Podobné frázy nie sú iba clickbaity, ktoré majú čitateľa nalákať na nejaký obyčajný článok, v ktorom si tu a tam posťažujeme na všetko, čo je na slovenskej ekonomike zlé. Pred tým, ako “nerastieme”, varujú už nejaký ten čas mnohí ekonómovia a neupozorňujú pritom na nič iné než na to, že Slovensku chýba vyššia “pridaná hodnota”.
Ako uviedla Slovenská sporiteľňa pri hodnotení ekonomickej prosperity Slovenska na tlačovej konferencii v apríli tohto roka:
„Zo Slovenska bol tiger Európy, jeho rev však už nepočuť…“
Prezývku “tiger Európy” sme si pritom pred takmer dvadsiatimi rokmi vyslúžili vďaka vysokému rastu HDP vyvolaného štrukturálnymi reformami a vstupom do EÚ.
Mária Valachyová, hlavná ekonómka Slovenskej sporiteľne, označila rozmedzie rokov 2000 až 2010 práve vďaka reformám za zlatú dekádu. V tom čase sme dobehli európsky priemer o 25 percent. V ďalších desiatich rokoch však už len o pár jednotiek percent.
Rastový impulz Slovenska bol vtedy založený predovšetkým na lacnej pracovnej sile a kopírovaní technológií zo zahraničia. Viac než dekádu sa však naša ekonomika potáca okolo súčasnej úrovne bez výraznejších posunov smerom nahor.
A ako je tomu konkrétne dnes? Nuž, Slovensko sa v porovnaní hrubého domáceho produktu na obyvateľa v parite kúpnej sily medzi krajinami Európskej únie neustále prepadá. Podľa najnovších údajov Eurostatu má slabšiu ekonomiku v Európskej únii už iba Bulharsko.
Otázne však je, či ide o skutočný obraz slovenského hospodárstva. Dáta zverejňované Eurostatom sú totiž už roky predmetom pochybností.
Hrubý domáci produkt Slovenska na obyvateľa v parite kúpnej sily dosiahol podľa predbežných údajov Eurostatu v minulom roku už len 67 percent priemeru Európskej únie. To znamená, že vlani nás v tomto ukazovateli predbehlo aj krízami zmietané Grécko a za nami zostalo už iba Bulharsko.
Čísla z Eurostatu taktiež hovoria aj o tom, že hrubý domáci produkt Slovenska na obyvateľa sa voči priemeru krajín Európskej únie v posledných rokoch výrazne znižoval a za posledné dva roky dokonca klesol o celých 5 percent.
Do roku 2015 to pritom bol úplne odlišný príbeh s približovaním k vyspelým západným ekonomikám a podľa toho istého Eurostatu bol hrubý domáci produkt Slovenska na hlavu voči priemeru únie o celých 12 percentuálnych bodov vyšší na úrovni 79 %. Susedov vo Vyšehradskej štvorke sme rýchlo predbehli a výkonom hospodárstva sme sa približovali aj Českej republike.
Výrazný zlom však nastal v roku 2016, kedy podiel slovenského hrubého domáceho produktu na obyvateľa pri zohľadnení kúpnej sily v krajine výrazne klesol a odvtedy sa nepozviechal. A to napriek tomu, že hospodársky rast na Slovensku bol vyšší, ako priemerný rast v Európskej únii.
Nárast úrokov na dlhopisoch a riziková prirážka
Nárast úrokov na dlhopisoch bol viditeľný všade vo svete. Vrchol dosiahol v októbri minulého roka. Odvtedy úroky postupne klesajú, lebo investori očakávajú, že FED a ECB v tomto roku znížia svoje úrokové sadzby (čo americká centrálna banka už nepriamo avizovala).
Úroky na dlhopisoch pritom čoraz viac reflektujú rozhodovanie tradičných trhových aktérov pri ukladaní peňazí na dlhšie obdobie.
Až do februára 2022 sa slovenská riziková prirážka (oproti nemeckým dlhopisom) držala okolo 0,4 percentuálneho bodu, čo bolo identické s rakúskymi dlhopismi. Slovenské i rakúske desaťročné dlhopisy sa predávali s úrokom okolo 0,33 percenta, obe krajiny patrili k tým, čo mali najvýhodnejšie financovanie na trhu.
Na porovnanie, Gréci za svoj desaťročný dlhopis platili až 2,3 percenta, teda sedemnásobne viac.
Po vypuknutí vojny na Ukrajine sa situácia otočila. Úrokové sadzby začali rásť v celej eurozóne, ale na Slovensku nadpriemerne. Úrokové nožnice medzi slovenskými a nemeckými dlhopismi sa zväčšili na 1,3 %. Prirážka je tak trojnásobne vyššia, ako bola pred vojnou na Ukrajine. V porovnaní s Rakúskom je o polovicu vyššia.
Vyššiu rizikovú prirážku medzi krajinami eurozóny má iba Taliansko (1,66 %), čo je dôsledok jeho obrovského dlhu dosahujúceho 140 % HDP. Na druhej strane, Taliansko má výhodu v podobe veľkej ekonomiky a vlastného kapitálového trhu, ktorý Slovensku chýba.
Slovensko sa spolieha predovšetkým na bankový sektor (ktorý vláda plánuje dodatočne zdaňovať) a na zahraničný kapitál, ktorý je však pre svoju volatilitu menej spoľahlivý. V dôsledku toho hrozí, že záujem investorov o slovenské dlhopisy bude nízky, čo by mohlo spôsobiť problémy s financovaním štátnych výdavkov.
Jedna politická katastrofa za druhou a závislosť od Ruska
Po ruskej invázii na Ukrajinu začali finančné trhy vnímať Slovensko ako podstatne rizikovejšiu krajinu v porovnaní s ostatnými členmi eurozóny. K tomuto pohľadu prispela nielen jeho geografická poloha na hranici EÚ, za ktorou zúri vojnový konflikt, ale aj vysoká závislosť od dodávok ruského plynu a ropy.
Situáciu ešte zhoršila nestabilná politická scéna. Od decembra 2022 sa na Slovensku vystriedali tri vlády. Určité upokojenie priniesla úradnícka vláda Ľudovíta Ódora, no v októbri ju vystriedala vláda vedená Robertom Ficom.
Nový kabinet však z pohľadu investorov nepriniesol dôveryhodný plán na konsolidáciu verejných financií. Predložený konsolidačný návrh je čistou katastrofou. Sústreďuje sa najmä na príjmovú stránku cez selektívne dane, no zároveň obsahuje rozsiahle bezbrehé míňanie, ako obvykle maskované pod strieškou “sociálnych opatrení”, ktoré tieto príjmy “v lepšom prípade” iba neutralizujú.
V dôsledku toho ratingová agentúra Fitch v decembri znížila Slovensku rating. Kritizovala nielen zlý stav verejných financií, ale aj hlbšie štrukturálne problémy slovenskej ekonomiky.
Slovensko stále postráda dlhodobú stratégiu na zvýšenie konkurencieschopnosti, podporu ekonomického rastu či budovanie moderných štruktúr vhodných pre 21. storočie. Zaostáva v technologickom rozvoji, vede a výskume, školstve a čelí výzvam spojenými so starnutím populácie. Nič z toho nie je dobré pre našu budúcnosť.
Nedostatok vzdelanej pracovnej sily
Slovensko bude onedlho samozrejme bojovať s nedostatkom pracovnej sily. Môžeme očakávať, že o desať rokov budeme mať o sedem percent menej pracujúcich a o 20 percent viac dôchodcov ako dnes. O 20 rokov to bude až o 20 percent menej pracujúcich a o 32 percent viac dôchodcov.
Ľudia preto majú právom o svoj dôchodok obavy a je pre nich nevyhnutné hľadať alternatívy. Mimo sporenia si v alternatívnych menách však môže byť samozrejme aj čiastočným riešením vyššia participácia na trhu práce, teda brigády pre študentov a čiastočné úväzky pre seniorov.
Na to však potrebujeme zmeniť štruktúru ekonomiky. V osemdesiatke už s lopatou pracovať asi nebudeme, no s robotmi a automatmi možno áno.
Mladí ľudia odchádzajú
Nedávny prieskum ukázal, že s myšlienkou odchodu zo Slovenska sa za posledný rok pohrávali viac ako dve tretiny ľudí do 24 rokov.
Čiastočným riešením môže byť prílev pracovníkov zo zahraničia, no ani v tom nie sme dobrí. Aj Ukrajinci vedia, že treba ísť viac na západ a Česko aj Poľsko preto získali viac ukrajinských utečencov na počet obyvateľov než Slovensko (konkrétne v Prahe je viac ukrajinských prisťahovalcov ako na celom Slovensku).
Odchod mladých ľudí do zahraničia je veľakrát predmetom mnohých debát a častokrát prináša tak trochu nesprávne riešenia, ktoré neadresujú pravú podstatu problému.
Ako povedal hlavný ekonóm Českej Sporiteľne Michal Navrátil:
“Nikto doteraz nevymyslel lepšiu sociálnu politiku, ktorá by za jednu generáciu dokázala zdvojnásobiť príjem, než je ekonomický rast…”
Ak teda chceme myslieť na našu ekonomiku, tak radšej než vymýšľať teórie o sociálnej politike, alebo teórie o budovaní superskvelých univerzít, by sme sa mali skôr sústrediť na to, aby boli mladí ľudia motivovaní sa na Slovensko vôbec niekedy vrátiť.
Lenže to sa nedeje a politici nás brzdia. Namiesto toho aby sa pozerali na to, ako môžu koláč zväčšiť sa pozerajú na to, ako si ho rozdeliť. A presne toto sa deje už nejakú tú dekádu. Výsledkom tohto prístupu je, že v porovnaní HDP na obyvateľa sa Slovensko umiestňuje na nelichotivom 25. mieste spomedzi 27 krajín EÚ.
Za päť rokov naša ekonomika rástla len o sedem percent, kým tretina krajín únie dosiahla dvojciferný rast.
Podľa ekonóma Michala Navrátila pritom za ekonomickým rastom v úspešných krajinách až z polovice stojí inovačná kapacita. Jedna štvrtina pripadá na vzdelávanie a získavanie talentov. Zvyšok tvorí efektívna alokácia zdrojov.
Patrí sem napríklad fungujúca infraštruktúra, burza, úrady či školy. Problémom je podľa Navrátila aj nedostatočná automatizácia a robotizácia Slovenska, čo by mohlo pomôcť vynahradiť očakávaný úbytok pracovnej sily.
Mnohé krajiny to už pochopili. Čína využíva dvakrát toľko robotov ako Slovensko.
Bývanie dvojnásobne drahšie ako v Poľsku?
Ak má niečo mladých ľudí odradiť od Slovenska ešte viac než všetko, čo sme doteraz spomenuli, bude to jednoznačne aj nedostupnosť bývania.
Amnesty International upozorňuje na vážny problém nedostupnosti verejného nájomného bývania na Slovensku. Hovorí o dlhodobom zlyhávaní štátu a miestnych samospráv v zabezpečovaní tohto základného práva a to aj napriek medzinárodným ľudskoprávnym záväzkom.
Nie je však reč iba o nejakej nedostupnosti bytov pre nemajetných, ale o prílišne vysokej latke ceny nehnuteľností ako takých.
Ako uviedol pre web oPeniazoch.sk analytik VÚB banky Michal Lehuta:
“Štatistiky Eurostatu na základe dát nášho štatistického úradu už niekoľko rokov ukazujú, že naša cenová úroveň je voči vyspelým krajinám veľmi vysoká, čo kúpnu silu miestnych príjmov znižuje…"
Čiastkové dáta totiž ukazujú, že podľa Eurostatu je napríklad bývanie na Slovensku viac ako dvojnásobne drahšie ako v Poľsku, takmer dvojnásobne drahšie ako v Maďarsku a takmer o polovicu drahšie ako v Česku.
Ruku na srdce – kto by chcel zostať bývať za drahé peniaze v krajine so zdevastovanou ekonomikou, ktorej výhľady do budúcnosti nevyzerajú veľmi dobre?
V čom ďalej zaostávame
Slovenská sporiteľňa zostavila už po druhý raz medzinárodné porovnanie – Index prosperity. Umiestnili sme sa na 24. mieste, čo je o jednu priečku nižšie ako pred rokom. Výsledok potvrdzuje stagnáciu našej krajiny.
Česko je pritom na trinástom mieste. Z našich susedov sa darí dobiehať priemer najmä Maďarsku a Poľsku.
Zaostávame najmä vo vzdelávaní a v inováciách. V prvej z týchto oblastí sme obsadili 23. miesto. Hoci v počte absolventov predstihujeme Česko, v celkovej kvalite vzdelávania výrazne zaostávame.
Podobná situácia je vo vede a výskume. Dávame naň zhruba tretinu z toho, čo naši západní susedia. Výsledkom je menej startupov, patentových prihlášok a digitálnych zručností.
Záver – Grécka cesta nadohľad?
Ako je teda na tom Slovensko ekonomicky v porovnaní s ostatnými krajinami Európskej únie v skutočnosti? Zdá sa, že na základe ukazovateľa hrubého domáceho produktu na obyvateľa v parite kúpnej sily sa to jednoznačne povedať nedá. O niečo lepším ukazovateľom môže byť aj index prosperity, ale dajme tomu, že by sme nejako to 24. miesto prežili a išli ďalej. Žiaľ, tvrdým faktom však pri všetkom možnom prižmurovaní očí nad slovenskou ekonomikou zostáva to, že rýchle dobiehanie vyspelých krajín únie sa v posledných rokoch výrazne spomalilo, ak nie úplne zastavilo.
Drahé bývanie, odlev mladých ľudí do zahraničia, narastajúci počet dôchodcov a katastrofálni politici, ktorí sa volebné obdobie za volebným obdobím držia pri moci iba vďaka tomu, že sľubujú rozdávanie peňazí, na ktoré musia pracovať úbohí obyvatelia Slovenska. A nemajú za to nič, iba každým rokom sa zhoršujúce ekonomické podmienky pre život.
Vyhasínajúca ekonomika a narastajúci dlh nie je dobrou kombináciou.
Samozrejme, mnohí z vás si možno budú ťukať na čelo a upokojovať sa takými faktami, akým je napr. to, že slovenský dlh činí niečo nad 55 % HDP, Grécko má necelých 200 % (pričom pri kríze pred 12 rokmi malo okolo 140 % a toto číslo stále rapídne stúpalo), Japonsko má 250 %, Taliansko zhruba 150 % a hranicu 100 % preskočili aj USA, Francúzsko, Španielsko a Veľká Británia, pričom Nemecko má najmenej o 10 % viac ako my. Navyše máme zakotvený ústavný zákon o dlhovej brzde (rozpočtovej zodpovednosti) a každá vláda pri dlhu verejnej správy 57 % musí začať šetriť a pripraviť vyrovnaný rozpočet.
To však neznamená, že by sme nemali byť opatrní a že by sme nemali zatiahnuť uzdu bezhlavému míňaniu a reguláciám. Vývoj odštartovaný Ficovou vládou v roku 2016, pandemickou krízou, štedrou energetickou pomocou, konsolidačným balíčkom, transakčnou daňou a nadmerným zvyšovaním dôchodkov, je dlhodobo neudržateľný. Deficit verejných financií sa blíži k šiestim percentám, od vyrovnaného rozpočtu, alebo aspoň udržateľného (do 3 %), má poriadne ďaleko. A to máme ešte nazbieraný investičný dlh 70 miliárd eur.
Žiadna zo súčasných politík, ktoré sú na Slovensku uplatňované, tomuto všetkému nepomôže. Možno na tom nie sme tak zle ako niektoré extrémne prípady, ale pomaly a isto začíname pripomínať Grécko. Akurát Grécko bez mora a s menším turistickým ruchom, Grécko s drahým bývaním a Grécko s tak trochu “pohulvátštenými” politikmi i obyvateľmi...
