stane. Túto jeho myšlienku ďalej rozvinul a predovšetkým oveľa lepšie opísal o dve storočia neskôr spomínaný ekonóm rakúskej školy Ludwig von Mises (a pokračoval v nej jeho žiak Friedrich August von Hayek, ktorý za svoju prácu dokonca v roku 1974 získal Nobelovu cenu za ekonómiu). Jeho podstatu, ktorá sa týka nás všetkých, možno zhrnúť takto:
Ak pre ľudí urobím niečo, čo ich poteší, radi mi za to zaplatia. Bohatstvo na voľnom trhu je teda mierou toho, koľko človek urobil pre druhých podľa ich vlastného hodnotového rebríčka.
Začnime však od začiatku.
Keď ľudia diskutujú o tom, aký by mal byť správny spoločenský poriadok, ako by mala byť spoločnosť organizovaná, niektorí navrhujú anarchiu, minarchiu, ďalší monarchiu, iní demokraciu, socializmus, komunizmus a tak ďalej. Ale o čom títo ľudia vlastne hovoria? Aký je rozdiel medzi ich ideálnymi systémami a akýmikoľvek inými systémami?
V prvom rade ide o rozhodovanie, ako využiť to, čoho máme len obmedzené množstvo – napríklad pracovnú silu, prírodné zdroje, výrobné prostriedky, materiály a pod. Súhrnne takéto statky nazývame "vzácne zdroje", čo znamená (zjednodušene povedané) všetko, čoho je len obmedzené množstvo, takže sa o to ľudia musia deliť (ak niečo používa jeden človek, nemôže to súčasne používať niekto iný).
Príklady vzácnych zdrojov sú mäso, počítač, krava, práca chirurga, železná ruda, práca baníka, banský vozík atď. Naopak, vzácnymi zdrojmi v bežných podmienkach nie sú vzduch (dýchaním neobmedzujete nikoho iného v dýchaní – takže napríklad v ponorenej ponorke alebo v raketopláne na obežnej dráhe je vzduch vzácnym statkom) alebo slnečný svit. Na príklade vzduchu zasa krásne vidíme, že vzácnosť zdrojov sa môže v čase a priestore meniť.
Kel, steak, vegetariáni a chlebožravci
Prínos obmedzených zdrojov je subjektívny. Pre mňa má napríklad šťavnatý steak väčší úžitok ako ružičkový kel; pre vegetariána je to pravdepodobne naopak. A práve subjektívny úžitok je základom dobrovoľnej výmeny. Ak mám ružičkový kel a vegetarián má steak, môžeme si to medzi sebou vymeniť, čím zvýšime úžitok toho, čo obaja vlastníme (stojí tiež za zmienku, že vďaka tejto transakcii sa ľudia majú lepšie bez toho, aby niečo vyrobili – dobrovoľná výmena vo všeobecnosti takto zvyšuje úžitok všetkých účastníkov). A teraz si predstavte, že vedľa vás stojí niekto iný, kto je ochotný dať vegetariánovi dve hlávky ružičkového kelu za tento kus mäsa. Dá sa predpokladať, že vegetariánov úžitok z dvoch hlávok kelu prevyšuje jeho úžitok z jednej hlávky, takže dá prednosť tejto výmene pred výmenou so mnou.
Ak teda vegetarián pozná niekoho, s kým môže vymeniť mäso za ružičkový kel, mäso začne mať hodnotu aj pre neho. Hodnota je tiež subjektívna a zodpovedá buď priamej užitočnosti tovaru, alebo užitočnosti toho, čo možno za tovar vymeniť. V druhom prípade treba brať do úvahy aj to, že výmena si vyžaduje čas, vždy nesie určité riziká a človek si nikdy nemôže byť úplne istý, že sa uskutoční. To všetko sú faktory, ktoré znižujú hodnotu – k dôsledkom tejto skutočnosti sa dostaneme neskôr. Zatiaľ je dôležité si uvedomiť, že hodnotu statkom pripisujú jednotliví ľudia (je teda subjektívna), a to buď podľa toho, aký priamy úžitok im prinášajú, alebo za čo ich môžu vymeniť.
Malá komplikácia nastane, keď mám kel na výmenu, ja chcem steak, ale môj priateľ vegetarián (ktorý vlastní mäso) nemá chuť na kel, ale chcel by chlieb. V takom prípade musím nájsť niekoho, kto by vymenil chlieb za kel.
Pri takto komplikovaných transakciách navyše vzniká ďalší problém – ak vegetarián vymieňa mäso len za kel, je hneď jasné, ktorý obchod skončí s najväčším množstvom kelu; ak však vymieňa nepriamo prostredníctvom iných ľudí cez úplne iné tovary, je ťažké, ak nie nemožné porovnať výnosnosť rôznych obchodov. To viedlo ľudí k tomu, že si zvolili vhodný tovar (zvyčajne drahé kovy), ktorý používali ako univerzálny prostriedok výmeny (nazývaný peniaze). Potom už nebolo potrebné stanovovať pomery medzi nespočetným množstvom rôznych tovarov, ale vždy stačil pomer každého tovaru k peniazom, pomocou ktorého sa potom dal ľahko určiť výmenný pomer medzi ľubovoľnými tovarmi.
Výmenný pomer tovaru a peňazí sa nazýva cena. O cene možno povedať jedno základné pozorovanie – v skupine ľudí, ktorí medzi sebou obchodujú (takúto skupinu možno nazvať trhom), sa cena jedného tovaru na rôznych burzách zvyčajne veľmi nemení; samozrejme, mení sa v čase, ale zvyčajne je pre rôznych predajcov v tom istom období na tom istom trhu takmer rovnaká. Prečo? Každý kupujúci sa snaží kúpiť čo najlacnejšie, každý predávajúci chce čo najdrahšie predať; a každý kupujúci má svoje maximum (a každý predávajúci svoje minimum), nad ktoré (alebo pod ktoré) už s cenou nepôjde, pretože ich subjektívny úžitok by takýmto obchodom nestúpol, ale klesol. Kupujúci potom majú tendenciu nakupovať od predávajúcich s najnižšou cenou. Predávajúci chcú byť kupovaní, preto znižujú cenu (súťažia), ale nie natoľko, aby na tom stratili. Týmto spôsobom sa cena stabilizuje na úrovni prijateľnej pre všetkých, ktorí sa zúčastňujú na výmene – a čo je dôležité – takto stabilizovanú cenu možno nazvať trhovou cenou.
Všetky doteraz uvedené body sú celkom triviálne a každý z nás ich pravdepodobne aspoň na podvedomej úrovni chápe. Presne sme ich však opísali preto, aby sme z nich mohli vyvodiť ďalšie dôsledky. V prvom rade musíme pochopiť, aké okolnosti ovplyvňujú ceny tovarov. Keď majú spotrebitelia o niečo väčší záujem alebo keď sa niečo stane nedostatkovým na strane predávajúcich, stane sa to vzácnejším, takže predávajúci môžu zvýšiť ceny bez toho, aby stratili zákazníkov (ak ponechajú pôvodnú cenu, tovar sa jednoducho okamžite vypredá). Naopak, ak dopyt po niečom klesne alebo ak existuje spôsob, ako toho získať/vyrobiť oveľa viac pri rovnakom úsilí, cena klesne, pretože predávajúci si môžu dovoliť ísť s cenou dole (aby prilákali čo najviac zákazníkov).
Vyčerpanie zdrojov a rast cien
Čo sa však stane, ak sa prírodný zdroj začne vyčerpávať alebo jeho získavanie bude drahé? Z uvedeného vyplýva, že jeho cena sa zvýši, rovnako ako cena výrobkov z neho vyrobených.
A aké sú dôsledky tohto rastu cien? Po prvé, spotrebitelia ho začnú kupovať menej (pretože je drahý, budú hľadať alternatívy, aby sa bez neho zaobišli), čo samo o sebe šetrí niečo, čo je vzácne. A po druhé (a to je asi najdôležitejšie) zvýšená cena bude lákať ďalších podnikateľov, aby vstúpili do odvetvia a hľadali lepšie riešenia (použitie iných surovín, efektívnejšia ťažba, hospodárnejšia výroba, výroba náhrad a tak ďalej). Ceny ako také totiž slúžia ako skvelý nosič informácií o svete – vôbec nemusíme vedieť, čo sa kde stalo. Dôvod, prečo je niečo vzácne je hlavne ten, že sa snažíme maximalizovať svoj úžitok (čo aj tak robíme) a pravdepodobne nebudeme plytvať. Vôbec nemusíme vymýšľať riešenia vzdialených problémov a nemusíme mať liek na všetko – stačí, že počkáme a prirodzená túžba podnikateľov po zisku tieto problémy vyrieši.
Keď sa zdroj stane dostupnejším, výrobcovia môžu znížiť ceny, aby odlákali zákazníkov od konkurencie. Budú to robiť tak dlho, ako to len pôjde, aby mohli dosahovať zisk, ktorý sa im ešte oplatí. Ak je výrobok lacnejší, ľudia budú mať tendenciu kupovať ho viac a nakoniec ním nahradia iné drahšie alternatívy (preto sa veľa využíva to, čoho je dostatok, ale neplytvá sa tým, čoho je nedostatok).
Podobná situácia nastane, ak spotrebitelia jednoducho začnú požadovať tovar menej. Niektorí predajcovia pôjdu s cenou dole (ak to dokážu), iní zmenia ponuku a ďalší zbankrotujú, čo je správne (daného tovaru je prebytok, takže ho musia prestať vyrábať, čo sa presne stane, ak niektorí výrobcovia zmenia ponuku a tí, ktorí ju nezmenia, zbankrotujú).
V závere – tí, ktorí najlepšie využívajú obmedzené zdroje, t. j. premieňajú ich na niečo, čo je pre spoločnosť ešte výhodnejšie, bohatnú. Na druhej strane tí, ktorí mrhajú vzácnymi zdrojmi, t. j. premieňajú ich na niečo, čo je pre spoločnosť menej hodnotné ako zdroje, ktoré spotrebúvajú, chudobnejú a následne krachujú.
Na vyriešenie všatkých roblémov typu "ako/či vôbec poskytovať službu" alebo "ako/či vôbec vyrábať výrobok", stačí nechať tisíce a milióny podnikateľov len tak skúšať. Tí z nich, ktorí to robia zle (= inak, ako ľudia chcú), skončia s podnikaním (a pôjdu robiť niečo, čo je pre spoločnosť prospešnejšie). Naopak, tí, ktorí to budú robiť správne (= tak, ako to ľudia chcú), budú prosperovať. Samozrejme, každá služba (a výrobok) môže byť poskytovaná viacerými správnymi spôsobmi (ak rôzne skupiny ľudí preferujú rôzne spôsoby, kvalitu a cenu); potom tie firmy, ktoré plnia želania spotrebiteľov (t. j. vyberú si niektorý zo "správnych" spôsobov), zostanú na trhu.
Hoci sú takmer všetky poznatky, ktoré sme v tomto článočku uviedli dosť intuitívne a zrejmé, radšej čitateľa predom upozorňujem na to, aby si ich dôkladne premietol v hlave a zamyslel sa nad zaujímavými dôsledkami, ktoré majú pre organizáciu spoločnosti. Je totiž pozoruhodné, že aj keď je prakticky každý ochotný stotožniť sa s viac-menej všetkými tvrdeniami, ktoré sa nachádzajú v tomto texte, takmer nikto nie je schopný vidieť ich dôsledky; a práve tými sa budeme zaoberať v nasledujúcich článkoch našej série.
