Sú eurofondy skutočne cestou ku konkurencieschopnosti, hospodárskemu rastu a sú teda aj investíciou do našej budúcnosti? Alebo je to len ďalší, trocha sofistikovanejší, spôsob prerozdeľovania majetku, ktorí radi zneužívajú populisti a oligarchovia k svojmu prospechu?
Na väčšine slovenských a českých (a s najvyššou pravdepodobne aj zahraničných) vysokých škôl sa vyučuje predmet Európska únia. Mnoho ďalších informácií o EÚ je zas integrovaných do predmetov ako verejné financie, hospodárska politika, financie samosprávy, regionálny rozvoj atď. V nich sa preberajú rozličné témy od histórie, vzniku, vývoja, orgánov, štruktúry až po samotné eurofondy.
Kto predmet “Európska únia” na vysokej škole absolvoval, ten by už mal vedieť, že do eurofondov v súčasnosti smeruje približne tretina z celého rozpočtu EÚ. Ďalšia skoro polovica prostriedkov ide na poľnohospodárstvo a zvyšná jedna šestina smeruje na všelijakú aktivitu spojenú s byrokraciou europolitikov a úradníkov – o aký objem finančných prostriedkov sa konkrétne jedná, môžeme vidieť na existencii množstva inštitúcií, počtoch zamestnancov, ich platoch a dôchodkoch).
Úradníkov a ich vrtochy však nechajme v tomto článku tak. Pretentokrát by som sa chcel bližšie povenovať práve spomínaným eurofondom.
Eurofondy a europodnikatelia
Pokiaľ ste už niekedy videli nejakú debatu o eurofondoch, určite ste postrehli, že sa v nej väčšinou rozoberajú témy ako nedostatočné a pomalé čerpanie, zložitosť projektov, rozsiahla byrokracia a administratíva. Zaujímavé pritom je, že každá takáto diskusia implicitne predpokladá správnosť a opodstatnenosť celého konceptu eurofondov, teda redistribúcie zdrojov na základe úradníkmi vytvorených podmienok (pokiaľ sa teda rovnno nejedná o diskusiu s účastníkmi strán ktorí eurofondy vôbec neriešia, pretože by najradšej vystúpili z EÚ a NATO).
Zanietených vystupovačov z EÚ však nechajme tak. Poďme sa iba zamyslieť nad tým, či sú eurofondy naozaj ten správny prostriedok, ako dosiahnuť miliónkrát omieľaný cieľ Európskej únie – a teda – vyššiu konkurencieschopnosť a vyšší hospodársky rast? V článku sa budem konkrétne venovať eurofondom pre súkromný sektor. O dotácie totiž môžu žiadať aj samosprávy, ale tie v konečnom dôsledku tiež skončia ako zákazky pre podnikateľov.
Keď zbavíme eurofondy vznešeného závoja, ostane nám jednoduchý proces, kde na jednej strane je zdanenie produktívnych a na druhej dotovanie tých, ktorí nedokážu uspieť na trhu. Jednoducho povedané, transfer z X (ktorého vyberú politici a úradníci) k Y (ktorého taktiež vyberú politici a úradníci). Tento nový princíp určujúci, kto je a kto nie je úspešný (dosahuje zisk), nahradil pôvodný a základný trhový princíp, kde zisk dosiahol ten, kto najlepšie slúžil zákazníkovi, tzn. nadradenosť spotrebiteľa. Ako povedal rakúsky ekonóm Ludwig von Mises:
“Kapitalisti, podnikatelia hrajú kľúčovú rolu pri riadení ekonomických záležitostí. Stoja u kormidla a riadia loď. Nie sú ale slobodní pri určovaní kurzu. Nevelia, sú iba kormidelníkmi povinnými bezvýhradne poslúchnuť kapitánove rozkazy. Kapitánom je spotrebiteľ...“
Systém zdaňovania a dotovania teda deformuje celú štruktúru ekonomiky. Energia podnikateľov sa presúva od výroby k politike. Úspešní podnikatelia už nie sú tí, čo hľadajú nové možnosti na trhu, ale tí, ktorí majú oddelenia na vypracovávanie projektov. Už to nie sú tí, ktorí investujú do inovácie a vývoja nových produktov, ale tí, ktorí používajú svoje zdroje na nákup služieb euro-agentúr, poprípade investujú do nadštandardne priateľských vzťahov s úradníkmi. Už to nie sú tí, ktorí najlepšie slúžia zákazníkom, ale tí, ktorí majú konexie a kamarátov na správnych miestach. Tak trochu indický štýl podnikania.
A mimo iné, ak náhodou existujú politické strany, v ktorých môžeme nájsť takých ľudí, ktorí samých seba označujú sa podnikateľov vďaka tomu, že využívajú dotácie ako akýsi spôsob investovania do “štátneho rizikového kapitálu” (a tvária sa, že sa snažia “pomôcť” slovenským podnikateľom), tak nám môže byť viac ako jasné, že podobní ľudia podnikaniu v skutočnosti absolútne nerozumejú a nikdy mu ani nerozumeli.
Obdobne pritom pôsobia aj štátne dotácie nadnárodným investorom, na ktoré sa skladajú samotní obyvatelia krajiny. Zaujímavou nemalou dotáciou bola napr. aj dotácia spolonosti Honeywell Turbo, ktorá dostala 43 400 € na každé novovytvorené pracovné miesto. V tom čase napríklad spoločnosť Continental Matador Rubber taktiež oznámila dobrú správu – chystala sa vytvoriť 320 nových pracovných miest a vládu poprosila o požehnanie v podobe dotácie 45 600 € na jedno pracovné miesto.
Pri tom všetkom je veľmi úsmevné, ako môžu niektorí z nás stále hovoriť o kapitalizme a jeho chybách. Kapitalizmus totiž neznamená skladanie sa širokých más na dotovanierychlocistiaren dotacia kapitálu. Nie je to niečo, čo je inherentne spojené s kapitalizmom. Práve naopak – je to výplod politiky, ktorá kapitalizmus ničí a práve tento štýl politiky je veľmi obľúbený Kollárom, OľaNO, či mnohými inými populistickými politickými stranami, ktoré sa snažia tváriť tak trochu pravicovo.
OK. Aký je však potom rozdiel medzi súčasným stavom korporativistických rozhodnutí a eurofondov, či napr. takým socializmom, kde o alokácii zdrojov rozhodovali súdruhovia v ústavoch centárlneho plánovania? Dnes sa v určitej podobe predsa deje to isté, možno len v trocha viac sofistikovanej a naaranžovanej forme. O alokácií znova rozhodujú technokrati. Práve neustála netrhová misalokácia zdrojov spôsobila, že celý Východný blok sa stal zaostalou časťou sveta, udržiavanou pokope len hrozbou násilia.
Európska únia sa vo veľkej miere spolu so štátnymi dotácia žiaľ vydala rovnakým smerom, nakoľko žiadne tretia cesta neexistuje – a teda – o alokácii zdrojov rozhodujú buď úradníci, alebo slobodný trh.
Eurofondoví zlodeji
Dotácie a fondy samozrejme nevytvárajú iba systémové deformácie. Ako sa hovorí, že “príležitosť robí zlodeja”, tak aj “verejné financie robia politika”. Napríklad v Nemecku z eurofondov postavili pekný prístrešok na bicykle za 150 000 €. Dánsky obchodník dostal dotáciu 100 000 € na postavenie lyžiarskej zjazdovky na ostrove bez kopcov a snehu. Alebo exkluzívny kurz kinematografie so zameraním na “docufiction” dostal dotáciu 9 miliónov €, pričom mal celkom 12 účastníkov (750 000 € na jedného účastníka). Najnovším prírastkom do bizarného sveta eurofondov bolo aj známe internetové memečko o rozhľadni v Maďarsku v uprostred poľa, ktorej výhľad akosi nikam nevedie.
Je pravda, že tieto prípady boli vo väčšine označené ako podvody. Ale aj samotná filozofia eurofondov vyžaduje, aby potenciálny projekt nebol bez dotácie realizovaný, resp. sa nevyplatila jeho realizácia, čo principiálne otvára široký priestor pre plýtvanie.
Na obrázku dole je napr. Znázornený jeden z príkladov čerpania a následného použitia eurofondov v SR. Dotácia vyše 50 000 € pre rýchločistiareň s rozmermi asi 4x5 metrov v garážových priestoroch nákupného centra. Je niečo podobné skutočne cestou ku konkurencieschopnosti, hospodárskemu rastu a investíciou do našej budúcnosti? Alebo je to len ďalší, trocha sofistikovanejší spôsob prerozdeľovania majetku, ktorí radi zneužívajú populisti a oligarchovia k svojmu prospechu?
