Regulácia cien potravín je totiž často veľmi lákavým populistickým riešením práve pre politikov, ktorí chcú ukážkovo demonštrovať svoju starostlivosť o občanov a zdanlivo im znižovať životné náklady.
Znie to ľúbivo, no nie? Napriek tomu je však tento prístup z ekonomického hľadiska neudržateľný a vedie k vážnym hospodárskym problémom.
Na to aby sme sa pozreli na praktické dopady týchto politík, pritom nemusíme chodiť ďaleko do histórie, ani ďaleko za naše hranice. Ako ukazujú skúsenosti z Maďarska či Chorvátska, regulácia cien síce na prvý pohľad znižuje ceny, no v dlhodobom horizonte spôsobuje vyššiu infláciu, nedostatok produktov a narušenie trhových mechanizmov.
Na zúbok týmto dvom konkrétnym historickým príkladom sa o niečo bližšie pozrieme práve v tomto článku, no ešte predtým by sme si mali vysvetliť nejaké základy ekonómie a trhových mechanizmov, aby sme vďaka nim pochopili, ako vôbec mohlo k maďarskej či k chorvátskej katastrofe dôjsť. A samozrejme – aby sme si mohli v prvom rade uvedomiť to, prečo by podobné opatrenia mohli ešte viac prehĺbiť už aj tak stagnujúcu ekonomiku a zhoršiť dostupnosť základných potravín, ak by boli zavedené u nás na Slovensku.
Trhový mechanizmus a signálna funkcia cien
Ceny potravín, rovnako ako ceny akéhokoľvek iného tovaru, sú výsledkom interakcie ponuky a dopytu. Keď sa dopyt po nejakom produkte zvýši alebo sa jeho ponuka zníži, cena automaticky stúpa. Naopak, ak je nejakého tovaru nadbytok alebo ak oň nie je záujem, cena klesá. Tento jednoduchý mechanizmus funguje ako neviditeľný kompas pre výrobcov aj spotrebiteľov.
Predstavme si napríklad vajcia. Ak ich cena prudko vzrastie, farmári a producenti si všimnú, že je to pre nich výhodný biznis, a začnú chovať viac sliepok. Zároveň spotrebitelia môžu prehodnotiť svoje nákupné správanie – niektorí prejdú na lacnejšie alternatívy, napríklad na tofu či iné proteínové zdroje, iní začnú kupovať vajcia menej často. Výsledkom je, že ponuka sa zvýši a dopyt mierne oslabí, čo postupne zníži cenu vajec späť na vyváženú úroveň.
A čo robí regulácia cien? Regulácia cien tento prirodzený mechanizmus naruší. Ak vláda stanoví maximálnu cenu vajec na umelo nízkej úrovni, producenti zistia, že sa im už neoplatí zvyšovať produkciu – v horšom prípade začnú produkciu obmedzovať, pretože sa im nebude vyplácať predávať vajcia pod výrobné náklady. Na druhej strane spotrebitelia môžu začať kupovať viac, pretože cena je nízka, no na trhu sa naraz ocitne menej vajec. Dôsledok? Nedostatok produktu, dlhé rady v obchodoch a prázdne regály.
Tento efekt pritom nie je len teoretický a história nás pred ním už mnohokrát varovala. Zlyhanie regulácie cien vidíme naprieč dejinami – a zakaždým s podobným výsledkom.
V ZSSR napr. vláda stanovila pevné ceny na základné potraviny, no bez ohľadu na reálne výrobné náklady. Výsledkom bolo, že sa nikomu neoplatilo produkovať dostatok kvalitných potravín a obchody sa jednoducho vyprázdnili. Ľudia museli stáť v radoch na chlieb, mlieko či mäso, pričom dostupnosť týchto tovarov bola čoraz horšia. Ak chcel niekto získať mäso či maslo bez niekoľkohodinového čakania, musel sa obrátiť na čierny trh, kde sa tie isté produkty predávali za výrazne vyššie ceny. Rovnaký efekt postihlo mnoho krajín Východného bloku, vrátane Slovenska.
Napríklad taká Venezuela v 21. storočí takisto zaviedla cenové regulácie na základné potraviny, ako sú múka, olej a mlieko. Výsledok? Výrobcovia prestali produkovať, pretože predaj za regulované ceny znamenal stratu. Obchody sa vyprázdnili, objavili sa rozsiahle výpadky potravín a ľudia museli cestovať do zahraničia, aby si kúpili základné potraviny. Regulácia mala pôvodne pomôcť chudobným, no v konečnom dôsledku spôsobila ešte väčšiu krízu a hyperinfláciu, ktorá zruinovala celú ekonomiku.
Prečo regulácia cien nefunguje?
Regulácia cien sa vždy začína s dobrým úmyslom – vlády chcú ochrániť ľudí pred vysokými cenami. No výsledky sú vždy rovnaké a v skratke ich možno zhrnúť do nasledujúcich štyroch bodov:
Strata motivácie pre výrobcov – Keď sa im nevypláca predávať pod výrobnú cenu, obmedzujú produkciu alebo úplne končia.
Nedostatok produktov – Menej produkcie prakticky znamená prázdne obchody a dlhé rady na potraviny.
Čierny trh a špekulácie – Ľudia začnú hľadať tovar neoficiálnymi cestami, kde ceny raketovo rastú.
Drahšie alternatívy – Ak obchodníci nemôžu zvýšiť cenu jedného produktu, zvýšia ceny iných, čím celkovo rastú životné náklady.
Maďarský príklad: Regulácia cien a najvyššia inflácia v EÚ
Na to, aby sme si uvedomili desivé dôsledky regulácie cien potravín, nemusíme cestovať do Venezuely alebo sa vracať do čias, keď obchody v Sovietskom zväze zívali prázdnotou. Stačí sa pozrieť na nášho suseda – Maďarsko, kde sa relatívne nedávna vládna snaha o umelé zníženie cien potravín zmenila na ekonomickú nočnú moru.
Maďarská vláda v roku 2022 zaviedla cenové stropy na základné potraviny, ako sú cukor, múka, bravčové mäso či slnečnicový olej. Cieľ bol jednoduchý – ochrániť spotrebiteľov pred prudkým zdražovaním v dôsledku inflácie. No výsledok bol presne opačný. Potravinová inflácia v Maďarsku sa vyšplhala na rekordné úrovne a krajina sa dostala na čelo rebríčka najvyšších cien potravín v celej Európskej únii.
Prečo sa to stalo? Regulované ceny skrátka znamenali to, že obchodníci museli predávať tieto produkty so stratou. A keďže podnikanie nemôže dlhodobo fungovať so zápornými maržami, začali kompenzovať tieto straty zdražovaním iných výrobkov. Výsledkom bolo, že hoci si ľudia mohli kúpiť pár vybraných potravín lacnejšie, všetko ostatné v obchodoch zdraželo ešte viac.
Navyše, objavili sa aj výpadky v zásobovaní. Keďže sa producentom a obchodníkom neoplatilo predávať niektoré potraviny pod regulovanou cenou, jednoducho ich prestali ponúkať. V supermarketoch tak začali chýbať základné produkty a zákazníci sa museli spoliehať na alternatívy, ktoré však boli oveľa drahšie.
Niektoré obchody sa dokonca rozhodli zaviesť prídelový systém – zákazníci si mohli kúpiť len obmedzené množstvo regulovaných potravín, aby ich bolo aspoň trochu pre všetkých. To vyvolalo chaos, panické nákupy a situáciu ešte zhoršilo.
Chorvátsko: Cesta do regulačnej špirály
Chorváti sa v roku 2022 rozhodli zaviesť reguláciu cien na deväť základných potravín, ako sú olej, mlieko, múka či cukor. Išlo o politický krok, ktorý mal pomôcť domácnostiam vyrovnať sa s prudkým nárastom cien. O rok neskôr sa však ukázalo, že tieto opatrenia neprinášajú očakávané výsledky. Namiesto toho, aby ceny klesli alebo sa aspoň stabilizovali, vláda rozšírila reguláciu na 30 produktov a do začiatku roka 2025 už na neuveriteľných 70 potravín.
Tento prístup sa veľmi podobá na to, čo sa dialo v bývalých socialistických ekonomikách – keď niečo nefungovalo, vlády reagovali ďalšími hlúpimi zásahmi, čím sa problémy ešte viac prehlbovali. Chorvátsky prípad ukazuje presne túto dynamiku. Regulácia mala paradoxný efekt – ceny potravín v krajine rástli rýchlejšie ako priemer EÚ. Kým v Únii bola potravinová inflácia len 1,54 %, v Chorvátsku dosiahla 3,91 %.
Prečo sa to stalo? Podobne ako v Maďarsku, aj v Chorvátsku sa obchodníci snažili kompenzovať straty z regulovaných potravín zvýšením cien iných produktov. Navyše, keďže mnohé potraviny sa za umelo nízke ceny prestali predávať, zákazníci si ich museli nahrádzať inými – drahšími – alternatívami. Tým sa celkový nákupný košík domácností predražil, hoci vláda deklarovala presne opačný cieľ.
Okrem samotnej regulácie cien zaviedlo Chorvátsko aj celý rad dodatočných byrokratických opatrení, ktoré situáciu ešte zhoršili. Napríklad nové pravidlá určovali, ako majú byť produkty umiestňované v regáloch, aby zvýhodnili regulované potraviny. Zaviedla sa aj povinnosť zobrazovať ceny online, čo malo spotrebiteľom pomôcť porovnávať ceny, no v praxi to len zvýšilo náklady obchodníkov na administratívu a IT systémy.
Problém je, že keď vláda raz začne zasahovať do trhu, často sa stáva jej väzňom. Keďže politici nechcú priznať, že regulácia cien nefunguje, namiesto jej zrušenia zavádzajú ďalšie opatrenia v snahe napraviť chyby predchádzajúcich zásahov. Tak vzniká regulačná špirála, ktorá vedie k ešte väčším deformáciám trhu.
Príklad Chorvátska nám pripomína, že regulácia cien nikdy nie je jednorázovým opatrením. Keď raz politici začnú kontrolovať ceny, rýchlo sa dostanú do situácie, kde musia regulovať čoraz viac, až nakoniec skončia v slepej uličke, kde je trh plný nedostatkov, obchodníci strácajú motiváciu predávať a ceny – namiesto poklesu – rastú ešte rýchlejšie.
Dopady regulácie cien na slovenskú ekonomiku
Ak by sa Slovensko vydalo cestou regulácie cien potravín, mohlo by to mať fatálne následky pre našu už aj tak stagnujúcu ekonomiku. Slovenská ekonomika dlhodobo zaostáva za priemerom EÚ a HDP na obyvateľa sa v posledných rokoch prepadol až na predposledné miesto v únii. Príčinou je najmä slabá inovačná kapacita, nedostatok kvalifikovanej pracovnej sily a vysoká závislosť od zahraničného kapitálu.
Regulácia cien by ešte viac poškodila podnikateľské prostredie a oslabila konkurencieschopnosť slovenského maloobchodu. Veľké nadnárodné reťazce by si možno dokázali poradiť presunutím strát na iné produkty alebo na iné trhy, no menší obchodníci by takúto záťaž neustáli. Mnohí by boli nútení zatvoriť svoje prevádzky, čím by sa znížila konkurencia a v konečnom dôsledku by spotrebitelia čelili ešte vyšším cenám a menšiemu výberu.
Navyše, Slovensko už teraz čelí problémom s financovaním verejných výdavkov. Ratingová agentúra Fitch nedávno znížila Slovensku rating práve pre slabú fiškálnu disciplínu a nedostatok dôveryhodného plánu na stabilizáciu verejných financií. Zavedenie regulácie cien by tak opäť poslalo negatívny signál investorom, že Slovensko sa vydáva cestou netrhových opatrení, čo by mohlo viesť k vyššej rizikovej prirážke na slovenské dlhopisy a ďalšiemu nárastu nákladov na obsluhu štátneho dlhu.
Vyššia riziková prirážka by znamenala drahšie financovanie pre podniky, čo by ešte viac obmedzilo investície do inovácií a modernizácie výroby. V konečnom dôsledku by regulácia cien mohla znížiť ekonomický rast Slovenska a ešte viac prehĺbiť zaostávanie za ostatnými krajinami EÚ.
Záver
Regulácia cien potravín je atraktívna len na prvý pohľad, no jej dlhodobé dopady sú deštruktívne pre ekonomiku aj samotných spotrebiteľov.
Skúsenosti z Maďarska a Chorvátska ukazujú, že takéto opatrenia vedú k vyššej inflácii, nedostatku tovaru a narušeniu trhových mechanizmov. Ak by Slovensko pristúpilo k regulácii cien potravín, ohrozilo by tým nielen konkurencieschopnosť maloobchodu, ale aj stabilitu verejných financií a dôveru investorov. Pevne teda verím, že si tieto dôsledky naši politici uvedomia, aj keď s podobnými myšlienkami už počas aktuálneho volebného obdobia experimentovali.
Ak chceme nižšie ceny, namiesto regulácie by sa vláda mala sústrediť v prvom rade na také opatrenia, ktoré podporia konkurenciu, inovácie a efektivitu výroby. Riešením nie je deformovať trh, ale umožniť mu efektívne fungovať. Len tak môže Slovensko dosiahnuť dlhodobú prosperitu a zabezpečiť občanom dostupné a kvalitné potraviny bez umelých zásahov do cien.
