Masívne výdavky na zbrojenie a vojenský sektor sa na prvý pohľad môžu javiť ako účinný spôsob, ako naštartovať ekonomiku a podporiť hospodársky rast.
Tento efekt, často označovaný ako “keynesiánsky stimul”, spočíva v tom, že verejné výdavky – v tomto prípade na zbrane, vojenskú techniku či infraštruktúru – zvyšujú agregátny dopyt, podporujú zamestnanosť a stimulujú produkciu. Napriek tomu, že takýto prístup môže viesť k dočasnému nárastu hrubého domáceho produktu (HDP), nejde o udržateľný pokrok. Výdavky na zbrojenie sú v podstate “prázdne”, pretože neprinášajú celospoločenský pokrok a zvýšenie životnej úrovne, aký by napríklad priniesli dostupnejšie služby v prípade investície do vzdelania, zdravotníctva či civilnej infraštruktúry.
Súčasné plány na masívne zbrojenie v Európe pripomínajú práve podobné keynesiánske stimuly z nedávnej minulosti, ako boli tie počas pandémie COVID-19 či energetickej krízy. A teda práve tie stimuly, z ktorých boli všetci veľmi nadšení, keďže oživili ekonomiku a “naštartovali podnikanie”.
Na prvý pohľad sa zdá byť problematika verejných výdavkov počas COVIDu a európskeho zbrojenia veľmi podobná – výdavky skrátka majú naštartovať ekonomiku a podporiť rast, no nie? Áno, avšak rozdiel je tu zásadný. Kým pandemické a energetické stimuly reagovali na nedostatok ponuky, zbrojenie je klasickým keynesiánskym nástrojom, ktorý má oživiť ekonomiku trpiacu slabým dopytom. Na rozdiel od tzv. “vrtuľníkových peňazí”, ktoré zaliali trh hotovosťou a viedli k prudkému nárastu inflácie počas koronakrízy, výdavky na zbrane majú jasne definovaný cieľ – posilniť obranné kapacity a zároveň podporiť priemysel a zamestnanosť.
Áno, zvýšený dopyt po vojenskej technike, zbraniach či infraštruktúre môže skutočne oživiť továrne, vytvoriť nové pracovné miesta a koniec koncov aj zvýšiť HDP. Napriek tomu ale nejde o nejaké zázračné riešenie, ktoré by samo osebe vyriešilo hospodárske problémy. Ak by bola napríklad produkcia tankov či stíhačiek kľúčom k prosperite, ekonomiky by už dávno fungovali na plné obrátky. Zbrojenie, hoci stimuluje ekonomiku, prináša aj riziká, ktoré nemožno ignorovať.
Dobrým historickým príkladom tohto fenoménu sú napr. Rusko a Ukrajina, ktoré od vypuknutia vojny v roku 2022 zaznamenali celkový nárast HDP napriek devastujúcim dôsledkom konfliktu. Podľa údajov Svetovej banky vzrástlo HDP Ruska v roku 2023 o 3,6 %, čiastočne kvôli výdavkom na vojenský priemysel a mobilizáciu ekonomiky. Ukrajina, hoci značne zasiahnutá vojnou, zaznamenala v tom istom roku rast HDP o 5,3 %, čo bolo podporené medzinárodnou pomocou a presmerovaním zdrojov do vojenského sektora.
Tieto čísla vyzerajú na papieri pekne, v skutočnosti však zakrývajú krutú realitu – zdroje vynaložené na zbrojenie neprinášajú trvalé zlepšenie životných podmienok obyvateľov, ale slúžia predovšetkým na udržanie vojnového úsilia. O čom svedčí rastúce HDP keď sa obyvatelia krajiny musia uskromniť, alebo v horšom prípade útrpne brodiť vojnou zmietanou krajinou?
Podobný, aj keď možno menej dramatický hospodársky scenár môžeme očakávať aj v Európskej únii, ktorá v reakcii na geopolitické napätie plánuje výrazne zvýšiť svoje výdavky na obranu. Áno, tieto plány síce môžu krátkodobo podporiť priemysel a zamestnanosť, ale treba si uvedomiť hlavne to, že neprinesú širší spoločenský pokrok, aký by priniesli investície do inovácií či sociálnych programov.
Šoky a stimuly: Európa na rázcestí
Samotný John Maynard Keynes zdôrazňoval, že vlády by mali v časoch prosperity šetriť a v časoch krízy míňať, aby podporili ekonomiku. Politici však často prehliadajú prvú časť tejto rovnice a sústredia sa výlučne na míňanie. A výdavky na zbrojenie prichádzajú práve v čase, keď sú verejné rozpočty po rokoch pandemických a energetických stimulov prinajmenšom otrasené.
Po pandémii COVID-19 a energetickej kríze spôsobenej nestabilitou na trhu s plynom a ropou prichádza na rad tretí veľký šok – geopolitický “reštart” vyvolaný nestabilitou a potrebou posilniť obranné kapacity.
Pravda je taká, že doteraz sa Európa spoliehala hlavne na bezpečnostnú záruku Spojených štátov, no táto éra sa končí. Geopolitické zmeny, vrátane stiahnutia americkej podpory v niektorých oblastiach, prinútili EÚ konať. Plány na masívne zbrojenie však navyše prichádzajú v nevhodnom čase. Ekonomika Únie je oslabená pomalým hospodárskym rastom a Nemecko, jej hospodársky motor, zažíva už druhý rok recesie. Napriek tomu sa zbrojenie javí ako spôsob, ako spojiť obranné potreby s ekonomickou revitalizáciou.
Niekto pri tomto všetkom môže právom namietnuť, že je veľmi ľahkovážne kritizovať ekonomické dôsledky zbrojenia v situácii, kedy Európa skrátka potrebuje nejakú obranu. Áno, situácia nie je čiernobiela a mojím posolstvom nie je ukázať prstom na zbrojenie a odsúdiť ho ako niečo principiálne zavrhnutiahodné. Štáty jednoducho stoja pred neľahkou úlohou a práve preto je podľa mňa veľmi vhodné si naliať čistého vína a priznať si to, že ak chceme financovať obranu, budeme automaticky musieť škrtnúť iné výdavky – či už v zdravotníctve, školstve, alebo sociálnych programoch. Otázka znie, či sú na takéto rozhodnutia členské štáty pripravené, či to celé za to nakoniec bude stáť a či verejnosť tieto obety vôbec prijme.
Záver: Prvé varovné signály trhov a dlhov
Dáta z nedávnych dôb nenasvedčujú ničomu dobrému. Nemecko, ako hospodárska lokomotíva Únie, oznámilo uvoľnenie svojej dlhovej brzdy – ústavného mechanizmu, ktorý obmedzuje rozpočtový deficit – aby mohlo financovať zvýšené výdavky na obranu a modernizáciu infraštruktúry.
Reakcia trhov bola okamžitá – výnosy na nemeckých štátnych dlhopisoch vzrástli na najvyššiu úroveň od roku 1990. Tento prudký nárast nesignalizuje nič iné ako obavy investorov, že krajina bude čeliť výzvam pri zvládaní nových finančných záväzkov bez toho, aby výrazne zvýšila svoje dlhové zaťaženie. V prostredí oslabeného hospodárskeho rastu a pretrvávajúcej recesie v Nemecku tak zbrojenie predstavuje nielen ekonomickú príležitosť, ale aj riziko dlhodobej fiškálnej nestability.
Ďalším problémom je samotná kapacita európskeho hospodárstva. Ak je pravda, že časť priemyslu je momentálne nečinná a čaká na impulz, zbrojenie by mohlo priniesť očakávaný efekt – prebudí továrne a zamestná ľudí. No čo ak je však realita iná? Čo ak roky vysokých nákladov na energiu, nadmerná byrokracia a nedostatok kvalifikovanej pracovnej sily spôsobili trvalé škody? Ak chýbajú skúsení manažéri, podnikatelia či inžinieri schopní rýchlo rozbehnúť výrobu pre obranný sektor, stimul zbrojenia len presunie existujúce zdroje z jedného odvetvia do druhého bez toho, aby ekonomiku ako celok posunul dopredu.
Všetky možné aj nemožné scenáre nám skrátka jasne odhaľujú hlbšie štrukturálne problémy európskeho hospodárstva a politiky, ktoré zbrojenie za žiadnu cenu nebude vedieť vyriešiť. Vysoké ceny energií, ktoré brzdia konkurencieschopnosť európskeho priemyslu, prehnaná regulácia, ktorá dusí inovácie či kultúra, ktorá trestá podnikateľský úspech – to všetko sú prekážky, ktoré si vyžadujú systémové reformy, nie dočasné stimuly. Zbrojenie sa síce môže v súčasnej geopolitickej situácii javiť ako nevyhnutný čin, no jeho nebezpečenstvo mimo iné spočíva v tom, že môže vytvoriť ilúziu pokroku, no bez odstraňovania skutočných ekonomických bariér zostane iba prázdnym výdavkom, ktorý nezvýši dlhodobú prosperitu.
