Kde konkrétne by sme však v tejto nesmiernej spleti argumentov a obvinení mali hľadať riešenia? Kto sú naši klimatickí delikventi a klimatickí hrdinovia?
Napriek tomu, že v súčasnej dobe môžeme spomínať na mnohé nepríjemnosti v súvislosti s pandémiou koronavírusu a vládnymi reštrikciami, tak počas tohto obdobia si mnohí z nás mohli všimnúť jeden priaznivý epifenomén tejto celosvetovo nepriaznivej situácie. A nebolo ním nič iné ako lepšie ovzdušie.
Ak by som sa vedel odosobniť od celej koronasituácie a všetkých hrôz ktoré nám priniesla, tak konkrétne za ojedinelý “zážitok” čistého vzduchu na Slovensku som bol v tomto období nesmierne vďačný. A to obzvlášť vtedy, keď sa môžeme “pýšiť” tretím miestom v rebríčku krajín EÚ, ktoré majú najväčší výskyt prachových častíc PM2,5.
Samozrejme; moja vďačnosť nemá svoju alfu a omegu iba v nejakej korone a v čistom ovzduší. Osobne si myslím, že základným potrebám svojho tela rozumiem aspoň do takej miery, že si vážim, ak ďalej napr. nemusím dýchať znečistený vzduch plný exhalátov v mestách, kúpať sa vo vodách plných ropy alebo jesť mäso rýb požierajúcich plastový mikroodpad v oceánoch.
Aj napriek takémuto postoju by som sa však za typického zeleného nadšenca neoznačoval.
Prečo však nie? Osobne sa na otázky politiky a spoločnosti snažím nahliadať v súlade so zdravým rozumom a prihliadajúc na ekonomické princípy.
Obzvlášť veľmi podozrivé mi príde, ak sa riešitelia nejakej problematiky striktne rozdelia na dva názorovo odlišné protipóly; či už sa jedná o hysterických riešiteľov nejakého sociálneho problému, alebo popieračov vedeckého faktu (rovnako, ako to je v prípade klimatických zmien). Nech už je daný problém akýkoľvek, spoločenská polarizácia je pre nás všetkých jasnou červenou kontrolkou toho, že problém nebude až tak veľmi jednoduchý a treba sa naň pozrieť o čosi bližšie. Zamyslieť sa nad tým čo je a čo nie je vidieť.
Global Warming is hoax!/Save our planet!
Hysterickí “riešitelia” a popierači problému. Toto sú presne tie dva protipóly, ktoré som spomínal v predošlom odseku. V tejto časti článku by som si chcel oba tábory tak trochu analyzovať a zamysllieť sa nad tým, aké sú ich charakteristiky, v čom sa mýlia, v čom majú pravdu a o čo im vôbec ide.
Mindset popieračov
Poďme sa najprv vyjadriť k tvrdeniam striktných popieračov, teda tých, ktorí ekoaktivistov nazývajú alarmistami a celú problematiku globálneho otepľovania považujú za hoax.
Podľa meraní Goddard Institute for Space Studies (GISS) v NASA sa priemerné ročné teploty na Zemi zvýšili od roku 1880 o 0,8 °C. Od roku 1975 sa otepľovanie zväčšuje približne 0,15 – 0,20 °C za desaťročie. Takže, nech sa deje, čo sa deje, naša planéta sa skrátka pomaly, ale isto otepľuje.
Ak poznáme to čo poznáme, tak by sme teda z tvrdení o „hoaxovitosti“ klimatických zmien mohli pokojne dedukovať, že skeptici principiálne odmietajú prijať tento jednoduchý vedecký fakt, nie?
Áno, takto by to skutočne fungovalo, keby totiž ľudia o niečo viac logicky uvažovali a starostlivejšie analyzovali význam slovných spojení, s ktorými pracujú. Lenže klimatickí skeptici sú častokrát s prepáčením natoľko obmedzení, že nie sú schopní rozlišovať medzi popieraním globálneho otepľovania a popieraním antropogénneho vplyvu globálneho otepľovania. Skeptici majú totiž niekedy vlastné teórie o alternatívnych zdrojoch klimatických zmien (napr. tisícročných cykloch slnečnej oscilácie).
Ak si je jedinec schopný uvedomiť rozdiel medzi týmito dvoma pojmami a aj tak naďalej popiera fakt o globálnom otepľovaní, tak to už je buď problém jeho nesprávnej práce s pojmami, alebo problém jeho prílišnej potreby vyjadrovať svoj názor bez ohľadu na to, ako veľmi je nepremyslený. Alebo do tretice – takéto popieranie môže byť lacným spôsobom toho, ako si k voľbám nahnať voličov s podobne “nepremyslenými” názormi.
Na podobnú hru stavili mnohí tzv. “pravicoví” populistickí politici v Európe a USA, medzi ktorých patrí napr. Donald Trump alebo Marine Le Pen.
Mindset alarmistov
Poďme sa tentokrát pozrieť na druhú stranu politického tábora – na hysterických “riešiteľov”, ktorých skeptici nazývajú alarmistami.
Popravde, osobne nemám žiaden väčší problém k pozitívnemu prístupu riešenia klimatickej krízy; práve naopak. Chcel by som akurát ekoaktivistom (výhradne tým, ktorí si myslia, že na všetko majú reálne a všeobecne dobré riešenie) pripomenúť, že v našom svete je žiaľ nemožné objektívne zaznamenať polaritu človeka a prírody. To jest; nemôžeme s istotou povedať, že človek má na ekosystém výhradne dobrý, alebo zlý vplyv.
Ako je to teda možné? Nuž, vzťahy medzi ľudstvom a planétou sú jednoducho príliš zložité. Ekosystém je napr. schopný prirodzene reagovať na narastajúce zmeny CO2, ktorý je mimochodom pre rastliny niečo ako základné palivo a podnecuje ich k rýchlejšiemu rastu a väčšej tvorbe listov, čo je preukázateľne vidno aj na satelitných snímkach.
Množstvo ľudí, či už alarmistov, alebo popieračov, sa nesprávne domnieva, že sú schopní vzťahom ľudstvo/planéta porozumieť (sú pritom medzi nimi aj vedci). Niečo také je nielenže omylné, ale aj celkom nebezpečné.
Aby bolo jasno, v žiadnom prípade nehodlám byť popieračom vedeckých výskumov, keďže nie som vedcom, ale problém vidím práve v tom, že vedci na základe nejakého konkrétneho vedeckého výskumu týkajúceho sa iba malého oboru obrovskej a komplexnej tematiky ohľadom klímy, generálne posudzujú celý jej stav. Na základe podobne nepremyslených vedeckých analýz vznikli v histórií také tézy, ako napr. „posledné zásoby ropy vypršia v 80. rokoch 20. storočia“, alebo „planéta Zem sa bude v novom miléniu ochladzovať“.
V praxi ide o to, že podobné “výskumy” vytvárajú predikcie na základe lineárnych vzťahov, pričom realita lineárna väčšinou nie je. Ako sme si spomenuli vyššie – skutočný svet je omnoho komplexnejší. A neznamená to, že sa planéta neotepľuje, alebo že ju človek neznečisťuje. Znamená to, že máme iba príliš málo poznatkov na to aby sme vedeli správne predvídať dôsledky ľudského jednania na našu planétu.
Mimochodom, planéta nie je ničím, čo by bolo potrebné zachrániť. Zem nemá samostatné vedomie a je jej statočne jedno, či je pokrytá černozemou a zelenými rastlinkami, alebo plastovými igelitkami a rádioaktívnym odpadom. Nerozumieme jej vzťahom a nedokážeme určiť, čo je pre ňu najlepšie – planéta si tu veselo existovala miliardy rokov pred nami, zatiaľ čo ju bombardovali vesmírne telesá o rôznych veľkostiach a pravdepodobne tu bude aj miliardy rokov po našej existencii. To, čo potrebujeme zachrániť, sme my.
Kde sú problémy a ako na ne odpovedať paralelnými riešeniami?
Ekoaktivisti často bez ohľadu na vážnosť daného klimatického problému tvrdia, že základným riešením je obmedziť chamtivých podnikateľov, pretože „capitalism is based on greed“ a podnikateľom mimo zisku reálne nezáleží na ničom, vrátane životného prostredia.
Ak v tomto ohľade prehliadneme do očí bijúcu generalizáciu, tak by sme sa mohli ísť pozrieť na reálne trhové riešenia, ktoré by k ekologickosti mali motivovať práve chamtivých podnikateľov.
Ak je niečo lacné, trvalo udržateľné a znižuje to podnikateľské náklady (čo pre ekonomických neznalcov znamená, že zisk bude mať vyššiu hodnotu, než zdroje, ktoré boli do operácie vložené), tak je chamtivý podnikateľ perfektne motivovaný na ekologicky šetrnú produkciu. Napr. ak je recyklácia plastového odpadu naozaj lacnejšia, tak asi žiaden podnikateľ nebude natoľko šialený, aby dovážal novo vyrobené plastové výrobky z lokálnych zdrojov.
Čo sa týka nákladov, tak osobne v nich vidím len jeden jediný, no veľmi dôležitý problém – podnikatelia ich často neznášajú všetky. Ak továreň vypúšťa do vzduchu nadbytok emisií, tak tým pochopiteľne znižuje kvalitu ovzdušia pre nás všetkých a rozhodne by sa o to mala nejakým spôsobom postarať (či už finančnou kompenzáciou, alebo filtráciou splodín pred vypustením).
Niečo také na prvý pohľad môže znieť ako daň, alebo emisná norma, ale ja prekvapivo nemám na mysli daň a ani emisnú normu. Hovorím o skutočnom preplatení nákladov – výlučne tým ľuďom, ktorým problém továreň spôsobuje, nie štátu.
Ak nie je v súčasnom systéme možné podnikateľa zažalovať za škody, ktoré jeho činnosť spôsobuje, tak si dovolím povedať, že je to výhradne zásluhou korporativisticky orientovaných štátov, ktoré tak umožňujú podnikateľom neznášať reálne náklady ich podnikania. Niečo také sa však nedeje na celom svete – napríklad pôvodný Texas common law umožňoval zažalovať znečisťovateľov a žiadať náhradu škody.
Klasická daň má síce na prvý pohľad rovnaký efekt; tiež zvyšuje náklady, ale čo je podstatné, neumožňuje zapojenie technológií na zníženie emisií a platba nejde priamo na odškodnenie tých, ktorým bol problém spôsobený.
Keď padne reč na samotné zníženie emisií, tak pod tým nemyslím iba smog. Napr. čiastočky, ktoré ho spôsobujú, ľudia pociťujú individuálne a ich rozloženie je čiste lokálne, ale napríklad taký oxid uhličitý je už globálny problém.
Ako ľudstvo by sme teda mohli použiť nejaké globálne riešenie, napríklad kompenzáciu CO2. Tá funguje tak, že „kúpime“ na trhu (kdekoľvek na svete) zníženie oxidu uhličitého. Môže to byť napríklad zaplatenie lepšieho čistenia vzduchu inej elektrárni, prípadne zmenu elektrárne z neekologickej na ekologickú a pod.
Oproti dani má toto riešenie výhodu v tom, že pri ňom funguje cenový mechanizmus – riešime tie problémy, ktoré dokážeme najefektívnejšie odstrániť. A tu tiež prichádzajú na rad technológie, inovácie a trhové ceny. Podnikatelia sú motivovaní, aby kompenzáciu urobili s čo najnižšími nákladmi. Pekným dôsledkom je, že zároveň zvyšujú životnú úroveň v krajinách, kde sa im to najviac zíde.
Množstvo z čitateľov tohto článku sa teraz môže dožadovať odpovede na to, že prečo by mala byť práve ekologická nezávadnosť tou pravou motiváciou pre trh, keď oproti klimatickej ignorácií môže predstavovať o niečo väčšie náklady a problémy.
Nuž, ekologicky šetrná energia je jednoducho vďaka virtue signallingu preferovaná a s rozvojom technológií bude len lacnejšia.
Ďalšou podnikateľskou ekopríležitosťou je napr. niečo na spôsob “čistenia svedomia”. Niektoré letecké spoločnosti dajú svojim cestujúcim checkbox, pri zakliknutí ktorého sa za pár eur zasadí toľko stromov, aby bola celá cesta uhlíkovo neutrálna. Pre letecké spoločnosti to je jasný podnikateľský plán – viac ľudí bude lietať, čo znamená, že je to lacný spôsob ako si udržať biznis. Dokonca si to zaplatia priamo zákazníci.
Ako situáciu rieši SASka?
Aj keď sa môže na prvý pohľad zdať, že paralelné riešenia kríz a politická cesta od seba môžu mať veľmi ďaleko, nemusí to tak vždy byť. Peknou kontradikciou klasickej štátnej “centralizovanej” cesty je práve SASka, ktorá sa zameriava na racionálne riešenie klimatickej zmeny a ochranu životného prostredia na základe dôkladných analýz a presných údajov.
Ako sme si spomenuli vyššie – veľmi kľúčovým a dôležitým bodom v boji s klimatickou krízou je princíp "znečisťovateľ platí". Presne toto riešenie presadzuje aj strana SAS.
Podľa viacerých štúdií, ale aj podľa 28 nositeľov Nobelovej ceny za ekonómiu, medzi najefektívnejšie spôsoby znižovania emisií skleníkových plynov patria politiky oceňujúce uhlík, teda také, kde znečisťovateľ platí za každú jednotku vypusteného uhlíka. Takýto typ politiky sa v Európskej únii uplatňuje posledných 15 rokov napríklad cez systém emisných povoleniek (ETS). Avšak v posledných rokoch sa Európska únia vydáva skôr inou cestou – pokúša sa definovať, ktoré hospodárske činnosti sú „zelené“, a presunúť do nich kapitál.
Mimo iné, na Slovensku je veľmi dôležitým bodom správna informovanosť o kvalite ovzdušia.
Slovensko v európskom porovnaní vykazuje vysoké hodnoty prachových častíc PM10 a PM2,5,. V rámci EÚ sme krajinou s tretím najvyšším podielom obyvateľstva vystaveného nadmerným koncentráciám PM2,5. Asi netreba hovoriť o tom, že prachové častice majú výrazný vplyv na zdravie človeka. Napriek tomu má verejnosť na Slovensku stále obmedzené informácie o aktuálnej kvalite ovzdušia v jednotlivých lokalitách, keďže na Slovensku je stále nedostatočne vybudovaná monitorovacia sieť. SASka preto navrhuje riešenie v podobe monitorovacej siete kvality ovzdušia, čím sa zlepší kvalita a rozsah pravidelných informácií o kvalite ovzdušia pre celé Slovensko. Nové stanice na odber vzoriek budú ideálne umiestnené v miestach, kde sa vyskytujú najvyššie koncentrácie (so stanicami zameranými na dopravu a na priemysel).
Aj keď je program SASky v otázke životného prostredia veľmi rozsiahly, je nutné zmieniť, že je to práve SASka, ktorá na problém znečistenia a klimatickej krízy používa skutočne trvalo udržateľné a “paralelné riešenia” – aspoň teda v kontraste s klasickými politickými stranami, ktoré buď riešia vysoký podiel emisií napr. vyššími daňami a očakávajú, že to pomôže; prípadne si povedia že “globálne otepľovanie neexistuje” a rátajú s tým, že ľudia budú s ich verdiktom spokojní.
Čo mi vadí na niektorých ekoaktivistoch?
Keď už sme si teda spomenuli klasické politické strany a ich ignorantský či “zdaňovací” spôsob boja s klimatickou krízou, pozrime sa najprv na to, v akom prostredí vôbec vznikajú zárodky podobného myslenia. V čom sa mýlia niektorí ekoaktivisti a prečo je veľmi škodlivé, ak svoje “pomýlenie” následne prenášajú do radov politiky?
1.) Politická kampaň
Popravde, nemám nič proti aktivistom, ktorí sa zdokonaľujú, začínajú sami od seba a snažia sa na ekologickú nezávadnosť obrátiť iných prostredníctvom reálneho poukazovania na určité spoločenské problémy. Je to naozaj super a veľmi takýmto typom ľudí fandím.
Ak však na druhej strane poviem, že nemám rád kampaň Grety Thunbergovej, tak pre mnohých čitateľov môžem znieť ako zarytý hoaxer, či populista.
Proti Grete ako osobe naozaj nič nemám. Myslím si, že je v porovnaní so svojimi rovesníkmi pomerne zručná a dokonca sa aj celkom bavím na jej prefíkanom spôsobe sebarealizácie, vďaka ktorému sa jej podarilo “vyhackovať” školskú dochádzku. Čo mi však vadí, je jej kampaň založená na šírení strachu. Je to pre mňa to isté, ako strašiť ľudí migrantmi, užívateľmi drog, alebo homosexuálnymi manželstvami. Kampaň založená na emóciách (a predovšetkým na tých negatívnych) sa historicky takmer vždy dočká veľkého úspechu a je univerzálnym spôsobom na budovanie politickej kariéry. Na Slovensku je tento postup napr. veľmi preferovaný Matovičom, Kollárom, Ficom a Kotlebom.
2.) Centrálne plánovanie prírody
Ak sa obyvateľ Bratislavy rozhodne urobiť si výlet s deťmi do lesov na Záhorí, môže byť totálne unesený organizovanosťou výsadby stromov, ktorá pozostáva z geometricky presného umiestnenia každej jednej rastlinky v presnom zákryte.
Už na základnej škole nás totiž drahé pani učiteľky hovorili, že príroda je všetko okolo nás, čo nevytvoril človek. Z tejto definície nám teda môže byť jasné, že takéto prostedie by sa za prírodu asi tak ľahko považovať nedalo. V prírode fungujú vzťahy, ktorým stále nerozumieme a centrálne plánovať prírodu takmer nikdy nie je dobrý nápad.
Nuž, a potom prichádzajú na scénu horári s ich povinnosťami starať sa o les strieľaním zvierat, dotácie na vykosenie lesnej čistinky a povraždenie všetkého živého, čo sa na nej nachádza, či politici, ktorí majú v pláne na Slovensku zastreliť väčšie množstvo šeliem jedného druhu, než na jeho území naozaj žije.
Všetko vyššie spomenuté a aj mnohé podobné dilemy môžeme považovať za dôsledok myslenia niekoho, kto naozaj nevie čo robí.
Ako prispievajú technológie k uhlíkovej neutralite?
Keďže je momentálne v kurze byť ekologicky mysliacim hipsterom, tak pochopiteľne stúpa dopyt aj po ekologických technológiách. Každý asi pozná elektromobily (vrátane rôznych iných dopravných elektronických zariadení) a solárne panely, ktoré si dokážete implantovať na strechu vlastného domu.
Čo však iné technológie, ktorých vývoj je momentálne na samotnom počiatku, alebo ich existencia nie je pre mainstream až tak známa?
Z tých by som chcel predovšetkým spomenúť recykláciu jadrového odpadu (viacero firiem pracuje na spôsobe ako spotrebovaný jadrový odpad použiť v reaktore na produkovanie ešte väčšieho množstva energie, čím sa zároveň zníži nebezpečnosť tohto odpadu; jadrová energia tak bude efektívnejšia, lacnejšia a bezpečnejšia), bioreaktory (slúžia na odbúranie CO2 a produkciu látok, ktoré potrebujeme; s čím priamo súvisí aj genetika a genetické modifikácie) a hydro/akvaponické pestovanie rastlín (rastlinky určené na konzumáciu sú vypestované priamo na mieste, kde je ich treba, namiesto toho, aby boli dopravované neekologickým dopravným prostriedkom zo svojho pôvodného pestovateľského stanoviska).
Záver – prečo dane a centrálne emisné normy nie sú dobrým riešením?
Ak má fungovať ekologický marketing a zároveň má byť príroda nedotknutá a centrálne neplánovaná, tak musí chtiac-nechtiac fungovať jedna jediná podmienka – ľudia si to budú musieť vedieť dovoliť.
Niektorí ekoaktivisti by možno uvítali globálny technologický návrat o pár desiatok rokov späť, ale takéto nadšenie množstvo krajín sveta pochopiteľne nezdieľa (a obzvlášť nie tie rozvojové).
Ak si obyvatelia nejakej rozvojovej krajiny môžu dovoliť iba hrdzavý smradľavý automobil na parný pohon a sú radi, ak sa im raz za týždeň podarí spapať potraviny neobsahujúce zárodky salmonely, tak takíto ľudia asi nebudú mať príliš veľkú motiváciu na to, aby sa zaujímali o emisné normy.
A to je predovšetkým dôvod, prečo v mnohých rozvojových krajinách často ani žiadnu Gretu Thunberg nepoznajú.
Namiesto náročného a ekonomicky neefektívneho stavania solárnych panelov dokážeme napr. za rovnakú sumu prostredníctvom ľubovoľných nadácií zachrániť život jedného človeka v Afrike nakazeného maláriou. Pri zníženej mortalite a zvýšenej životnej úrovni majú ľudia aj automaticky menej detí – v chudobných krajinách totiž celý dôchodkový systém pozostáva z toho, ako efektívne sa deti postarajú o rodičov. Ak je teda dosť veľká pravdepodobnosť, že deti zahynú, alebo nebudú schopné produkovať dostatočne veľa kapitálu na to, aby sa o rodičov postarali, budú mať rodiny viac detí. Viac chudobných detí znamená väčšiu ekologickú katastrofu. Ak nechceme zakazovať ľuďom rozmnožovať sa, tak v prvom rade potrebujeme dosiahnuť zvýšenie životnej úrovne.
A toto je presne ten moment, kedy by som veľmi rád podotkol, že všetky ekologické dane bez výnimky životnú úroveň znižujú. Daň z fosílnych palív zvýši skoro všetky ceny v ekonomike. Ako úplne bežný dôkaz nám môžu poslúžiť základné potraviny v úplne obyčajných potravinových reťazcoch, ktoré aj pri zdanení paliva budú automaticky dovezené z toho istého zdroja rovnakým dopravným prostriedkom. Efektom teda nie je len pokles množstva fosílneho paliva, ktoré je spálené, ale aj pokles toho, čo človek dokáže spotrebovať celkovo. A to má práve opačný efekt na ekológiu – možno si ju nakoniec nebudeme môcť dovoliť.
Presne z týchto dôvodov sa odmietam zúčastňovať klimatických protestov a adorácie strachom ovládanej kampane na štýl slečny Thunbergovej. Milujem planétu Zem, je v mojom záujme zachovať ekosystém v čo najprirodzenejšej podobe a podporiť alternatívne ekologické riešenia.
Protestujúci ekoaktivisti ale často dožadujú nové dane a nové regulácie a ich motiváciou je budovanie kolektívneho strachu a ukazovanie na jedného konkrétneho nepriateľa, podobne, ako to robili rôzne totalitné režimy.
Naopak, veci ako technologický pokrok, pozitívny ekoaktivizmus a zvyšovanie životnej úrovne sú overeným spôsobom globálneho dosahovania pozitívnych zmien.
