Anarchokapitalizmus, často označovaný skratkou "ancap", alebo “ankap”, je pre mnohých kontroverzným a radikálnym politickým a ekonomickým smerom. Vyznačuje sa absenciou štátnej moci a dôrazom na trhové sily a individuálnu slobodu.
Anarchokapitalizmus v skratke spočíva v presvedčení, že všetky formy násilia a nútenia by mali byť vylúčené zo spoločnosti a nahradené dobrovoľnými dohodami a trhovými mechanizmami. To znamená, že by nemala byť žiadna štátna moc, ktorá by regulovala, vyberala dane, alebo inak zasahovala do ekonomiky. Zdôrazňuje sa, že jedinou legitímnou formou moci by mala byť ochrana osobnej slobody a vlastníctva.
Centrálne Plánovanie a Ekonomická Kalkulácia
Jedným z hlavných argumentov anarchokapitalizmu je to, že centrálny plán, či už vo forme socialistického hospodárstva alebo inej silnej regulácie trhu, nemôže efektívne alokovať zdroje a riešiť hospodárske otázky. Táto myšlienka je inšpirovaná slávnym článkom rakúskeho ekonóma Ludwiga von Misesa z roku 1920 s názvom "Economic Calculation Problem as a critique of socialism".
Mises argumentoval, že v centrálnom plánovaní je nemožné efektívne určiť ceny a alokovať zdroje, pretože v ňom neexistuje žiadna skutočná trhová konkurencia a mechanizmy, ktoré by umožnili zisťovanie preferencií spotrebiteľov a hodnotu tovarov a služieb. Bez trhových cien a trhových mechanizmov skrátka nie je možné vedieť, čo vyrábať, ako to vyrábať a pre koho to vyrábať.
Anarchokapitalisti tvrdia, že v decentralizovanom systéme, kde by boli trhy a dobrovoľné dohody boli základnými atribútmi fungovania spoločnosti, by mechanizmus na stanovenie cien a alokáciu zdrojov existoval výhradne na základe individuálnych preferencií. Podľa nich by práve takýto systém viedol k efektívnemu využívaniu zdrojov a lepšiemu uspokojovaniu potrieb spoločnosti.
Aj keď sa nič také ako anarchistická politika viesť nedá, anarchokapitalizmus vie byť zaujímavým ekonomickým systémom a filozofickým smerom práve z hľadiska ekonómie – to, v čom si ide ruka v ruke s libertariánmi a myšlienkou zoštíhlovania štátu ako takej je totiž práve nemožnosť ekonomickej kalkulácie v centrálnom plánovaní.
A práve v tejto sérii článkov si prepojíme libertariánov, klasických ekonómov, anarchokapitalistov a dôležitosť zoštíhlovania štátu pri hospodárskom raste a ekonomickej prosperite. Poďme teda na to!
Zlatí komunisti!
Azda každý už vie, že socialistické centrálne plánovanie je neúspešné; príklady pritom netreba hľadať nejak extra ďaleko v našej histórii. Avšak, nie každému hneď dôjde, prečo je to vôbec tak.
Ako by ste mohli príčinu zlyhania centrálneho plánovania opísať jednou vetou? Ak vaša odpoveď znie, že kvôli tomu, že všetko vlastnil štát, tak nikto nemal motiváciu starať sa o to ako o vlastné, a navyše všetci všetko kradli, tento druhý článok z našej série vám pravdepodobne poskytne nový pohľad.
Táto (pravdepodobne najčastejšia) odpoveď je síce pravdivá, ale zďaleka nevystihuje najväčší problém centrálneho plánovania. Motivovať manažérov štátnych podnikov, aby robili rovnako dobre ako manažéri súkromných podnikov, nie je neriešiteľný problém. Rozpredávanie majetku sa síce nedá úplne odstrániť, ale možno ho rôznymi opatreniami obmedziť. Keďže problémy motivácie a rozkrádania sa často považujú za prakticky jediné problémy, mnohí ľudia stále obhajujú aké-také, “čiastočné” centrálne plánovanie. Centrálni plánovači však čelia ďalšiemu a oveľa závažnejšiemu hlavolamu, ktorý síce nie je taký notoricky známy, ale je prakticky (a teoreticky) neriešiteľný.
V minulom článku sme napríklad opísali, ako neviditeľná ruka trhu vedie ľudí k správnemu rozdeľovaniu vzácnych zdrojov – keď je niečo drahé, trh obmedzí využívanie tohto zdroja prostredníctvom informácií o cene a naopak. Trhové ceny totiž vyjadrujú relatívnu vzácnosť zdrojov, čím účinne koordinujú ľudskú činnosť. V socializme však žiadne trhové ceny neexistujú; sú nahradené cenami stanovenými vládou, ktoré nemajú nič spoločné s nedostatkom zdrojov (výsledkom je mnohým známy chronický nedostatok niektorých tovarov – a prebytok iných). Tento jav celkom brilantne opísal môj obľúbený autor a mysliteľ Murray Newton Rothbard vo svojej knihe Moc a trh (alebo Človek, hospodárstvo a štát) či rakúsky ekonóm Ludwig von Mises vo svojej slávnej knihe Byrokracia. Pre centrálnych plánovačov (dokonca aj tých demokratických) z tohto javu vyplýva niekoľko fatálnych problémov, ktoré si postupne rozoberieme.
Problémy zlatých komunistov
Prvým problémom je potreba neustáleho monitorovania možného nedostatku zdrojov. Centrálny plánovač by musel byť oboznámený s možným nedostatkom stoviek a tisícok rôznych zdrojov; nielen s tým, že niečo dochádza, ale aj s tým, koľko toho dochádza a ako rýchlo sa to deje. V ekonomike voľného trhu na všetky tieto otázky automaticky odpovedá cenový systém – nie je potrebné nikoho za to platiť, každý robí svoj malý kus práce len v rámci snahy o dosiahnutie čo najvyššieho úžitku.
Druhý problém spočíva v tom, že aj keď má centrálny plánovač všetky tieto informácie, musí vybrať riešenie. Dokonca aj vo veľmi všeobecnej rovine ich je niekoľko – investovať do uľahčenia získavania zdrojov, dovážať z väčších vzdialeností, použiť náhradu, zvýšiť cenu. Tieto riešenia sa dajú kombinovať a existuje nespočetné množstvo spôsobov realizácie každého z nich. Každý z podnikateľov na voľnom trhu vyskúša to, čo považuje za najlepšie; niektorým sa bude dariť a zbohatnú, iným sa nebude dariť a skončia s podnikaním. Aj keby sme úplne zanedbali motiváciu (ak sa podnikateľ pomýli, tak – na rozdiel od politika – veľa stratí) a odbornosť (podnikatelia často – na rozdiel od politikov – rozumejú svojim oblastiam), najväčší rozdiel je v tom, že keď mnohí podnikatelia vyskúšajú veľa riešení, vyberú si jedno, to, ktoré ľudia najviac ocenia, ale centrálni plánovači sa jednoducho snažia problém nejako vyriešiť a ani nie je jasné, ako sa dá zistiť, či je riešenie dobré, keďže neexistujú iné realizované alternatívy, ktoré by sa dali porovnať.
Tretím problémom sú želania a požiadavky spotrebiteľov. Podnikateľom na voľnom trhu tieto informácie sprostredkúva cenový systém. Centrálny plánovač musí vynaložiť peniaze na zistenie tých istých informácií (kto tieto náklady zaplatí, sa, ako si čitateľ vie predstaviť, dohaduje) a to, čo zistí, bude vždy skreslené; ak by centrálny plánovač v roku 1975 urobil prieskum, aby zistil, koľko ľudí chce/potrebuje doma počítač, zistil by, že prakticky nikto (vzhľadom na to, že nikto – ani tí, ktorí počítače vymysleli a vyrobili – si v tom čase nevedel predstaviť ich využitie), takže nie je potrebné vynakladať vzácne zdroje týmto smerom.
Štvrtý problém spočíva v tom, že aj keby centrálny plánovač nejakým zázračným spôsobom získal od ľudí informácie o tom, aké služby alebo výrobky vlastne chcú, nemá možnosť zistiť, v akom pomere sú tieto statky žiadané:
"Pán Novák, chceli by ste radšej, aby sanitka cestovala 4 minúty, kilo hovädzieho týždenne, novú linku metra a raz za dva týždne išli do kina, alebo by ste radšej chceli, aby sanitka cestovala 7 minút, kilo hovädzieho týždenne, opravenú diaľnicu a raz za mesiac išli do kina?"
Keď si predstavíme to množstvo tovarov, ktoré pán Novak požaduje, a nespočetné kombinácie, ako ich môže požadovať, uvedomíme si, že takýto zoznam jednoducho nie je možné reálne zostaviť. A teraz sa pozrime na absurdnú úlohu centrálneho plánovača, ktorý by to teoreticky mal zistiť nielen od pána Nováka, ale od miliónov občanov! Aj keby to nejakým zázračným spôsobom dokázal, je to len začiatok - musel by nejakým spôsobom nájsť optimálny výsledok na základe požiadaviek všetkých subjektov. Aby to dokázal naozaj tak dobre ako podnikatelia na voľnom trhu, musel by sa zaoberať otázkami typu:
"Je pre spoločnosť prospešnejšia požiadavka pána Horvátha na turistickú trasu okolo Nitry alebo požiadavka pani Malíkovej na plaváreň v Lučenci?"
Aby mohol odpovedať na každú takúto otázku, musel by riešiť množstvo podotázok typu:
"Má hlas pána Horvátha rovnakú váhu ako hlas pani Malíkovej? A chce pán Horváth turistický chodník rovnako ako pani Malíková kúpalisko, alebo ho niektorý z nich chce viac?"
Uvažujme o astronomickom počte kombinácií všetkých relevantných ľudí a túžob, ktoré treba porovnať; a predsa ani jedna z nich nie je dobre vyriešená, pretože nemôžeme spoľahlivo porovnať preferencie dvoch rôznych ľudí inak, ako že ich necháme, aby sami ukázali, koľko času a úsilia sú ochotní obetovať na splnenie svojich túžob. Ako sme však už ukázali, najlepším univerzálnym prostriedkom na všeobecné vyjadrenie času a úsilia sú peniaze, a jediným spôsobom, ako usporiadať veci podľa preferencií jednotlivých ľudí, je teda ponechať im slobodu vybrať si a kúpiť to, čo sami považujú za najlepšie.
Záver – čím menší aktér, tým menšie plánovanie
Žiaľ, centrálne plánovanie nie je len to, čo mali niektorí z nás možnosť vidieť počas totality. Každý štát sa pokúša o čiastočné centrálne plánovanie; niektoré viac, niektoré menej. Treba si uvedomiť, že každá regulácia, každý štátny podnik, každý zákon na "ochranu spotrebiteľa" a dokonca aj každá daň, to všetko sú prvky centrálneho plánovania, ktoré narážajú na vyššie uvedené problémy. A čím väčší sú aktéri na trhu (teda nie regióny, ale rovno celé štáty), tým je centrálne plánovanie centrálnejším.
Voľný trh je teda v mnohom efektívnejší ako centrálne plánovanie, ktoré sa nedá obísť tým, že štát zvýši motiváciu manažérov alebo zníži korupciu a krádeže, pretože základný problém je v niečom úplne inom. Všimnite si, že to platí všeobecne – pre všetky oblasti ľudskej činnosti. Neexistuje dôvod, prečo by niektoré z nich mali byť výnimkou; mnohí si však myslia opak, a preto sa týmto konkrétnym oblastiam budeme venovať v nasledujúcom článku našej série.
