Rozličné debaty o minimálnych mzdách sú v končinách našej republiky často spájané so srdcervúcimi politickými vojnami, filozofickými presvedčeniami a rozličnou mentálnou gymnastikou, ktorá mnohokrát hraničí so snahami o lacnú politickú kampaň, či s pokusmi o budenie dojmu “ekonomických odborníkov”. Niet sa čomu diviť. Búrlivé hádky a invazívne politické metódy našim politikom idú naozaj bravúrne.
Niekedy sa však určite hodí troška zdravého rozumu. Čo tak ochladiť tunajšie horúce hlavy a uzemniť tunajšie vášnivé debaty pohľadom na reálny príklad našich susedov, ktorými nie je nik iný, než práve Česká republika?
Najprv sumarizujme stav minimálnej mzdy a situáciu na pracovnom trhu u nás a v Česku.
V tomto roku (2024) dosahuje minimálna mzda na Slovensku 750 eur. Priemerná mzda je predpokladaná na celkom 1533 eur. To znamená, že pomer minimálnej mzdy k priemernej dosiahol hodnotu približne 49 percent.
Naopak, v Českej republike je tento rok minimálna mzda 18 900 korún (teda asi 748 eur), čo je nielen menej ako na Slovensku, ale zodpovedá to celkom 41,1 percenta očakávanej priemernej mzdy v roku 2024. V úrovni minimálnej mzdy tak Slovensko Českú republiku momentálne výrazne predbieha.
Tieto čísla nám však nič nepovedia bez toho, aby sme sa pozreli na situáciu na pracovnom trhu. Ak to tak urobíme, zistíme, že v Česku je priemerná nezamestnanosť pod štyrmi percentami. V dvoch najhorších krajoch zo štrnástich dosahuje úrovne 5 – 6 percent.
A ako je na tom Slovensko? Nuž, u nás je priemerná nezamestnanosť 5,4 percenta, a navyše máme tri kraje z ôsmich, kde je nezamestnanosť 9 až 10 percent (konkrétne ide o “vychýrené” regióny na východe a juhu Slovenska, medzi ktoré patria hlavne okresy Rožňava či Sabinov). Na to, aby sme si z týchto čísel uvedomili to, že na Slovensku trpí oveľa väčší podiel obyvateľstva oveľa vyššou nezamestnanosťou než v Česku, pochopiteľne nepotrebujeme žiadne vyššie matematické vzdelanie.
Česká minimálna mzda
Teraz sa dostávame k otázke, ako sa tieto dva fakty o stave minimálnej mzdy a nezamestnanosti v Česku pretavujú do samotnej politickej diskusie.
Český minister práce napr. v marci tohto roka oznámil, že pri súčasnom nastavení rastu minimálnej mzdy by samotná minimálna mzda v roku 2029 dosiahla úroveň 42,2 percenta priemernej mzdy.
Vláda tak začala uvažovať nad akýmsi kompromisom, prostredníctvom ktorého sa sľubuje zvýšenie podielu minimálnej mzdy na priemernej na 47 percent do roku 2029.
Invazívne cesty
Ak si predstavíte protest proti vláde Roberta Fica, pri ktorom bol na nemenované bratislavské námestie privezený parný valec reprezentujúci Ficove spôsoby vladárčenia, nejak tak si môžeme predstaviť aj samotnú otázku minimálnej mzdy.
Extravagantné metódy rozožierania II. piliera či nedávne komentáre Roberta Fica o “otázke toho, ako využiť vklady ľudí a dôchodkové sporenia”.
Aby nebolo takýchto prefíkaných krádeží málo, tak vládnym politikom a ministerstvu práce nestačí, že už teraz máme výrazne vyšší podiel minimálnej mzdy na priemernej, ako má Česko – a ani to, že tento pomer budeme mať vyšší, aj keď sa Čechom podarí naplniť ich smelé ciele do roku 2029.
V tomto prípade žiaľ ministerstvo bez zamyslenia navrhuje zvýšiť rýchlosť rastu minimálnej mzdy o ďalšie tri percentá.
To znie pekne. Čo to ale znamená z dlhodobého hľadiska?
Nuž, na základe niektorých makroekonomických odhadov ministerstva financií z januára tohto roku a navrhovaného vzorca ministerstva práce dosiahne minimálna mzda v roku 2028 úroveň 55,4 percenta priemernej mzdy. A opäť – na to, aby sme vedeli, že 55,4 percenta je nadpolovičné číslo, nemusíme mať vyššie matematické vzdelanie.
Dobre. Ale prečo je také dôležité, že toto samo o sebe vysoké číslo je nadpolovičné?
Samotná Európska Únia totiž hovorí o odporúčanom 50-percentnom podiele voči priemernej mzde. A aj keď má Európska Únia síce peknú teóriu, tak táto teória sa pochopiteľne inak uplatňuje v krajinách ako sú Luxembursko a inak v krajinách ako je Slovensko – a teda krajinách s mizernou fiškálnou decentralizáciou, veľkými regionálnymi rozdielmi a s problémami s dlhodobou nezamestnanosťou. Takéto krajiny sú skrátka naozaj nevhodnými adeptami na vysokú minimálnu mzdu.
Niečo také potvrdila aj štúdia IFP, podľa ktorej by každé zvýšenie minimálnej mzdy o päť percent znamenalo, že tisícky ľudí z chudobných okresov prišli o prácu. Prečo? Nuž preto, lebo ak sa chcú chudobní ľudia zamestnať za malú mzdu, tak to podľa zákona nebudú môcť urobiť. Štát im jednoducho zakáže sa zamestnať.
To však nebráni ministrovi Tomášovi, aby bez diskusie tlačil na rýchlejšie zvyšovanie minimálnej mzdy.
Grécka cesta v nedohľadne?
Je pravda, že ak ministerstvo práce pretlačí zmenu vzorca a naplnia sa odhady, tak Slovensko sa dostane medzi krajiny EÚ s najvyššou minimálnou mzdou vzhľadom na mzdovú úroveň. Pred nami bude pravdepodobne len Grécko. Presne to isté Grécko, kde je už dekády nezamestnanosť nad desiatimi percentami a kde sú dnešné reálne mzdy o 30 percent nižšie, ako boli v roku 2009.
Samozrejme, mnohí z vás si možno budú ťukať na čelo a upokojovať sa takými faktami, akým je napr. to, že slovenský dlh činí niečo nad 55 % HDP, Grécko má necelých 200 % (pričom pri kríze pred 12 rokmi malo okolo 140 % a toto číslo stále rapídne stúpalo), Japonsko má 250 %, Taliansko zhruba 150 % a hranicu 100 % preskočili aj USA, Francúzsko, Španielsko a Veľká Británia, pričom Nemecko má najmenej o 10 % viac ako my. Navyše máme zakotvený ústavný zákon o dlhovej brzde (rozpočtovej zodpovednosti) a každá vláda pri dlhu verejnej správy 57 % musí začať šetriť a pripraviť vyrovnaný rozpočet.
To však neznamená, že by sme nemali byť opatrní a že by sme nemali zatiahnuť uzdu bezhlavému míňaniu. Vývoj odštartovaný pandemickou krízou, Matovičovým rodinným balíčkom, štedrou energetickou pomocou a nadmerným zvyšovaním dôchodkov, je dlhodobo neudržateľný. Deficit verejných financií sa blíži k šiestim percentám, od vyrovnaného rozpočtu alebo aspoň udržateľného (do 3 %) má poriadne ďaleko. A to máme ešte nazbieraný investičný dlh 70 miliárd eur.
A politika minimálnych miezd tomu ani trošku nepomôže. Možno na tom nie sme tak zle ako niektoré extrémne prípady, ale pomaly a isto začíname pripomínať Grécko.
