Nech už znie táto veta akokoľvek veľmi hyperbolizovane, tak zachytáva práve myšlienku, ktorá je prítomná vo väčšine ekonomických a politických diel hľadajúcich optimálnu formu vlády a jej funkcie.
Nie je sa čomu diviť, medzi vládcami a poddanými spravidla existoval antagonický vzťah. História je pritom plná všelijakých nepekných udalostí v súvislosti s tyranskými režimami, ktoré väčšine ľudí upierali akékoľvek práva a redistribuovali ich majetky, dôchodky a ich slobodu (ďalej už iba “hodnoty”) od poddanej väčšiny k vládnucej menšine.
Intelektuálny odpor voči tejto forme fungovania spoločnosti sa začal formovať prevažne v 17. storočí v podobe európskeho liberalizmu. Tento myšlienkový smer je však užitočné rozdeliť na dve vetvy – a to nie len pre nás, rakúskych ekonómov. Tá prvá má korene v Škótsku a Anglicku (John Locke, Adam Smith, David Hume), chápe koncepciu slobody ako myšlienku vychádzajúcu z individualizmu a do praxe je uvedená v podobe obmedzenia moci vlády a zoštíhľovania štátu. Druhá vetva liberalizmu vychádza z diel osvietencov a ideológov francúzskej revolúcie (napr. Voltaire a Rousseau) a má tendenciu smerovať skôr ku kolektivizmu, pričom vyzdvihuje “všeobecnú vôľu” a “vládu ľudu” ako vládu väčšiny. A nebudem sa mýliť ak poviem, že je to práve druhá vetva, ktorá v najväčšej miere prispela k tomu, že demokracia je dnes synonymom pre slobodu, racionalitu a vyspelosť.
Ak bolo problémom tyranie práve to, že existovali protichodné záujmy medzi vládnucimi a poddanými, zdá sa, že neexistuje jednoduchšie riešenie, ako urobiť tieto dve skupiny totožnými. Zveriť vládu ľudu tak, aby si vládol sam. Univerzálnou odpoveďou sa tak stala demokracia, slovami Abrahama Lincolna: „vláda ľudu, prostredníctvom ľudu a pre ľud“. A keď už raz mali byť vládcovia totožní s ľudom, tak “národ nepotreboval byť chránený proti svojej vlastnej vôli – neboli by pritom žiadne obavy, že bude tyranizovať sám seba“. Práve táto predstava sa podľa J. S. Milla rozšírila medzi príslušníkmi ostatnej generácie európskeho liberalizmu.
“Tí, ktorí uznávajú isté hranice pôsobnosti vlády – okrem vlád, o ktorých si myslia, že by nemali vôbec existovať – predstavujú medzi politickými mysliteľmi na kontinente svetlé výnimky." (Mill, 1995, s. 10)
Rozhodujúcim kritériom pre posudzovanie existujúcich vládnych foriem sa tak stala ich demokratickosť. Tento – v 18. storočí ešte utopický ideál filozofov – sa stal v 20. storočí po prvej svetovej vojne reálnou formou vlády vo väčšine krajín západného sveta.
Avšak, implementovanie nejakého intelektuálneho ideálu do praxe automaticky odkryje aj jeho praktické nedostatky. A práve týmto nedostatkom a ich (často protichodným) vysvetleniam sa budeme venovať v tejto dvojdielnej sérii článkov.
V minulom článku sme si povedali niečo o klasických argumentoch “proti” demokracii ako aj o tom, do akého bodu v histórii tieto argumenty siahajú a na čom sú založené. V tomto článku však začneme tak trochu netradične – a to tým, aké konkrétne protiargumenty existujú k týmto tvrdeniam a či teda z hľadiska ekonómie demokracia v niektorých aspektoch “skutočne” zlyháva.
Demokracia vracia úder
Záver z predchádzajúcej časti predstavoval tvrdú ranu všetkým obhajcom a obdivovateľom demokracie. Svojou teoretickou presvedčivosťou a empirickou robustnosťou sa stal jedným z hlavných protiargumentov voči teórii trhových zlyhaní. Postupne však začal byť aj tento prístup a jeho závery o demokracii spochybňované. V 90. rokoch a koncom 20. storočia prišli spoločenskí vedci a ekonómovia s argumentami, ktoré podkopávali základný stavebný kameň teórie verejnej voľby – racionálnu ignoranciu voličov. Predstavíme teraz niekoľko sofistikovaných prístupov, ako postupovali títo kritici kritikov demokracie:
Zákon veľkých čísel
Samotná neinformovanosť drvivej väčšiny jednotlivých voličov ešte nie je dostatočnou podmienkou pre negatívny záver o fungovaní demokracie (Wittman, 1995). Ak totižto voliči z dôvodu ich neinformovanosti volia náhodne (t.j. ich chyby nie sú korelované), tak štatistický zákon veľkých čísel zabezpečí, že ich chyby sa navzájom eliminujú a v demokracii o výsledku volieb rozhodne informovaná menšina (a to aj ak tvorí len 1% voličov). Demokracia s 99% neinformovaných voličov sa preto oveľa viac podobá demokracii so 100% informovaných voličov ako demokracii so 100% neinformovaných voličov. Nie náhodou sa tento štatistický zákon zvykne nazývať aj “zázrak agregácie”.
“Na prvý pohľad sa javí ako alchymistova magická formula: zmiešajte 99 častíc bláznovstva s jednou časticou múdrosti a dostanete zlúčeninu, ktorá je čistou múdrosťou.“ (Caplan, 2010, s. 24)
Nejedná sa však o žiadnu mágiu. Ak sú splnené určité podmienky, tak sa chybné a na sebe nezávislé hlasy vzájomne vynulujú a naopak rozhodnú tie správne a informované.
Informačné skratky
Zástancovia tohto argumentu tvrdia, že aj neinformovaní voliči môžu za určitých podmienok hlasovať tak, ako keby boli plne informovaní (Lupia a McCubbins, 1998). A to vtedy, ak budú mať prístup k informačným skratkám, akými sú napríklad obchodné a politické značky; odporúčania blízkych, politických komentátorov; rôzne združenia, organizácie atď.
“Odmietame tento záver [racionálna ignorancia], pretože je založený na nesprávnom – aj keď prevládajúcom – predpoklade. Tým predpokladom je, že ľudia môžu spraviť spoľahlivé predikcie o následku svojho konania iba vtedy, ak poznajú detailný súbor faktov o tomto konaní. Ak je tento predpoklad pravdivý, potom musí byť taktiež pravda, že rozumná voľba môže byť vykonaná iba “chodiacimi encyklopédiami” – ľuďmi, ktorí dokážu skladovať a rýchlo si vybaviť detailný súbor faktov o každom rozhodnutí, ktoré spravia. Ak je však tento predpoklad falošný, tak potom aj jednotlivci, ktorí nedokážu zodpovedať jednoduchú dotazníkovú otázku alebo vysvetliť detaily navrhovanej legislatívy, môžu napriek tomu byť schopní rozumej voľby.”
Percepcia voliča
Teória racionálnej ignorancie je založená na jednoduchej matematicko-štatistickej pravde – pravdepodobnosť, že práve voličov hlas rozhodne voľby sa blíži nule. Ekonómovia však konanie ľudí nevysvetľujú pomocou objektívnej reality, ale skôr na základe subjektívneho vnímania tejto reality ľuďmi.
Teória racionálnej ignorancie tak implicitne predpokladá, že ľudia si aj uvedomujú, že ich hlas je bezvýznamný. Takáto formulácia však už nie je taká presvedčivá a empirické prieskumy v skutočnosti naznačujú, že väčšina ľudí je (myľne) presvedčená, že na ich hlase záleží. Ešte presvedčivejší sa tento argument javí, ak si uvedomíme, že racionálny volič by v prvom rade nemal ísť ani voliť, pričom voliť pôjde (okrem iného) napríklad vtedy, ak nesprávne nadhodnocuje váhu svojho hlasu.
Hypotéza efektívnej demokracie
Táto hypotéza je akousi politickou odnožou hypotézy efektívnych trhov (EMH). Jej korene sa viažu k Beckerovi (1983), ktorý ukázal, že pri určitých predpokladoch o politickej súťaži sú výsledky konkurencie medzi záujmovými skupinami spoločensky efektívne. Jej najprepracovanejšiu verziu predstavil Wittman (1995), ktorý obdobne tvrdí, že za určitých predpokladov a konzistentnej aplikácie metód neoklasickej ekonómie “demokratické politické trhy smerujú k bohatstvo maximalizujúcim výsledkom; sú vysoko súťaživé; politickí a byrokratickí podnikatelia na nich pôsobiaci sú tu odmeňovaní, ak sa chovajú efektívne.“ (1995, s. 2).
Wittman ponúka tri možnosti, ako je možné dokázať, že demokracia zlyháva – extrémna hlúposť voličov; nedostatok politickej konkurencie; alebo vysoké vyjednávacie, či transakčné náklady. Následne v práci ukazuje, ako každá z týchto možností zlyháva pri jej konfrontácii s realitou. Transakčné náklady sú výrazne znížené využívaním jednoduchej väčšiny ako formy kolektívneho rozhodovania; na politickom trhu existuje otvorený vstup nových konkurentov a medzi existujúcimi prebieha pomerne silná súťaž; a nič nenasvedčuje tomu, že by boli voliči extrémne iracionálni, tí istí voliči sú koniec koncov aj spotrebitelia, zamestnanci a podnikatelia.
Racionálna iracionalita
"Demokracia zaručuje systém vlády podľa priania a plánov väčšiny. Avšak nemôže zabrániť väčšinám, aby nepadli za obeť chybným ideám a aby neprijímali nevhodné programy, ktorým sa nie len nepodarí uskutočniť zamýšľané ciele, ale ktoré skončia katastrofou."
– Ludwig Von Mises
V roku 2007 prišiel Caplan so zaujímavou odpoveďou na výhrady z predchádzajúcej časti. Na jednej strane prijal kritiku klasickej teórie verejnej voľby, no na druhej neopustil názor, že v demokracii sú prijímané politiky, ktoré redistribuujú hodnoty na úkor menšiny. Tieto dva pohľady sa pokúsil zmieriť na prvý pohľad neintuitívnym tvrdením – demokracia nezlyháva z dôvodu, že politici systematicky konajú v rozpore so záujmami voličov, t.j. voliči nedostávajú to, čo chcú; ale naopak, že demokracia zlyháva práve z dôvodu, že voliči dostávajú to, čo chcú! (Caplan, 2010).
V prvej časti dokázal Caplan na empirických dátach, že ekonomické názory voličov sú systematicky chybné v rôznych oblastiach – silno podceňujú dobré fungovanie trhu v praxi; podceňujú výhodnosť spolupráce s cudzincami; prosperitu stotožňujú nie s vyššou produkciou a efektivitou ale so zamestnanosťou; a majú sklon k pesimizmu. Vo všetkých týchto oblastiach majú voliči systematicky skreslené názory oproti konsenzu ekonómov. Caplan však neostal len pri interpretovaní empirických pozorovaní. Vytvoril aj teoretický rámec, v ktorom závery o iracionalite voličov vyplývajú z vlastností univerzálneho modelu racionálnej voľby.
Teória verejnej voľby priniesla okrem spomínanej metodologickej symetrie aj analógiu medzi fungovaním trhu a demokracie (politického trhu). Ako si spotrebiteľ na trhu vyberá medzi produktami podnikateľov, tak si volič v demokracii vyberá medzi politikami politikov (politických strán). Caplan do určitej miery spochybnil túto analógiu a ukázal, že hlasovanie vo voľbách nie je len akousi variáciou nakupovania, ale že tieto dva spôsoby rozhodovania sú vystavené radikálne rozdielnym motivačným štruktúram. Jeho teória mu následne umožnila odpovedať na kľúčovú otázku – ako je možné dokázať v rámci zaužívaných ekonomických modelov a bez výnimiek, že jednotlivec môže byť racionálny na ekonomickom trhu a vzápätí môže ten istý jednotlivec voliť iracionálne na politickom trhu.
Ekonómovia spravidla predpokladajú, že názory jednotlivca sú len prostriedkami k cieľom, ale nie ciele samé o sebe. Takýto inštrumentalizmus je rovnako predpokladaný aj u voličov. Jednoduchou introspekciou však môžeme tento názor spochybniť. Ľudia často majú preferencie voči názorom, ktoré zastávajú. Byť presvedčený o svojej pravde predstavuje spotrebný statok. A preferencie voči vlastným názorom sú práve tou kritickou myšlienkou, ktorá dáva do súladu teóriu racionálnej voľby s faktom, že voliči hlasujú iracionálne. Stačí k tomu základný model ekonómie, ktorý obsahuje dve premenné – preferencie a ceny. Ak ľudia pripisujú hodnotu svojmu hmotnému prospechu, ako aj vlastným názorom a rôzne (chybné) názory majú rôznu cenu (náklady) vo forme strateného hmotného blahobytu, tak ak bude cena iracionálneho názoru rásť, budú jednotlivci viacej racionálni a opačne.
Jednoducho povedané, ak má človek svoj vlastný a chybný názor na gravitáciu a pritom stojí nad priepasťou, môže ho tento omyl a teda iracionálne presvedčenie stáť veľa. Na druhej strane názor prevzatý od falošného proroka, ktorý tvrdí, že zem vznikla šesťtisíc rokov pred naším letopočtom, pravdepodobne žiadnym spôsobom neovplyvní pracovný deň “veriaceho” (samozrejme, ak napríklad nepracuje ako učiteľ na katedre geológie).
Existujú teda chybné názory, ktoré si môže jednotlivec dopriať bez problémov a chybné názory, pri ktorých musí platiť vysokú cenu. Preto množstvo spotrebovávanej iracionality (systematicky chybných názorov) bude závisieť od nákladov s ňou spojených.
Demokracia je však práve to miesto, kde si môže jednotlivec dopriať úžitok zo spotrebovania iracionálnych názorov, a to skoro bez nákladov. Keďže pravdepodobnosť, že voličov hlas bude práve tým rozhodujúcim hlasom sa limitne blíži k nule, je cena za iracionálne názory zastávané voličom v demokracii tiež rovnako prakticky nulová.
Žiaľ, voliči takýmto spôsobom budú dopytovať politické sebaklamy a budú veriť prakticky hocičomu, čo im prináša príjemné pocity. Ak napr. protekcionizmus prinesie jednotlivcovi stratu 1 000 €, ale pravdepodobnosť, že hlas voliča rozhodne je 1:10 000, môže si volič s negatívnym predsudkom voči cudzincom dopriať zastávať nesprávny názor len za náklady 10 centov. Ak však bude politika skutočne prijatá, bude v strate 999,9 €. Demokracia má tak v sebe zabudovanú rozsiahlu externalitu. Ide o klasický prípad spoločenskej dilemy, kedy optimálne chovanie z pohľadu jednotlivca prináša neoptimálne výsledky z pohľadu spoločnosti. Demokracia tak “nefunguje” z dôvodu, že ľudia dostávajú presne tie politiky, ktoré sami požadujú.
Záver
Žiadny z modelov predstavených v tejto dvojdielnej sérií článkov pravdepodobne nie je univerzálny a nedokáže vysvetliť všetky javy, s ktorými sa stretávame v reálnych demokraciách. Zdá sa skôr, že každý model je aplikovateľný na určité špecifické spoločenské situácie.
Prvý model tyranie väčšiny umožňuje pomerne spoľahlivo vysvetliť náboženské, národnostné a občianske problémy v rôznych krajinách v rôznych obdobiach. Nemusíme chodiť ďaleko v čase ani priestore pre príklady, kedy väčšina tradičných rodín zložená z muža a ženy odmieta považovať za rodinu menšinu homosexuálnych párov. Rovnako model, podľa ktorého menšina redistribuuje hodnoty na úkor väčšiny relatívne dobre opisuje dnešný stav v zložitom a rozsiahlom finančnom sektore, kde politici a finančníci majú tendenciu zneužívať vysokú informačnú asymetriu pre ich obohatenie sa na úkor väčšiny. A na záver aj model Caplana má svoju predikčnú schopnosť. Päť minútový rozhovor s mediánovým voličom dokáže ozrejmiť pôvod množstva neefektívnych politík, ktoré v konečnom dôsledku škodia aj samotnému mediánovému voličovi.
Zaujímavé je, že aj napriek tomu, že každý zo spomínaných modelov prináša rozdielne predikcie ohľadom (ne)fungovania demokracie, snaha zabrániť redistribúcii hodnôt má v každom prípade v zásade identické riešenie – odstránenie kolektívnej formy rozhodovania (demokratickosti) z nejakej oblasti. Takéto riešenie je však často spochybňované známym aforizmom Winstona Churchilla: "demokracia je najhoršia forma vlády, okrem všetkých ostatných, ktoré boli vyskúšané". To však nie je tak celkom pravda. Tento a podobné argumenty sú založené na logickom triku falošnej dilemy. Nestojíme pred binárnou voľbou medzi demokraciou a tyraniou. Existuje aj tretia možnosť v podobe súkromnej a decentralizovanej voľby, pri ktorej odpadá problém tyranie väčšiny, kde ľudia majú motiváciu byť informovanými a vyvarovať sa iracionálnym názorom. Krajina, v ktorej je drvivá väčšina rozhodnutí nedemokratická tak nemusí byť automaticky krajinou v rukách tyrana; ale krajinou, kde ľudia – rešpektujúc určité normy správania sa, napr. súkromne vlastníctvo – slobodne a dobrovoľne rozhodujú o svojich veciach autonómne a bez politikov. A práve to je model, ku ktorému by som sa chcel svojou činnosťou čo najviac priblížiť – krajina plná rozumných a informovaných ľudí, ktorí v prvom rade volia svoje vlastné činy a preberajú za ne zodpovednosť.
