Téma dezinformácií sa na Slovensku v posledných rokoch stala veľmi kľúčovým predmetom politických diskusii, v reakcii na čo sa spoločnosť jednoducho polarizovala na tzv. “dezolátov” a na nadšených regulátorov a bojovníkov proti dezinformáciám a hybridným hrozbám.
Kde je však pravda a aký mám na túto situáciu svoj osobný pohľad?
K “dezolátom” a šíriteľom dezinformácii pochopiteľne nechovám žiadne veľké sympatie. Zároveň však nie som ani príliš nadšený z toho, ako veľké množstvo ľudí nadšene víta štátnu legislatívu, ktorá si kladie za cieľ bojovať s “hoaxami” a “fake news”, pričom si neuvedomujú jej možné zneužitie.
V tomto článku sa teda spoločne pozrieme na to, kde nájsť v prostredí hoaxov a “antihoax” legislatív tú správnu cestu, ako sa dostať k trvalo udržateľným riešeniam a hlavne ako (a prečo) bojovať proti dezinformáciám tak, aby to prinieslo želané výsledky bez vedľajších účinkov.
Keď si Vladimír Putin posvieti na hoaxy…
Ak sa vrátime k obdobiu koronakrízy, ktoré spoločenskú polarizáciu rozpútalo nie len na poli hoaxov a dezinformácii, tak asi mnohých z nás popravde prekvapí, keď vám poviem, že práve Rusko bolo jednou z prvých krajín, ktoré schválili koronavírusovú anti “fake news” legislatívu.
Podľa zákona z marca roku 2020 ste za šírenie koronavírusových “hoaxov” mohli dostať trest odňatia slobody až 5 rokov s pokutou až 2 milióny rubľov (v tom čase približne 25 000 eur).
Tieto návrhy pritom boli súčasťou balíka právnych predpisov, ktorých cieľom bolo taktiež zaviesť prísne tresty pre osoby porušujúce pravidlá karantény v súvislosti s koronavírusom.
Ako sa dalo očakávať – neprešlo príliš veľa času dovtedy, pokiaľ sa podobný zákon nezneužil. V Rusku to konkrétne trvalo celé dva dni od podpísania nového zákona prezidentom Vladimirom Putinom.
Novo schválená legislatíva bola v tom čase konkrétne zneužitá na kriminaliáciu ruskej aktivistky Anny Šušpanovej – petrohradská aktivistka Anna Šušpanová konkrétne 4. apríla na svojej osobnej stránke na sociálnej sieti uviedla, že miestni vyšetrovatelia deň predtým prehľadali jej byt a zobrali jej počítače a telefón po tom, ako v rámci skupiny na VK, populárnej ruskej obdobe Facebooku, zverejnila obavy miestnych obyvateľov z možných neprimeraných karanténnych opatrení na klinike a v nemocnici v meste Sestroretsk.
A aby toho nebolo málo, bolo to v tom čase práve Rusko, ktoré sa spolu so Severnom Kóreou spoločne dohodlo na “boji proti fake news”.
Iné časti sveta
Samozrejme, môžeme si síce povedať, že porovnávanie Slovenska a iného “civilizovaného” sveta s Ruskom môže byť tak trochu mimo misu, keďže ruský systém bol vždy povestný svojím totalitným zmýšľaním. Avšak, práve koronakríza nám priniesla podobne “totalitné” praktiky aj v iných, podstatne demokratickejších častiach sveta, od ktorých by sme cárske metódy vynucovania zákonov veru očakávať nemuseli.
Podobná situácia nastala napr. v Indii, kde bolo už do apríla roku 2020 zatknutých viac 100 ľudí za šírenie koronavírusových “fake news”, či v Singapure, kde za šírenie “fake news” hrozil trest až 10 rokov väzenia a milión dolárov pokuty, čo vyvolalo vážne obavy obzvlášť v singapurskej akademickej obci ohľadom publikovania prakticky akéhokoľvek výskumu. Veľa krajín, medzi ktoré patrí napr. Nigéria, sa v zavádzaní podobne drakonickej legislatívy Singapurom inšpirovalo.
Kriminalizácia ľudí za šírenie “fake news” ohľadom koronavírusu ďalej prebiehala aj v Malajzii, Thajsku, Kambodži, Iráne, Bosne, Spojených Arabských Emirátoch či Vietname.
Už na prvý pohľad si môžeme všimnúť, že na tomto zozname nefigurovalo veľa slobodných krajín. Naopak to boli krajiny, v ktorých dlhodobo dochádza k potlačovaniu základných ľudských práv. A práve do tejto skupinky totalitných krajín s nie najlepšou reputáciou s novou anti “fake news” legislatívou môžeme ako krajina ašpirovať.
V krajinách s veľkou slobodou slova ako napríklad USA je uvedená anti “fake news” legislatíva protiústavná (porušujúca rovno prvý článok americkej ústavy). Práve preto bola napríklad žaloba Washintonskej ligy pre väčšiu transparentnosť a etiku (WASHLITE) voči Fox News za šírenie hoaxov a konšpiračných teórií o koronavíruse, okamžite zhodená zo stola. Toto rozhodnutie sa nemusí všetkým páčiť. Je ale kľúčové na to, aby bola v súčasnosti aj v budúcnosti zachovaná sloboda vyjadrovania a nedochádzalo k podobnému zneužitiu, aké momentálne nastáva v Rusku, Iráne či iných krajinách.
Samozrejme, stále pritom môžeme argumentovať, že demokratické krajiny sú na zoznamoch bojovníkov proti dezinformáciám vo výraznej menšine, pričom v demokratických zriadeniach sa podobné legislatívy zneužijú podstatne ťažšie než napr. v Rusku či v Iráne.
Žiaľ, niečo také môžeme tvrdiť iba teraz – teda dovtedy, pokiaľ k žiadnemu zneužitiu zatiaľ nedošlo. Ale keďže nikto z vás nevie predpovedať budúcnosť, nemáme šancu vedieť či uvedená legislatíva nebude zneužitá v budúcnosti.
Už teraz pritom máme dosť dôkazov na to, že vlády sú schopné podobnú legislatívu prekrútiť a využiť ju na kriminalizáciu ľudí za dosť neuchopiteľný a niekedy ťažko dokázateľný alebo vyvrátiteľný názor. Obzvlášť, keď jeho interpretácia sa môže časom s každou vládou meniť. Akýkoľvek boj (a teda aj boj proti “hoaxom”) vždy znamená, že v ňom musia existovať porazení. A akékoľvek nové zákony vždy znamenajú, že vďaka nim budú kriminalizovaní a penalizovaní ľudia, ktorí predtým boli nevinní. A teda – čím viac zákonov máme, tým viac hrozí ich zneužitie a tým viac slobodu strácame a sme viac kompromitovateľní. Cesta vydláždená veľa zákonmi a príkazmi totiž obvykle vedie do pekla. Vhodným príkladom je už spomenutý Irán, kde je zakázané vlastnenie satelitov či psov na verejných priestoroch. Keďže takmer každý v Iráne vlastní buď satelit alebo psa, tak v prípade “potreby” je štátnou mocou vždy kompromitovateľný (čo v Iráne častokrát znamená väzenie).
Boj štátu proti “fake news” nie je ani zďaleka záruka zachovania pro-demokratických hodnôt. Práve naopak – môže to byť silný nástroj zneužitia.
Ako teda “bojovať” proti fake news?
Mnoho ľudí teraz môže namietať, že iba “frflem” na vládu a neponúkam pritom žiadne konštruktívne riešenia, ktoré by nám pomohli si s hoaxami a dezinformáciami poradiť.
Aj napriek môjmu skepticizmu voči “antihoax” reguláciám a anti “fake news” zákonom si však stále myslím, že voči dezinformáciám ako takým treba určite bojovať. Nie však zákonmi, ale vzdelávaním – a teda neustálou a vytrvalou osvetou, na ktorú budú prispievať a na ktorej budú participovať všetci tí, ktorých problém dezinformácií reálne trápi.
Rôzne neziskové, ale aj komerčné organizácie, ktoré cítia spoločenskú zodpovednosť, by mali do boja proti “fake news” minimálne investovať, ak nie priamo bojovať. Napríklad Facebook začal v období koronakrízy mazať udalosti týkajúce sa protestov proti karanténe a “social distancingu”. Nezávisle od toho, či tento zásah do slobody Facebook používateľov pokladáme za správny alebo nie, je to rozhodnutie súkromnej firmy a musíme ho rešpektovať. Facebook pritom našťastie nikoho nekriminalizuje a nepenalizuje. A keď sa rozhodnutie Facebooku jeho uživateľom nepáči, tak môžu slobodne zmigrovať na necenzurované decentralizované siete, medzi ktoré patrí napr. Mastodon, Manyverse alebo Minds.
Priama participácia štátu na boji proti “fake news” napríklad jeho financovaním totiž môže predstavovať reálny konflikt záujmov. Ak štát šíri nejaké “fake news” (pod ktorou si nemusíme nutne predstaviť tvrdú propagandu na “ruský spôsob” ale v podstate aj akékoľvek populistické volebné ťahy), tak štátom dotovaní bojovníci proti “fake news” tak budú automaticky podliehať samocenzúre a svojho sponzora potom nemusia kritizovať za akékoľvek šírenie dezinformácií.
Podobne absurdná bola napr. štátna podpora investigatívnych médií, ktorú priniesla vláda Igora Matoviča (pričom o ňu konkrétne žiadal iba Tibor Rostás zo Zem & Vek a bývalý podpredseda strany SNS Rafael Rafaj). Niečo také predstavuje nielen konflikt záujmov a problém nezávislosti, ale môže stavať médiá do pozície “garantovaných” ochrancov demokracie, na čo média nemajú ani potrebné zdroje, ani technické možnosti.
Rakúska ekonómia a hoaxy
Vyššie uvedené argumenty by mal akceptovať prakticky akýkoľvek pro-demokraticky uvažujúci občan.
Poďme sa však pozrieť aj na argumenty, v ktorých sa môžeme oprieť aj o naše základné ekonomické princípy, rakúsku ekonómiu, či klasických libertariánskych ekonómov medzi ktorých môžeme zaradiť napr. Ludwiga Von Misesa, Friedricha Augusta Von Hayeka, či Miltona Friedmana (a ktorých si v našich článkoch neustále pripomíname).
Keďže rakúska ekonómia vyzdvihuje predovšetkým jednotlivcov a ich individuálne potreby, tak za kľúčový problém regulácie hoaxov môžeme z tohto hľadiska považovať práve to, že ľudia podliehajúci “fake news” majú hlasovacie právo rozhodovať o živote nás všetkých.
Asi všetci sa zhodneme na tom, že falošné správy generované proputinovskou, protrumpovou, komunistickou či inou cielenou propagandou s cieľom získať názorovú kontrolu nad obyvateľstvom predstavujú pre demokratickú spoločnosť vážnu hrozbu. Podstatne menej ľudí si však uvedomuje to, že skutočný problém nie je v samotnom generovaní falošných správ a ovplyvňovaní obyvateľstva (toto sa totiž deje odnepamäti), ale v tom, že ľudia výrazne ovplyvňovaní týmito falošnými správami, majú reálne hlasovacie právo rozhodovať o našej budúcnosti. Zúrivá mediálna manipulácia, ktorá neustále prebieha (a to nie len na Slovensku) a brainwashuje masy, je tak iba špičkou ľadovca celého problému. Pravá podstata problému tkvie v tom, že ľudia ovplyvnení propagandou môžu na základe svojho pokriveného videnia sveta svojím hlasom rozhodovať o budúcnosti iných ľudí – a teda – ovplyvňovať ekonomiku, hospodársky rast a teda aj napĺňanie výhradne cudzích potrieb.
Presne z tohto dôvodu môžu byť akékoľvek regulácie hoaxov zo strany štátu iba krátkodobým “pokusom” o nastolenie želaného stavu, no to jediné, čo vie zabrániť spoločenskej katastrofe a teda aj to jediné, čo má v tomto prípade zmysel, je vzdelávanie más a neustála dobrovoľná osveta.
Mimo iné, od šíriteľa akýchkoľvek “fake news” nemôžeme čisto morálne požadovať, aby nedobrovoľne prispieval na boj proti nim (to inak principiálne nemôžeme ani od tých, ktorí sa s bojom proti “fake news” stotožňujú). Podobne ako nemôžeme kriminalizovať hlupákov, ktorí sa napr. rozhodli liečiť pitím Sava alebo sú presvedčení o tom, že očkovanie spôsobuje autizmus a preto sa rozhodli nezaočkovať. Podobne ich nemôžeme nútiť prispievať na akúkoľvek “oficiálnu” liečbu, ktorej neveria. Títo ľudia si na jednej strane zaslúžia právo na svoj názor a samozrejme; taktiež si zaslúžia v rovnakej miere znášať dôsledky svojich zlých rozhodnutí.
Samozrejme, táto problematika môže mať širší presah a dotyční môžu svojimi “fake news” ovplyvňovať množstvo iných ľudí.
Avšak, je to práve základný ekonomický princíp vlastníctva a legitímneho vlastníckeho práva, ktorý nám hovorí o tom, že vlastníctvo je právo jednotlivca alebo skupiny na kontrolu a správu určitého vzácneho statku. Vlastníctvo vzniká prostredníctvom ľudských interakcií a je dôležitým aspektom nášho ekonomického systému – a čo je dôležité – základom vlastníctva je vlastníctvo seba samého, čo znamená, že každý človek má právo na kontrolu nad svojím životom, majetkom a rodinou. Tento princíp garantuje autonómiu a integritu jednotlivcov a umožňuje im slobodne a nenásilne spolunažívať v spoločnosti.
Aj ľudia s hociako “hlúpymi” rozhodnutiami sú teda sami zodpovední za svoje názory a skutky a nesmieme ich používať ako dôvod na kriminalizáciu iných ľudí, ktorí im nahovoria akékoľvek nezmysly.
Záver – čo ešte tolerovať a čo už nie?
Asi určite sa zhodneme na tom že nechceme, aby nás ako krajinu postihol ruský osud a ruská cenzúra. Za aké verejne publikované názory môžeme teda ľudí postihovať? A za aké už nie? Kde začína a kde končí sloboda vyjadrovania?
Inšpiráciu môžeme hľadať napríklad v Ústave USA, ktorá úspešne s týmto problémom zápasí už stovky rokov.
Sloboda slova sa nevzťahuje:
Na akékoľvek úmyselné klamstvá, ktoré sa dotýkajú (reputácie) konkrétnych ľudí alebo firiem. Niekedy ide aj o chyby z nedbanlivosti.
Na akékoľvek úmyselné klamstvá, ktorých cieľom je vytiahnuť od obetí peniaze (v našich končinách sú to tzv.”šmejdi”).
Na akékoľvek úmyselné klamstvá ohľadom predaja produktov a služieb (aj keď to môžete myslieť dobre).
Prvý článok Ústavy vás ale ochráni pri akýchkoľvek úmyselných klamstvách týkajúcich sa vlády, filozofie, náboženstva, histórie (vrátane vášho názoru na holokaust), sociálnych vied či umenia. A čo je dôležite tak, aj “fake news”, pokým nedochádza k poškodeniu reputácie konkrétnych ľudí alebo firiem.
Bohužiaľ novými štátnymi príkazmi a zákazmi sa automaticky zbavujeme individuálnej občianskej zodpovednosti. Dobrovoľný a nevyhnutný anti “fake news” aktivizmus spolu s rovnako nevyhnutnným vzdelávaním nahrádzame relatívne ľahko zneužiteľnými zákonmi, pričom namiesto šírenia osvety a pravdy, vytvárame nové obete.
