A ambicióznosť týchto plánov skutočne nemožno poprieť. Ako povedal sám premiér Robert Fico ešte v rozhovore z 12. marca pre denník Štandard:
"Možno budete prekvapení, s akým ambicióznym plánom ideme do zdravotníctva. Z hľadiska výstavby nových zdravotníckych zariadení a rekonštrukcie nemocníc…”
Nové projekty by tak mali pribudnúť v Martine, Banskej Bystrici, Prešove či v bratislavskom Ružinove a Rázsochách v podobe detskej nemocnice.
A ak si stále nemyslíte, že plány vlády sú naozaj ambiciózne, mali by ste v zásade vedieť dve veci. Prvou z nich je fakt, že za posledných 30 rokov sa štátu podarilo postaviť jednu malú nemocnicu a druhou vecou je nepochybne katastrofálny stav našich verejných financií, ktorí sa naši milí politici snažia čas od času doplniť všelijakým bizarným “odhrýzaním si z našich peňaženiek”.
A ak chceme byť nohami viac na zemi, tak pre túto situáciu by sa viac ako “ambiciózne” možno hodilo slovo “vypočítavé”, keďže tridsiate roky 21. storočia sú ešte v nedohľadne a môžeme preto predpokladať, že sa dovtedy vystrieda zopár ministrov zdravotníctva. Ale nevadí – aspoň môžeme voličom predostrieť pekné vizualizácie.
“Monty Pythonovo ministerstvo zdravotníctva”
Bez štipky irónie, nejak takto by sa dala pomenovať situácia na ministerstve zdravotníctva. A pokiaľ vám to nepríde dostatočne absurdné, poďme sa teda danej absurdnosti pozrieť na zúbok ešte o niečo bližšie.
Z projektu Rázsochy sa stal Ružinov, pričom Rázsochy sú projekt, ktorý už dávno zlyhal a už ho nie je možné vziať späť. Argumenty niektorých odporcov Ružinova však tiež nie sú úplne odveci.
Prešovská nemocnica sa pre zmenu vykrútila vďaka tomu, že si pripísala titul “vojenská”. A tým bolo všetko vyriešené. Čo je predsa civilistov do vojenských vecí. Civilistov nemá čo zaujímať financovanie, zmysluplnosť konkrétneho projektu, alebo prevádzkové náklady. Civilista má predsa držať hubu a krok a malo by mu stačiť akurát to, či nejaká nemocnica je alebo nie je.
Národný ústav detských chorôb na Rázsochách je zas projekt, ktorý sa tak trochu vynoril z neznáma. Prednedávnom sa mal rozsiahlo rekonštruovať aj s pomocou plánu obnovy a absolvoval administratívnu mašinériu EIA (posudzovanie vplyvov na životné prostredie), no dnes sa má inde stavať nový ústav. Nemusíme byť zrovna bohvieakí ekonómovia preto, aby sme sa mohli aspoň trošku zamyslieť nad cieľom a efektivitou tohto nápadu – teda nad postavením ústavu detských chorôb vo fyzickej izolácii od inej, “dospeláckej” nemocnice. V nejednom z nás toto rozhodnutie určite vzbudilo otázku ohľadom toho, či ministerstvo nechce postaviť ústav iba preto, “aby na Rázsochách aspoň nejaká nemocnica bola”. Nechcem však veľmi konšpirovať. Pevne verím, že bude ministerstvo transparentné a časom prezradí viac zo svojich úmyslov.
Napriek všetkým etatistickým argumentom o tom ako musí byť zdravotníctvo za každú cenu v rukách štátu, keďže inak by na trhu nastal chaos, môžeme v tomto prípade krásne vidieť, že je to práve štátne riadenie, ktoré vytvára dokonalý chaos. V ňom sa imaginárne projekty hýbu po mape Bratislavy hore-dolu a nikto ani nevie, čo sa stane so starými budovami.
Téma toho, kde bude umiestnený taký či onaký projekt pritom dokonale odvádza pozornosť od ďalších veľmi dôležitých tém. Napríklad od otázky, prečo štát po toľkom zvažovaní a analyzovaní nešiel do výstavby (a ideálne aj následnej správy) nových nemocníc formou PPP projektov. Samozrejme, PPP projekty nie sú žiadnym všeliekom pre každú infraštruktúru, ktorú má vláda naprojektovať, vybudovať a spravovať, no obzvlášť v prípade nemocníc by boli veľmi zaujímavou a logickou alternatívou.
Pozornosť je z môjho pohľadu taktiež odvádzaná aj od otázky ohľadom toho, ako sa prejavia nové nemocnice v prevádzkových nákladoch nemocničného systému (v ktorom je mimo iné v súčasnosti každoročne generovaný obrovský dlh). Ak totiž napr. pribudnú nové budovy a žiadne staré neubudnú, bude to nepochybne znamenať vyššie výdavky. Inštitút Iness.sk sa k tejto situácii vo svojom blogu o nemocniciach z apríla 2024 napr. vyjadril nasledovne:
“Keď už sa ide robiť rošády v UNB (Univerzitná Nemocnica Bratislava), prečo to nevyužiť na transformáciu na akciovú spoločnosť? A spojiť to komplexným auditom činností, vrátane personálneho auditu…”
Lepšia príležitosť na upratanie v tejto inštitúci totiži už nebude. Začali sme umiestnením budov, betónom a železom, no dostali sme sa zase nazad k systémovým otázkam.
Úplne bokom ostala taktiež aj téma autonómie týchto inštitúcií. My ako občania sme sa tak trochu uspokojili s tým, že o nových nemocniciach rozhoduje práve vládnuci minister či ministerka. Takže sa musíme jednoducho uspokojiť aj s faktom, že dané rozhodnutie sa mení tak často, ako sa mení menovka na dverách v ministerstve. V ekonomicky funkčnejšom svete by minimálne iniciatíva, ak nie rozhodnutie vychádzalo priamo zo samotných inštitúcií, teda UNB, čí NÚDCH, ideálne aj s ich kapitálovým vkladom.
Štátnym maximalizmom k 0 nemocniciam
Pri tomto všetkom sa nám vynára otázka – kde by na to samotné inštitúcie zobrali kapitál? Nuž, a sme opäť pri tej najdôležitejšej téme – dôležitejšej než je akékoľvek centrálne plánovanie betónu a železa “prstom na mape Bratislavy”. A nie je ňou nič iné než samotné financovanie a finančné riadenie nemocníc.
Penta sa napr. nerozhodovala s prstom na mape, ale reálne si vypočítala, že sa jej oplatí investovať peniaze do nemocnice Bory. To, čo Bory odlišovalo od Rázsoch bolo konkrétne viac lôžok a navyše aj výukové zázemie pre medikov v navrhovanej štátnej nemocnici. Celkové investičné náklady by to pritom zodvihlo možno o niekoľko desiatok percent. Ak by štát nemal taký odpor k súkromnému sektoru, mohol pred rokmi nájsť cestu, ako sa s Bormi dohodnúť na partnerstve a otázka koncovej nemocnice mohla byť dávno vyriešená aj s finančnou úsporou.
Tu sa však krásne opakuje, že takúto záležitosť predsa musí mať silou mocou v rukách plne štát. Ako by to predsa vyzeralo, ak by sa do štátnej roboty miešala Penta, či akýkoľvek iný súkromník? To už nevieme, no výsledkom takéhoto štátneho maximalizmu nie je žiadna konkrétna nemocnica, len nové a nové projekty.
A ako to už na Slovensku chodí, namiesto reálnych a efektívnych riešení sme zostali s plnou náručou planých sľubov a populistických politík.
A ak sa aj náhodou podarí tieto sľuby naplniť, bude to trvať až ďaleko za počiatok 30. rokov 21. storočia. Máme krásne vizualizácie na papieri, ale nula zmien systému. Možnosť zapojiť súkromný kapitál a know-how bola nevyužitá, ale nie je úplne stratená. Na to by si ale štát musel dať ruku na srdce a priznať si, kde sú hranice jeho schopností – ak nie v celkovom financovaní projektov, tak aspoň v zdravotníctve…
