Slovensko je žiaľ už dlhé roky právom zaraďované medzi najviac “centralistické” krajiny EÚ, minimálne z hľadiska jeho regionálnej politiky.
Politické strany sa aj v najbližších voľbách preto budú pochopiteľne uchádzať o hlasy občanov z regiónov. Mnohé z nich (ak nie väčšina) sa budú snažiť objaviť na billboardoch pri cestách s nejakým zázračným liekom pre regióny, akými sú rozličné špeciálne programy, úľavy a všeličo možné.
Čo si však o takýchto nesystémových riešeniach máme myslieť? Čo môže za problém regiónov a ako by sa táto situácia dala zvládnuť trvalo udržateľne a teda naozaj tak, aby sme mohli regiónom skutočne pomôcť a nedochádzalo by iba k placebo efektu náplasti na hnisavú ranu?
Slovensko ako centralizovaná krajina (prieskum NKÚ)
Nuž, každý región má svoje špecifické problémy a iba ľudia, ktorí tam žijú ich vedia pomenovať a majú najlepšiu predstavu o ich riešení.
Všetci už vieme, že podpora štátu prostredníctvom regionálneho príspevku najmenej rozvinutým okresom nepomáha minimálne od prieskumu vykonaného v marci roku 2021.
Najvyšší kontrolný úrad SR (NKÚ) vtedy konštatoval, že proces tvorby a schvaľovania projektov nie je transparentný – práve naopak – je byrokratický a zdĺhavý. Mimo iné, cieľom tohto “prieskumu” bolo konkrétne zameranie sa na napĺňanie cieľov definovaných v zákone o podpore najmenej rozvinutých okresov. Vláda SR pritom dvadsiatim okresom rozdelila za posledných päť rokov viac ako 62 miliónov eur, no udržateľnému rastu zamestnanosti v regiónoch to nepomohlo.
Okresy, podľa vtedajšieho predsedu úradu Karola Mitríka, z týchto zdrojov riešili skôr kritickú situáciu zanedbanej infraštruktúry namiesto realizácie projektov podporujúcich vytváranie pracovných miest. Dôvodom bolo aj to, že štát nestanovil záväzné merateľné kritériá a v zložitom procese schvaľovania boli odsúhlasené aj také projekty, ktoré od začiatku nepočítali s aktívnou podporou zamestnanosti. Národná autorita pre externú kontrolu preto odporúčila gestorskému ministerstvu investícií a regionálneho rozvoja (MIRRI), aby zjednodušilo celý proces prideľovania príspevkov, nastavilo jasné a merateľné kritériá zamerané na zvýšenie zamestnanosti a cielene kontrolovalo prijímateľov finančnej pomoci.
Najmenej rozvinuté okresy Slovenska pritom trpia a vždy aj trpeli vysokou mierou nezamestnanosti, nedostatkom investícií a podnikateľských aktivít čoho dôsledkom je odchod mladých ľudí za prácou do iných častí Slovenska. Na podporu týchto zaostávajúcich regiónov bol v roku 2015 prijatý zákon o podpore Najmenej rozvinutých okresov (NRO). Na Slovensku bolo takto definovaných 20 okresov s viac ako 13 % mierou evidovanej nezamestnanosti.
Vláda na základe akčných plánov ponúkla týmto okresom možnosť zvýhodneného čerpania eurofondov, výhodnejšie podmienky pre investičné stimuly či možnosť čerpať regionálny príspevok.
Hlavným cieľom týchto nástrojov mala byť predovšetkým tvorba udržateľných pracovných miest, čo malo prispieť k zníženiu regionálnych rozdielov, zvýšeniu konkurencieschopnosti regiónu a tak aj zlepšeniu kvality života jeho obyvateľov.
Avšak, aká je realita?
Štátna pomoc okresom je neefektívna a neúčinná
Kontrolóri NKÚ sa vtedy zamerali na proces poskytovania regionálneho finančného príspevku okresom, ktorý zastrešuje Ministerstvo investícií, regionálneho rozvoja a informatizácie (MIRRI, predtým úrad podpredsedu vlády pre investície). Na základe výsledkov kontroly bolo zrejmé, že nástroje štátu na podporu týchto regiónov ako také nie sú dostatočne efektívne a účinné.
Vtedajší predseda slovenských kontrolórov K. Mitrík priblížil výsledky kontroly z roku 2021 nasledovne:
„Systém podpory chudobných regiónov hodnotíme ako byrokratický. V procesoch boli mojimi kolegami identifikované riziká spojené s nedodržiavaním princípov transparentnosti. Zložité a často aj zdĺhavé rozhodovanie okresných úradov až po vládu sa nakoniec negatívne premietlo do skutočnosti, že potenciálni prijímatelia dokázali využiť len necelých 62 z alokovaných 74 miliónov eur…“
Namiesto aktívnej pomoci štátu najmenej rozvinutým okresom prevažovali pasívne nástroje v podobe poskytovania príspevkov, ktoré primárne neriešili výzvy trhu práce, podpory zamestnanosti a s tým previazaný sociálno-ekonomický (hospodársky) rast regiónu. A mimo iné, podobne neúčinné návrhy môžeme vidieť aj vo všelijakých politických sľuboch súčasnosti.
Z prvých 12 okresov zapísaných do zoznamu problematických regiónov v prieskume z roku 2021 až jedenásť zostávalo aj po piatich rokoch v kategórii najmenej rozvinutého okresu.
Prax ukázala, že aplikácia tohto zákona a poskytnutá finančná pomoc nenaplnili ciele zamerané na podporu vzniku a udržania pracovných miest.
Ako už mnohí rakúski ekonómovia očakávali, na základe získaných dát sa konštatovalo, že nepodporené okresy napredovali rýchlejšie, tie menej rozvinuté so sebou nepotiahli a aj bez pomoci štátu zaznamenali hospodársky rast, zvýšila sa v nich kvalita života. Podľa šéfa kontrolného úradu K. Mitríka:
„Vláda, v spolupráci so zástupcami miestnej štátnej správy, pri aplikácii tohto zákona skôr vsadila na vábivé slová a naháňanie politických bodov, namiesto podpory projektov s jasnými a merateľnými ukazovateľmi, ktoré sú jedinou správnou cestou k efektívnemu a udržateľnému riešeniu nepriaznivej hospodársko-sociálnej situácie zaostalých regiónov“.
Závažným nedostatkom podľa národných kontrolórov bolo, že pre poskytnutie regionálneho príspevku neboli stanovené žiadne merateľné ukazovatele, dokonca ani povinnosť vytvoriť minimálny počet pracovných miest. Takto bolo zazmluvnených až 40 % projektov v objeme 23 mil. eur.
Cez regionálny príspevok sa neraz financovala chýbajúca infraštruktúra, alebo sa riešili dlhodobo zanedbané investičné aktivity miestnej samosprávy. Akokoľvek bola takáto snaha z pohľadu menej rozvinutých regiónov legitímna, riešenie zamestnanosti cez napr. nákup traktora, rozšírenie čističky odpadových vôd či výmenou zastaranej výrobnej technológie v súkromnej spoločnosti pochopiteľne NKÚ skrátka použitie štátnych financií nepovažovala za účelné a hoospodárne. Projekty, v ktorých sa realizátori zaviazali vytvoriť pracovné miesta, boli podporené v objeme 34 mil. eur a mali vytvoriť 1700 pracovných miest. V priemere tak bolo jedno nové pracovné miesto podporené sumou 20 tisíc eur. Niet sa čomu diviť, centrálne plánované riešenia ktoré majú zázračne “odstrániť” chudobu, obvykle vždy dopadnú podbne…
Graf: Priemerná miera evidovanej nezamestnanosti (MEN) a priemerná dlhodobá nezamestnanosť (DN) v najmenej rozvinutých okresoch za obdobie 2016 - 2020 (%)
Príspevky pre okresy sú prideľované netransparentne a komplikovane
NKÚ pri svojom prieskume navyše považovala systém poskytovania príspevku pre okresy za komplikovaný, byrokratický, zdĺhavý a vyvolávajúci pochybnosti aj o transparentnosti. Výzvy v ňom pritom boli zverejňované veľmi neprehľadným a často skrytým spôsobom v podstránkach okresných úradov v rámci webového sídla ministerstva vnútra. Vo výzvach chýbali aj transparentné kritériá. Žiadateľ tak nevedel, aké záväzné podmienky má splniť, na čo sa má sústrediť, aby bol jeho projekt úspešný, ani akú výšku finančného príspevku môže očakávať.
Kontrolóri preto odporúčali okresným úradom výrazne zlepšiť informovanie verejnosti o výzvach, ktoré majú zverejňovať na prehľadnej webstránke, spolu s transparentnými kritériami, podľa ktorých budú posudzované a za aktívnej účasti partnerov, ktorými bezpochyby sú zástupcovia miestnej samosprávy, regionálny zamestnávatelia či vzdelávacie inštitúcie.
Výsledky kontroly zaslal predseda K. Mitrík na prerokovanie poslancom parlamentného výboru pre verejnú správu a regionálny rozvoj, ktorým zároveň odporúčil, aby zaviazali MIRRI spracovať komplexnú analýzu uvedeného zákona. Na základe jej záverov a aj zistení národných kontrolórov by tak malo dôjsť k potenciálnej zmene platného zákona. Aktívne využívanie informačných systémov štátu by zároveň znížilo administratívnu záťaž a zjednodušilo manažment procesov. Zároveň by to bol krok k lepšej internej kontrole a cielenému monitoringu nakladania s verejnými financiami.
Robert Fico a minimálne mzdy ako dokonalý príklad populizmu a regionálnej katastrofy
V roku 2019, teda presne pred rokom, z ktoré vychádzajú dáta z prieskumu NKÚ, Robert Fico usporiadal uprostred leta tlačovku, na ktorej predstavil návrh nového spôsobu zvyšovania minimálnej mzdy. Tento návrh pritom nevznikol doma, ale inšpiroval sa v zahraničí, konkrétne Európskou sociálnou chartou.
Minimálna mzda mala byť minimálne na úrovni 60 percent priemernej a podľa toho sa v Smere dopočítali k sume viac ako 600 eur.
Problém je, že charta nehovorila o hrubej priemernej mzde, ale o čistej. Má to svoju logiku, každá krajina má totiž inak nastavené dane a odvody a zamestnanci v prvom rade riešia to, koľko si donesú domov v peňaženke. Ak minimálnu mzdu prepočítame takýmto spôsobom, dostaneme číslo 572 eur. Teda ešte o osem eur nižšiu minimálnu mzdu, ako predstavil vtedajší minister práce Richter.
Zlé prepočty však neboli ani zďaleka kľúčovým problémom tohto návrhu. Ak aj akceptujeme fakt, že by minimálna mzda vtedy mala tvoriť 60 percent hrubej priemernej mzdy, vznikne iný problém – ide totiž o ekonomický nezmysel. A môžu za to (aj) naše regióny.
Spomedzi všetkých krajín OECD neexistuje jediná, ktorá by mala minimálnu mzdu na úrovni 60 percent hrubej priemernej mzdy. Ak nepočítame Kolumbiu, ktorá má 58-percentnú úroveň, na druhom mieste je Nový Zéland s 52-percentnou úrovňou. V samotnej EÚ sa na hranicu 50 percent dostali nedávno len dve krajiny – Francúzsko a Slovinsko. Ostatné krajiny sú pod 50 percentami alebo minimálnu mzdu vôbec nemajú.
Jednoducho povedané, minimálna mzda na úrovni 60 percent priemernej mzdy bola jednoznačnou utópiou. V prípade Slovenska dokonca skôr distópiou.
Ako už žiaľ vieme, Slovensko je krajinou s veľmi vysokými regionálnymi rozdielmi. Za takýchto podmienok tlačiť na pílu a radikálne zvyšovať minimálnu mzdu nemôže byť prejavom ničoho iného, než ekonomickej negramotnosti. Kto už videl graf NKÚ vyššie, ten si mohol všimnúť, že na Slovensku máme stále okresy, kde je viac ako 15-percentná miera nezamestnanosti a desiatky ľudí čakajú na jedno voľné pracovné miesto.
Nehovoriac o tom, že takmer polovica nezamestnaných na východe sú dlhodobo nezamestnaní ľudia, ktorým chýbajú schopnosti a skúsenosti. Pre nich je minimálna mzda neprekonateľnou prekážkou v snahe nájsť si pracovné miesto.
Len si predstavte, ako si Róm, ktorý nepracoval viac ako 5 rokov a má ukončenú len povinnú školskú dochádzku, hľadá pracovné miesto v Smižanoch u miestneho malého zamestnávateľa, a to za podmienky, že každý mesiac dokáže vytvoriť hodnotu minimálne 900 eur. Takému Rómovi ostávajú len dávky alebo čierna práca.
Takéto radikálne zvýšenie minimálnej mzdy podľa Ficovho modelu by teda znamenalo, že minimálna mzda by sa napríklad v Prešovskom kraji dostala na takmer 80 percent mediánovej mzdy. To v praxi znamená, že by sme sa pomaly priblížili k stavu, v ktorom by polovica ľudí v regióne zarábala minimálnu mzdu.
Z toho vyplýva, že ľudia bez kvalifikácie sa ťažko zamestnajú, lebo pracovné miesta vhodné pre nich získajú ľudia s vyšším vzdelaním.
Je to extrémne vysoké číslo a len pre porovnanie, vo svojej správe OECD a Svetová banka odporúčajú neprekračovať hranicu 30 – 40 percent mediánovej mzdy práve pre negatívny dosah na nízko produktívnych ľudí.
Mimo iné, presne toto je dokonalý príklad populistických politík, ktoré sa snažia pomôcť “tým chudobnejším” regiónom a “tým chudobnejším” občanom, no v konečnom dôsledku robia presný opak. Pokiaľ by chceli napr. politici v SMERe pomáhať nízko zarábajúcim, cestou by bolo práve zníženie vysokého zaťaženia práce daňami a odvodmi, čo by prinieslo vyššie čisté príjmy pre chudobných ľudí a zároveň by sa znížili náklady práce, čo by prispelo k tvorbe pracovných miest tam, kde to potrebujeme.
Avšak, práve to je politika, ktorá v roku 2019 nebola dosť cool. To či bude cool aj v roku 2023, uvidíme v najbližšícch voľbách.
Budúcnosť regiónov
Čo si však môžeme odniesť nielen z prieskumu NKÚ, sľubov Roberta Fica, ale aj súčasnej politickej situácie?
Regióny nepotrebujú špeciálny program. Nepotrebujú ani potenciálneho premiéra, ktorý vyhlasuje, že na jednej strane vyhlasuje že na východe nič nie je a zároveň ide zvyšovať mzdy všade rovnako. A nepotrebujú ani vládu, ktorá sa tvári, že zachraňuje regióny vtedy, keď v nich “akože” zasadá, či vymýšľa “akože” politiku.
Čo regióny potrebujú, je kvalitný program pre Slovensko a schopných ľudí na dôležitých miestach. Väčšia fiškálna decentralizácia a viac finančnej transparentnosti na území celej našej krajiny, nie len v takom či onakom regióne.
A v prvom rade, každý región má svoje špecifické problémy a iba ľudia, ktorí tam žijú ich vedia pomenovať a majú najlepšiu predstavu o ich riešení. Problémy Nitry napríklad najlepšie pozná jedine ten kto je z Nitry a nie ten kto si do Nitry chodí organizovať MDŽ, fotí sa v tamojšom kraji s roľníkmi a tvrdí, že “v Bratislave sa nežije skutočný život”, zatiaľčo sedí s nohami vyloženými na stole v River Parku. Práve preto je pre dobro regiónov tou najdôležitejšou metódou hlavne voľba regionálnych politikov, ktorí to myslia naozaj úprimne a nie iba voľba niekoho, kto sa tvári že regiónom rozumie, keď chodí na žatvu alebo sa fotí na Facebook s traktorom.
Aj keď sa môžu všade nájsť ľudia, ktorí sa na regióny pozerajú ako na zaostalé miesta, kde sa ľahko získavajú politické body, sme to naopak my – ľudia v regiónoch či v samosprávach – ktorí v nich vidia príležitosť.
Nakoniec totiž nebude ani tak veľmi podstatné, či má strana XY špeciálny program pre rozvoj regiónov, ale či má reálny a kvalitný program pre Slovensko a či vie rozvoj regiónov zabezpečiť skrz trvalo udržateľný hospodársky rast.
