Už sme sa s tým stretli asi všetci – od predavačiek v potravinách, cez dôchodcov a žiakov základných škôl, až po ľudí s ekonomickým titulom. O inflácii totiž panuje zákerný mýtus, na základe ktorého sa o nej mylne predpokladá, že je prirodzeným dôsledkom kapitalizmu a hospodárskeho rastu. Bežným argumentom je, že bez inflácie by podniky stratili motiváciu investovať a mzdy by stagnovali, keďže rast cien údajne vytvára predpoklady pre zvyšovanie príjmov.
Americký bimetalizmus a hospodársky rast
Argumenty a logika znejú na prvý pohľad presvedčivo. Avšak, prečo je tento pohľad mylný? Nuž, skúsenosti z histórie naznačujú pravý opak – konkrétne Spojené štáty americké, ako jedna z najvýznamnejších svetových ekonomík, totiž zaznamenali obdobia robustného rastu aj bez výraznej inflácie.
Od konca 18. storočia až do roku 1873 fungoval v USA takzvaný “bimetalový menový štandard”, v rámci ktorého bola hodnota dolára pevne viazaná na určité množstvo dvoch drahých kovov – a to konkrétne na hodnotu zlata a striebra. Tento systém zabezpečoval fixný výmenný pomer medzi týmito kovmi, čím poskytoval stabilitu menovej politiky. Výsledkom bolo dlhodobé obdobie klesajúcich cien, pričom celková cenová hladina v americkej ekonomike sa počas tohto obdobia znížila o 30 %.
Napriek tomu sa v tomto období vyskytovali značné cenové výkyvy. Napríklad v roku 1802 došlo k poklesu cien až o 14 %, zatiaľ čo počas občianskej vojny v roku 1864 inflácia medziročne vzrástla až o 27 %. Po vojne však nasledovalo desaťročie postupného poklesu cien, čo viedlo k opätovnému obnoveniu kúpnej sily.
A o čom to celé svedčí? Nuž, tento vývoj jednoducho naznačuje to, že aj keď bol dolár krytý zlatom a striebrom, americká ekonomika sa skrátka nevyhla obdobiam prudkej inflácie, ktoré boli následne vyrovnané defláciou.
Po zrušení politiky bimetalizmu v roku 1873 sa dolár stal menou krytou výlučne zlatom. Počas obdobia tzv. klasického zlatého štandardu, ktoré pretrvalo až do začiatku prvej svetovej vojny, došlo v USA k približne 10 % poklesu cenovej hladiny. Hoci v tomto štyridsaťročnom období neboli zaznamenané výrazné cenové šoky a maximálna ročná miera inflácie dosiahla iba 4 %, celkový trend deflácie bol výrazný, pričom cenová úroveň klesla až o 9,4 %.
Fed, Nixon a fiat systém
V roku 1913, krátko pred vypuknutím prvej svetovej vojny, bol v USA založený Federálny rezervný systém (Fed). Jeho hlavnou úlohou bolo obmedziť cenovú nestabilitu a zmierniť cykly inflácie a deflácie, ktoré vznikali v dôsledku opakujúcich sa finančných paník.
Keď sa v roku 1914 začalo vo svete postupne upúšťať od zlatého štandardu, mnohé krajiny prestali viazať svoje meny na zlato. USA a Veľká Británia však v tomto systéme naďalej pokračovali, pričom ostatné štáty začali používať ich meny ako rezervné aktíva. Neskorší vývoj však ukázal, že úplné opustenie zlatého štandardu viedlo k ešte väčším výkyvom v inflácii.
Konkrétne v prvých dvoch desaťročiach existencie Fedu dosiahla kumulatívna inflácia v USA až 37 %, a to aj napriek výraznému ročnému poklesu cien počas Veľkej hospodárskej krízy (-10,9 %). Takáto úroveň cenového rastu bola pre Američanov dovtedy bezprecedentná, pričom v najkritickejších obdobiach dosahovala ročná inflácia až 17,8 %.
A toto celé nám krásne a demonštratívne poukazuje na skutočnosť, že vytvorenie centrálnej banky neeliminovalo cykly rastu a poklesu cien. Práve naopak – umožnilo to ešte výraznejšie cenové výkyvy.
Ako to už často býva, keď vládne opatrenia neprinášajú želané výsledky, namiesto ich zrušenia sa posilňuje ich rozsah. Po Veľkej hospodárskej kríze získal Federálny rezervný systém v roku 1935 rozšírené právomoci na reguláciu ponuky peňazí a úrokových sadzieb s cieľom zabrániť opakovaniu podobnej krízy.
Následne bola v roku 1944 prijatá Brettonwoodska dohoda, ktorá stanovila, že americký dolár zostane hlavnou svetovou rezervnou menou, pričom sa USA zaviazali udržať jeho konvertibilitu na zlato. Počas 36 rokov fungovania tohto systému do roku 1971 však rozšírené právomoci centrálnej banky viedli k výraznému nárastu cien, pričom kumulatívna inflácia dosiahla bezprecedentných takmer 200 %.
Keď Francúzsko začalo čoraz intenzívnejšie požadovať výmenu svojich dolárových rezerv za zlato, americký prezident Richard Nixon v roku 1971 definitívne zrušil brettonwoodsky záväzok viazanosti dolára na zlato. Tento krok znamenal prechod na súčasný systém “fiat mien”, kde hodnotu peňazí neurčuje krytie fyzickým aktívom, ale len obyčajná dôvera v štát, ktorý menu vydáva. Odvtedy sú meny jednotlivých krajín založené výlučne na vládnom nariadení, pričom ich hodnota závisí od monetárnej politiky a ekonomického prostredia.
Dôsledkom tohto vývoja je mimo iné aj to, že od 70. rokov 20. storočia do súčasnosti vzrástli ceny v Spojených štátoch takmer o 700 %. V niektorých obdobiach dosiahla ročná inflácia viac než 13 %, pričom jediný krátky moment deflácie nastal počas finančnej krízy v roku 2009, keď ceny klesli o 0,4 %.
Pri pohľade späť do histórie pritom možno konštatovať, že centrálna banka “úspešne” splnila svoje poslanie eliminovať cykly prudkej inflácie a deflácie – namiesto cenovej volatility dnes existuje konzistentná, no dlhodobo vysoká inflácia.
Záver – inflácia nie je nevyhnutná
Inflácia cien nie je nevyhnutná, hoci sa nám to tak môže javiť len preto, že sme si zvykli na nepretržitý rast cien ako na samozrejmosť. Dlhodobá inflácia sa stala novou normou, ktorá ovplyvňuje naše životy do takej miery, že ju mnohí považujú za prirodzenú súčasť ekonomiky. V skutočnosti však s kapitalizmom ani so slobodným trhom nemá veľa spoločného. Práve naopak – v prostredí, kde neexistuje centrálne riadenie meny, majú trhové mechanizmy tendenciu ceny postupne znižovať, pretože rastúcu produktivitu a technologický pokrok sprevádza zlacňovanie tovarov a služieb.
História Spojených štátov amerických pritom ukazuje, že obdobia relatívnej cenovej stability alebo dokonca poklesu cien neboli pre hospodársky rast nijako škodlivé. Práve naopak, obdobia deflácie boli sprevádzané rástom kúpnej sily, čo malo pozitívny dopad na životnú úroveň obyvateľov.
Dnes sme však svedkami presne opačnej situácie. Neustály rast cien znamená, že kúpna sila bežných obyvateľov klesá a ich úspory sa vytrácajú doslova pred očami. Inflácia tak v skutočnosti predstavuje skrytú formu dane, ktorá oberá ľudí o hodnotu ich zárobkov, vkladov a majetku bez toho, aby si to mnohí uvedomovali.
Táto problematika je mimoriadne aktuálna aj na Slovensku, kde sa v posledných rokoch inflácia stala horúcou témou. Výrazný rast cien potravín, energií či služieb spôsobil, že čoraz viac obyvateľov si za svoje peniaze môže dovoliť menej ako pred niekoľkými rokmi. Hoci niektorí navrhujú ako riešenie vystúpenie z eurozóny a návrat k slovenskej korune, realita je taká, že ani vlastná mena by nezabránila inflácii. Centrálne riadené meny, nech už ide o euro alebo slovenskú korunu, sú vždy vystavené politickému tlaku na ich znehodnocovanie.
Inflácia teda nie je nevyhnutnosť, ale dôsledok monetárnych politík centrálnych bánk, ktoré umelo zvyšujú ponuku peňazí. Dlhodobé znehodnocovanie meny sa tak stalo nástrojom na presun bohatstva od sporiteľov a pracujúcich smerom k vláde a finančnému sektoru. Základnou otázkou teda nie je, či inflácia je potrebná pre ekonomický rast, ale pre koho je vlastne prospešná a kto na nej v skutočnosti profituje.
